Vzdychy a údery
1 / 2
„Dnes si akosi dlho spal,“ tak začala včera a vôbec sa na muža neobzrela. Bol to jej zabehaný, nemenný úvod, vyslovovaný vždy s tou istou, akoby nezúčastnenou intonáciou. „Mal som hrozný sen,“ odpovedal namrzene. „Nevrav. A čo sa ti snívalo?“ „To isté čo vždy. Že si odo mňa odišla.“ Zhlboka si vzdychla. Jeho sny ju čím ďalej tým väčšmi dráždili a postupne prichádzala aj na to prečo. Uvedomovala si, že sú pravým obrazom jej najvnútornejšieho želania, ktoré – tým si bola takmer istá – sa jej nikdy nepodarí uskutočniť. Tieto tušenia jej prinášali akúsi zvláštnu zmes hrôzy, smútku a rozkoše. „Tentoraz to bolo takto,“ rozvravel sa. „Viezli sme sa na koči s konským záprahom. Uháňali sme po úzkej, zaprášenej ceste. Po pravej strane cesty stál hustý smrekový les. Koč bol jasnej žltej farby, kone čierne. Tri. Zrazu si za plnej jazdy vyskočila z koča. Dopadla si trochu nešikovne, začudoval som sa, že si si nevyvrtla členok. Do lesa si mala iba niekoľko krokov. Prineskoro som si uvedomil, že mi chceš ujsť. Zúfalo som vykríkol, aby si sa vrátila. Pohonič s vysokým čiernym klobúkom si nič nevšimol – nakoniec, jeho sa to netýkalo. Schytil som nabitú pušku, čo ležala na hnedom, kožou potiahnutom sedadle. Mieril som ti na lýtko, chcel som ťa iba poraniť. Netrafil som. Vystrelil som ešte raz, bolo však už neskoro. Zmizla si mi v lese a pohonič, ktorý ešte vždy o ničom nevedel, hnal kone ďalej. Netuším kam. Keď som sa zobudil, triasli sa mi pery.“ „Zaujímavé,“ povedala tak ľahostajne, ako vedela. „Deprimujúce,“ povedal muž bolestínsky. Žena dočistila ďalší zemiak a spýtala sa: „Načo si mi to vlastne vyrozprával?“ Podišiel k nej a objal ju okolo hrdla. Na lícach zacítila jeho vlhké, chladivé prsty, chveli sa práve tak ako celé jeho telo. „Však odo mňa neodídeš,“ povedal priduseným hlasom. Žena si vzdychla a vymanila sa z objatia. Muž odstúpil o krok dozadu a spustil rezignovane ruky k telu. „Odpovedz mi,“ prosíkal. „Nenechávaj ma v pochybnostiach.“ Čistila ďalej. V duchu sa, ako často predtým, pýtala sama seba, čo ju vlastne drží pri tomto mužovi, čo ju na ňom priťahuje: sila zvyku, obojstranná zbabelosť, súcit alebo láska, a či sú všetky tieto slová pomenovaním tej istej veci. Na okamih pocítila nutkanie odhodiť škrabák, utrieť si ruky, zhodiť zásteru a navždy odtiaľto odísť; jej prsty však pracovali ďalej rovnako usilovne – dočistila aj tento zemiak a vytiahla z vreca ďalší – a jediné, na čo sa zmohla, bol namrzený, zato celkom neškodný povzdych. „Neopúšťaj ma,“ skučal muž. „Nevieš si predstaviť, aká by to bola pre mňa katastrofa. Možno ma nemiluješ tak silno ako ja teba, to sa však raz môže zmeniť. Stávajú sa také prípady. Prosím ťa, neodchádzaj. Nikdy už nenájdeš človeka, ktorý si ťa bude tak vážiť ako ja... “ Počúvať takéto slová nie je iba nepríjemné, pomyslela si. S takým lichotením sa človek len tak ľahko nestretne. Zišlo jej na um, že by sa mala naňho pozrieť, poslať mu aspoň povzbudzujúci úsmev, no neurobila to, zdalo sa jej, že to akosi nepatrí do scenára. Ďalej čistila zemiaky, presne tak ako doteraz.