„Víťazi zabijú väzňov?“ spýtala sa potichu Luce. Pozerali, ako sa dav vlial do amfiteátra. Zvnútra zazneli bubny. Hra sa mala začať. „Nezabijú. Nie sú obyčajní vrahovia. Obetujú. Najprv odtnú hlavy. Hlavy idú tamto.“ Bill kývol hlavou poza plece na palisádu hláv. „Telá hodia do hnusnej – pardon, svätej – vápencovej jamy v džungli.“ Potiahol nosom. „Ja osobne nevidím, ako to prinesie dážď, ale nie je na mne, aby som to posúdil.“ „Daniel vyhrá alebo prehrá?“ spýtala sa Luce, no odpoveď poznala ešte skôr, ako tie slová opustili jej pery. „Chápem, že predstava Daniela odtínajúceho ti hlavu nie je práve romantika,“ povedal Bill, „ale naozaj, aký je rozdiel medzi tým, keď ťa zabije ohňom a keď ťa zabije sekerou?“ „To by Daniel nespravil.“ Bill sa vznášal vo vzduchu rovno pred Luce. „Naozaj?“ Zvnútra amfiteátra sa ozval veľký hluk. Luce mala pocit, že by mala vybehnúť na ihrisko, pribehnúť k Danielovi a vziať ho do náruče; povedať mu to, čo v divadle Globe už nestihla: že teraz chápe všetko, čo podstupuje kvôli tomu, aby bol s ňou. Že obete, ktoré prináša, ju ešte viac zaväzujú k ich láske. „Mala by som za ním ísť,“ povedala. No bola tu aj Ix Cuat. Zamknutá v miestnosti na vrchu pyramídy, čakajúca na smrť. Dievča, ktoré v sebe možno skrýva cennú informáciu, ktorú Luce potrebuje zistiť, aby zrušila kliatbu.