John Bengtsson prešiel po drevenej podlahe k dvojkrídlovým dverám, otvoril ich a ocitol sa v salóne s vysokými členenými oknami. V horných sklenených štvorcoch sa lámali lúče letného slnka. V bielej miestnosti sa vznášal muž. Vyzeralo to čudne, neprirodzene. John Bengtsson mlčky civel na mŕtveho muža. Videlo sa mu, že prešla večnosť, kým konečne zbadal priesvitnú šnúru na bielizeň, pripevnenú o hák lampy na strope. Dobre oblečený muž akoby ustrnul vo výskoku s vystretými priehlavkami a špičkami topánok ukazoval na podlahu. Bol obesený – no bolo tam ešte niečo, čo nesedelo, čo pôsobilo zvláštne, neprirodzene. John Bengtsson vedel, že nesmie prekročiť prah salóna. Miesto činu musí zostať nedotknuté. Srdce mu búšilo čoraz rýchlejšie, zreteľne vnímal vlastný pulz. Nasucho prehltol, no ani potom nevládal odvrátiť zrak od muža vznášajúceho sa v prázdnej izbe.