Láska a lož
1 / 7
2. KAPITOLA
Až sa raz Madeleine Van Rowenová odhodlá prísť o svoju nevinnosť mimo zákonného manželského zväzku, bude to s urasteným mužom, akého práve sleduje v čiernom domine. Začal si raziť cestu davom v Úli, v extravagantne vyčačkanej tanečnej sále, kde sa v tento večer ocitla. Pozorovala ho zo zvýšeného pódia vyzdobeného labuťami a chlipnými satyrmi ponad okraj svojho druhého pohára punču. Začínala sa jej trochu krútiť hlava, asi punč nevylepšili len rumom, ale aj niečím navyše na zlepšenie nálady, dajako osobitne sa tým však netrápila. Po dni, aký prežila, byť trochu pod parou jej ktovieako neprekážalo. Dnes totiž s konečnou platnosťou zistila, že z Paríža do Londýna cestovala zbytočne, lebo u muža, ktorého si vyhliadla, vonkoncom nepochodila. „Madeleine, ja jednoducho nepatrím k chlapom, ktorí sa ženia,“ povedal jej. „Je mi to ľúto!“ Radšej chcela utopiť svoj žiaľ niekde osamote, a tak odišla od skupinky Weylandiek. Claudia, jej sestra Belinda a ich sesternica Jane boli jej dávne priateľky z detstva. Tri londýnske Weylandky neprestajne vyhľadávali nové zakázané dobrodružstvá a Úľ považovali za vzrušujúci. Jane Weylandová bola z nich troch najstaršia a v podstate vodkyňa skupiny. Aj preto dnes najmladšiu Madeleine dôrazne upozornila, aby sa od nich nevzďaľovala. Dámy ako ony musia ostať vždy pokope, keď sa vyberú do nočného Londýna plného nástrah. Maddy ešte aj teraz nad tým výrokom vyvrátila oči dohora. Prosím vás, vy moje nevinné dievčatká, mala vtedy sto chutí povedať im. Aj keď to tu bolo natrieskané prostitútkami a ich smilnými zákazníkmi, ale i zlodejmi a všelijakými podvodníkmi, ani zďaleka sa to nevyrovnalo prostrediu, v ktorom sa každodenne pohybovala. Kde žila svoj utajovaný život. Madeleine všetkým narozprávala, že s matkou a otčimom žije v bohatej parížskej farnosti svätého Rocha, v skutočnosti však bývala celkom sama v bedárskej štvrti La Marais, čo by sa dalo preložiť ako „trasovisko“, a večer čo večer ju uspávali zvuky streľby a pouličných bitiek. Ona sama bola šikovná zlodejka, vreckárka, ktorá dokázala ukradnúť briliant rovnako zručne ako jablko a neohrdla ani príležitostne lúpiť. Popravde, keby nepovažovala Weylandovcov za svojich priateľov, museli by sa pred ňou mať poriadne na pozore. Keď si na chrbte narovnala kapucňu zafírovej farby a potom na tvári aj modrú glacé masku, pohodlne sa usadila na lavičke na pódiu a s pôžitkom sledovala urasteného chlapa v domine. Bol určite aj dva metre vysoký, vyčnieval takmer nad všetkými prítomnými a pod dominom sa mu črtali široké, svalnaté plecia. Jeho domino malo vpredu splývavý kus látky, z tváre mu videla iba obrvy, pery a pevnú bradu. Nad obrvami mal husté rovné vlasy čierne ako smola a stavila by sa o hocičo, že má aj tmavé oči a prenikavý pohľad. Očividne niekoho hľadal, energicky si razil cestu v tlačenici a obzeral sa dookola. Keď mu skupinka pobehlíc s obnaženými prsami zahatala cestu, aby upútala jeho pozornosť, zamračil sa. Madeleine si nebola istá, či ho to prekvapilo, alebo nahnevalo. Čo by len dala za to, keby sa jej podarilo uloviť takého príťažlivého muža na prvé milovanie. Veď bola odjakživa zanietenou obdivovateľkou mužskej krásy. Priateľka Claudia sa zakaždým zachichotala, keď Maddy naklonila nabok hlavu a obdivne sa na ulici zahľadela na okoloidúceho chlapa. Teraz sa pousmiala do pohára. Privádzať neskrývanými obdivnými pohľadmi mužov do rozpakov, až sa červenali, patrilo k jej životným radostiam, ktoré si nikdy nedala ujsť. Ak má však dnešok pokladať za niečo ako smerovú tabuľu k svojmu šťastiu, jej manželom aj prvým milencom bude podľa všetkého Comte Le Daex, nepredstaviteľne bohatý zvrhlík, trikrát starší ako ona. Je taký starý, že ešte vždy nosí parochňu. Svetlou stránkou je, že sa s ňou chce oženiť, no ona nesmie zabúdať, že sa mu podarilo prežiť už tri oveľa mladšie manželky. Poslednou záchranou pred sobášom s týmto človekom mala byť Madeleinina cesta do Londýna za Claudiou, priateľkou z detstva, presnejšie za jej bratom Quintonom Weylandom. Usmievavý, zelenooký fešák Quin s kučeravou šticou a pozoruhodným majetkom sa však s ňou odmietol oženiť. Neostalo jej teda nič iné, len sa zamyslieť nad tromi zvyšnými možnosťami. Po prvé, môže ostať v La Marais a žiť tam ďalej sama a opustená ako už mnoho rokov; po druhé, prizná sa Weylandovcom, že všetko, čo im o sebe narozprávala, boli klamstvá, a poprosí ich, aby jej pomohli; po tretie, môže sa vydať za Le Daexa. Stačilo len pomyslieť na to, že bude musieť odvolať tie siahodlhé výmysly, ktorými Quintona a Claudiu tak dlho kŕmila, a zhrozene sa zapýrila. Živo si vedela predstaviť, ako Quin zhnusene prižmúri tie svoje rozosmiate oči. Prudko pokrútila hlavou; to im nikdy nepovie. Ak ostane v La Marais, bude sa musieť popasovať s vysokými dlžobami a pretrpieť chladnú, neistú zimu. Zimu o hlade. Toho sa desila najviac. Bude to teda Le Daex. Aké skľučujúce... Aby zahnala ťaživé myšlienky, znovu sa zamerala na urasteného muža obchádzajúceho sálu. Zaujalo ju, ako metodicky a cieľavedome niekoho pravdepodobne hľadá, dokonca ju priťahovalo ešte aj to, ako sa pohybuje. Napokon zastal a v zástupe sa dookola poobzeral. Poľutovala ho, že si nevie nájsť svoju milenku aj napriek starostlivému hľadaniu, a pozdravila ho prípitkom na znak, že mu želá šťastie... Zdvihol k nej hlavu, pozrel na ňu a okamžite energicky zamieril k pódiu, kde sedela. Zmätene zvraštila čelo, veď okrem nej tu nikto iný nesedel, a spustila ruku s pohárom. Musel si ju s niekým pomýliť. Vzápätí jej preblesklo mysľou, či by si s ním nemohla užiť zopár bozkov. Určite by si ich vychutnala. A kým ju bude nežne bozkávať, postíska mu tie jeho svalnaté plecia. Keď sa k nej približoval, uprene sa na ňu díval, až kým sa aj ona naňho nezahľadela. Postupne sa jej okolo neho všetko strácalo. Prestávala vnímať opitých chlapov a neúprimný chichot kňažiek lásky pod pódiom akoby tiež utíchal. Keď k nej vybiehal, bral schodíky po dvoch. Potom si zastal rovno pred ňu, takže mala tvár v úrovni jeho rozkroku a nebolo pochýb, že je... vzrušený. Pomaly k nemu zdvihla hlavu. Uprene na ňu hľadel a mlčky jej ponúkal veľkú ruku. Skutočne mal tmavé oči a doteraz ešte u nikoho nevidela až taký sústredený pohľad. Prerývane sa nadýchla. Le coup de foudre. Blesk z jasného neba. Nie, nie. Neželám si žiadne blesky! Madeleine zvykla rozmýšľať prakticky, nikdy si nič nedomýšľala. Nechápala, ako jej vôbec mohla zísť na um táto interpretácia, lebo le coup de foudre malo aj ďalší, oveľa hlbší význam. Lákalo ju prijať ponúkanú ruku. Zovrela v dlani pohár, druhou rukou si chytila sukne. „Prepáčte, pane. Nie som tá, koho hľadáte, a nepatrím ani... uhm... medzi tieto ženy.“ „To viem.“ Jemne, ale mocne ju uchopil za lakeť a pomohol jej vstať. „Keby ste boli ako tieto ostatné ženy, vôbec by som vás tu nehľadal.“ Mal výrazný škótsky prízvuk a hlboký, chrapľavý hlas, z ktorého jej naskakovali zimomriavky. „Ale ja vás nepoznám,“ pridusene namietla. „Čoskoro ma spoznáte, krásavica,“ odvetil a na to sa zamračila. Ale skôr ako sa zmohla na slovo, vzal jej pohár, postavil ho nabok, chytil ju za ruku a ťahal z pódia dolu medzi ľudí. Madeleine dobre vedela, že priveľká zvedavosť a výnimočná hrdosť sú dve protichodné črty jej povahy, ktoré v nej neustále zápolia o nadvládu. Pretekajú sa v jej mysli ako dva dostihové kone v cieľovej rovinke, na konci ktorej ju čaká možno aj pád. Práve teraz v dostihu ďaleko viedla zvedavosť. Chcela vedieť, čo jej Škót chce povedať, aj keď už zistila, že ju vedie k miestnostiam pozdĺž zadnej steny skladiska. Zvraštila obrvy. V tých priestoroch kňažky lásky spĺňali konkrétne želania svojich zákazníkov. Otvoril hneď prvé dvere, na ktoré natrafili. V sporo osvetlenej miestnosti kľačala žena a orálne uspokojovala mladého muža, ktorý sa k nej skláňal a štipkal jej navreté, tvrdé bradavky. „Von!“ rozkázal im pokojne, no zároveň hrozivo. „Ihneď!“ Žena očividne lepšie vycítila hrozbu v jeho hlase ako jej podnapitý zákazník, odstrčila ho a vyťahujúc si živôtik sa už aj zviechala na rovné nohy. Keď pár vybiehal z miestnosti, Škót sa na ňu pozrel, bezpochyby odhadoval jej reakciu na scénu, ktorej bola práve svedkyňou. Mykla plecami. Jedna z jej najlepších priateliek a zároveň aj suseda oproti bola radodajná dievka, a takéto scény sa v jej okolí odohrávali nepretržite. Na uliciach sa takmer na každom rohu našla nejaká pobehlica, často priamo v akcii. Dvadsaťjedenročná Madeleine už videla všetko. Len čo osameli, Škót zatvoril dvere a podoprel ich stoličkou. Kde sú jej výstražné znamenia? Kam sa odrazu podel pre ňu taký príznačný dobre vyvinutý pud sebazáchovy, keď sa ocitla na miestach, ako je toto? Uprostred trónila masívna posteľ s rozlohou najmenej pätnásť štvorcových metrov, zakrytá jasnočerveným hodvábom. Do miestnosti takmer nedoliehali žiadne zvuky, takže aj keby volala o pomoc, zrejme by ju nezačuli, nanajvýš by krik považovali za súčasť kvalitného prostitútkinho predstavenia. Vycítila však, že tento muž sa jej nechystá ubližovať. Mala výnimočný dar spoľahlivo odhadnúť chlapov, čo bola v La Marais doslova neoceniteľná vlastnosť. Keby sa aj všetko nakoniec zvrtlo k horšiemu, nebolo by to po prvý raz, čo poctí pána kopancom do rozkroku a úderom päsťou do ohryzka. Určite ho poriadne zaskočí, ako zákerne a rozhodne sa táto hanblivá mademoiselle vie brániť. Vrátil sa od dverí a zastal si pred ňu až neslušne blízko. Keď mu chcela dovidieť do tváre, musela celkom zakloniť hlavu. „Už som vám raz povedala, pane, že nepatrím medzi tieto ženy. Nepatrím do tejto spoločnosti, a nemali ste si ma iba takto... vybrať, ako ste to spravili.“ „Aj ja som vám už jasne naznačil, že vás nepovažujem za kurtizánu, tú by som si vôbec nevybral. Viem, že ste dáma. Nechápem však, prečo ste na tejto maškaráde.“ Pokúšam sa zabudnúť, že mi prichodí vrátiť sa čoskoro do pekla... Striaslo ju a nahlas povedala: „Som tu s priateľkami. Vybrali sme sa za štipkou dobrodružstva.“ Aspoň tie ostatné určite. Ona mala v pláne vyprázdňovať vrecká, keď budú prítomní viac potrundžení punčom. „Pod tou vašou štipkou dobrodružstva máte zrejme na mysli ľúbostný románik,“ poznamenal skoro rozhorčene. „Unudená mladá panička si ráči hľadať chlapa do postele?“ „Vôbec nie. Sme tu iba pre dajaký ten škandálik, aby sme si mali čo zapísať do denníka.“ Akoby si mohla dovoliť denník alebo len tak márniť čas zapisovaním si doň. „To je dôvod, prečo ste mi dovolili, aby som vás zaviedol sem, dozadu? Považujete ma za vhodnú štafáž do svojho denníka?“ „Dovolila som vám to, lebo tam bolo zbytočné vám odporovať,“ odvetila. „Zaujatý pohľad, aký ste mali, som už zažila. Je niečo, čo by vám vtedy zabránilo dotiahnuť ma do tejto miestnosti?“ „Nie, za nič na svete by som neustúpil,“ zdôraznil a pozrel jej do očí. „Presne tak. Preto som dala prednosť pokojnému odchodu a neriskovala som, že si ma prehodíte cez plece a odvlečiete. Tu, na pokojnom mieste, sa môžeme pozhovárať a budem mať možnosť vysvetliť vám, že o podobné veci nemám záujem.“ Pomkol sa k nej bližšie a prinútil ju zaspätkovať k úzkemu stolíku pri stene polepenej hodvábnou tapetou. „Nezamýšľal som iba ostať s vami osamote, krásavica. A to, o čo mi išlo, sa ešte nepominulo.“
- KAPITOLA Správala sa až nepochopiteľne vyrovnane a spod masky si ho pokojne premeriavala žiarivými jasnomodrými očami, ani čo by sexuálne obťažovanie takmer dvojmetrového horala v sporo osvetlenej miestnosti pre ňu nebolo ničím nezvyčajným. Takto zblízka Ethan videl, že má sotva niečo vyše dvadsať, ale bola si sama sebou istá – a bola ešte oveľa krajšia, ako si predstavoval, keď na ulici prechádzala popred neho. „A o čo také vám teda ide?“ opýtala sa. Možno dýchala o niečo vzrušenejšie, keď spozorovala jeho výrečný záujem o svoje prsia. Bola priveľmi útla na jeho vkus, ale malé prsníky mala šikovne rozložené v tesnej šnurovačke, a v živôtiku sa jej po oboch stranách medzierky črtali plné obliny. Najradšej by si strhol masku a pošúchal si tvár o tú smotanovobielu pokožku. „Chcel by som vás pobozkať,“ povedal a v duchu dodal: A mať po toľkých rokoch konečne pod sebou ženu. „Svoje bozky dostanete od hociktorej z tu prítomných kňažiek lásky,“ namietla, osobitne zdôrazniac slovo „bozky“, lebo pochybovala, že mu ide iba o ne. „Tie nechcem.“ Keď sa im ponad zástup, ktorý ich oddeľoval, po prvý raz stretli pohľady, Ethana vyviedlo z miery, ako prudko sa vzrušil. Teraz sa skláňal nad jej hustými, belavými, kučeravými, dohra vyčesanými vlasmi, vdychoval ich ľahkú kvetinovú vôňu a úd mu ešte viac stvrdol a začal v nohaviciach horúčkovito pulzovať. Vychutnával si ten dávno zabudnutý pocit a len-len že pôžitkársky nezavzdychal. „Zbadal som vás na ulici a sem som išiel za vami.“ „Prečo?“ Vyjadrovala sa priamo, bez akéhokoľvek náznaku koketérie, za čo jej bol v duchu vďačný. „Zazrel som vás tam pod lampou a zapáčil sa mi váš úsmev.“ „A iba tak náhodou ste mali so sebou aj toto?“ Načiahla sa a ľahučko sa mu dotkla okraja masky na tvári, ale chytil ju za zápästie a stiahol jej ruku dolu. „Pripravil som o domino okoloidúceho návštevníka keď som zbadal, ako sem vchádzate.“ Kúsok látky nad hornou perou sa mu jemne zachvel a bol rád, že si neodhalil tvár aby odplašil pobehlice, ktoré mu v Úli zastali pred chvíľou cestu. Takto ani náhodou nemohol nikto odhadnúť rozsah jazvy na jeho obličaji. „Naozaj?“ Opäť sa tak nepochopiteľne pousmiala, a odrazu zatúžil zhliadnuť jej tvár. „Takže po celý čas, keď ste sa tak pozorne obzerali okolo seba, ste ma hľadali?“ Mala dosť neobvyklý prízvuk. Hovorila po anglicky tak, ako sa hovorí vo vyššej spoločnosti, ale s nepatrným nádychom francúzštiny. „Hej, hľadal som vás,“ odvetil. „Pozorovali ste ma z tej svojej rozhľadne?“ „Podchvíľou,“ prisvedčila znovu bezprostredne, čo ho opäť prekvapilo. Všimla si ho, a to ho ktovie prečo čudne uspokojilo. „Nie ste z Londýna, však?“ Keď pokrútila hlavou, pokračoval: „Prečo ste tu?“ „Chcete počuť pravdu alebo si mám vymyslieť niečo, čo by sa hodilo do tejto maškarády?“ „Pravdu!“ „Prišla som si do Anglicka nájsť bohatého manžela.“ „Nič nezvyčajné. Ale aspoň máte odvahu priznať si to.“ „Doma ma čaká v zásobe ponuka na sobáš,“ dodala a zachmúrila sa. „Ale dúfala som, že nebudem na ňu odkázaná.“ „Ako pokračuje váš tunajší lov na manžela?“ „Ani zďaleka nie tak, ako by som si želala,“ povzdychla si. „Len zopár bezcenných návrhov.“ „Bezcenných? Prečo?“ „Keď som požiadala o konkrétnejšie vyjadrenie, uchádzači zakaždým vycúvali.“ „Skutočne?“ opýtal sa, a keď vážne prikývla, chcelo sa mu odrazu pousmiať, čo sa mu doteraz nikdy nestalo. „A aké konkrétnejšie vyjadrenie zo strany muža by sa vám pozdávalo?“ „Ak by mi daroval niečo, čo si skutočne cení, napríklad vzácny prsteň alebo dvojzáprah ryšiakov či niečo podobné.“ „Veľa ste nad tým premýšľali.“ „O ničom inom ani nerozmýšľam,“ zašepkala tak potichu, že ju sotva začul. Potom ešte dodala: „Takmer som aj jedného našla. Je to naozaj dobrý človek.“ Zmraštila plavé obrvy, očividne naňho myslela. „Uňho mi možno ešte zvýšilo trocha nádeje.“ Prvýkrát v živote tridsaťtriročný Ethan zažil naozajstný nával prudkej žiarlivosti. Čo sa to, dopekla, so mnou robí? „Nemali by ste sa teda dnešný večer venovať tomu, aby ste ho polapili?“ opýtal sa o poznanie chladnejšie. Zažmurkala naňho. „Ach. Ten človek, o ktorom vravím, sa vybral dnes večer mimo domova. Ja som tu na návšteve ako priateľka jeho sestry a teraz som tu s ňou.“ Weylandovská mládež mala v tejto generácii iba jediného mužského potomka a tým bol Quinton. Ethan zaškrípal zubami. Quin sa ženám veľmi páčil. Povzdychla si. „Ça ne fait rien. Na tom nezáleží.“ Hlas mala postupne čoraz zastretejší. „Nie, nezáleží.“ Čerta starého bude poľovať na Quintona. Ethan jej v Londýne bude stále v pätách, veď sa slečna s Quintonom denne vída, a podľa toho, ako to dnes večer vyzerá, bude nútený ustavične mu nasadzovať parohy. „Zabudnite naňho. Nie je tu, ale ja áno.“ Pozrela sa dohora naňho a naklonila hlavu nabok. „Dajte si dolu masku!“ „To by bolo proti pravidlám maškarády, či nie?“ Len čo by to urobil, prestala by k nemu takto zvedavo vzhliadať, a namiesto toho by zhrozene vytreštila oči. „Môžeme sa potešiť, aj keď si ponecháme zakryté tváre.“ „A prečo sa nazdávate, že vám dovolím, aby ste sa so mnou potešili?“ V jej hlase bolo sotva postrehnuteľné flirtovanie. Nebola to koketéria, bolo to niečo medzi zvedavosťou a záujmom. Pohrávala sa a zabávala sa na tom, ale nemala ani potuchy, s čím si vlastne zahráva. „Tieto veci vycítim.“ Pohladil ju chrbtami prstov popod hodváb masky zafírovej farby a potom dolu po líci, a ona mu to dovolila. „V dnešný večer túžite po mužovi.“ Pri tých slovách odvrátila zrak. „Možnože máte naozaj pravdu, Škót,“ povedala roztržito a znovu sa naňho pozrela. Potom sa ho hlasom pradúcej mačky opýtala: „Ste však vy tým mužom, na ktorého čakám... ku ktorému smeruje moja túžba?“ Takmer sa zoširoka zaškeril. Ach, či sa mu len páčilo takéto prekáranie. Páčilo sa mu, ako s ním flirtuje a je pritom presvedčená, že ďalej to nezájde. Prečo chlap ako on nechodieva na takého maškarády aspoň raz do týždňa? „Som ten pravý.“ Chytil ju okolo útleho drieku a zdvihol na stôl pri stene. „Škót, zložte ma dolu!“ skríkla naňho, a jemu bolo jasné, že všetka zvedavosť ju už prešla. „Prečo ste to urobili?“ „Pri prvom bozku vám chcem stáť zoči-voči.“ Po jeho výroku sa prvý raz prerývane nadýchla. „Vždy ste takýto arogantný?“ „Hej, vždy.“ Vkliesnil sa jej medzi nohy. „Mali by ste ma dať dolu,“ povedala mu, aj keď mu pritom váhavo a jemne prešla bruškami prstov po ramene, akoby tomu nevedela odolať. „Nemám čas na fešných darebákov, a bez zaliečavých rečičiek sa takisto zaobídem.“ Pery sa mu zvlnili v úsmeve a zatiahli pod maskou za napätú pokožku jazvy na tvári, čo mu pripomenulo, že sa už nevie skutočne usmiať a že už ani nie je fešák. „Ako to, že viete, ako vyzerám? Väčšinu tváre mám predsa zakrytú.“ „Máte mocné telo a určite zvodný úsmev. Nádherné oči,“ vyhlásila takmer bez dychu a jeho úd sa nástojčivo rozochvel. „Povedali ste mi, že niektoré veci vycítite, no a ja zasa viem oceniť mužskú krásu. Ráčte vziať na vedomie, že som priam jej obdivovateľkou. Práve preto som vás dnešný večer sledovala.“ „Teda tak je to?“ Keď prikývla, požiadal ju: „Povedzte mi, ako sa voláte?“ „To by bolo proti pravidlám maškarády, či nie?“ vrátila mu jeho vlastné slová. Položila mu ruku v rukavičke na hruď, akoby sa nevedela rozhodnúť, či ho odstrčiť alebo za košeľu strhnúť k sebe. Chytil ju za ruku, zhrnul jej rukavičku až po zápästie a tam jej pobozkal hodvábnu pokožku. Zachvela sa a dovtedy si ťahala ruku naspäť, kým jej ju nepustil. „Pozrite sa, Škót, ste skúsený zvodca, poznať to na vás.“ „Skúsený?“ Za posledné desaťročie žiadnu nezvádzal, ba ani len jediný raz s niektorou neflirtoval. A predtým jednoducho nikdy žiadnu nepotreboval zvádzať. Ruku jej pobozkal impulzívne. Čo ho k tomu podnietilo? „Áno, skúsený. Ten bozk na zápästie hovorí za všetko. Vaše hladkanie perami naznačuje, že v posteli budete jemný a zmyselný. A to, ako ste mi pevne zovreli ruku, mi vraví, že zároveň majstrovsky ovládate milovanie.“ Jemný? uvažoval. Bol vôbec niekedy jemný? Práve teraz s ňou po jemnosti túžil zo všetkého najmenej. Chcel sa jej vtlačiť celkom hore medzi stehná a pyšne ju tam láskať údom, aby pocítila, aký ho má tvrdý a ako veľmi chce do nej vniknúť. „Takých, ako ste vy, som už stretla veľa,“ povedala. „Mňa takto nenamaškrtíte!“ „Považujem to za výzvu, anjelik. Ešte dnes večer budem vo vás, a tieto vaše slová vám pripomeniem, keď ma budete zvierať nohami okolo drieku.“ „Ó, Škót, to sa nestane.“ Potriasla hlavou a niekoľko uvoľnených lesklých kučier sa jej roztancovalo po pleci. „Očividne nie ste žiadne neviniatko.“ To bolo práve to, čo ho mýlilo, keďže vedel, že je z vyššej spoločnosti. Naozaj asi patrí k tým unudeným hľadačkám vzrušenia ako Jane Weylandová a jej suita. „Prečo by sme spolu nestrávili noc?“ „Nepovažujete ma za poctivú? Prečo?“ „Keď sme sem vošli, takmer ste zazívali od nudy nad scénou, ktorá sa tu odohrávala. Len máloktorá panna by nebola v rozpakoch, keby sa pozrela na prostitútku s chlapom pri orálnom sexe.“ „No dobre, ale moja nevinnosť v týchto chvíľach ani nie je podstatná. Ja si tu totiž nehľadám milenca, ale manžela. A nemám čas na žiadne samopašnosti.“ „Tak si ho urobte! Ak si v Londýne hľadáte manžela, možno by ste nemali ohrdnúť chlapa bez záväzkov, ako som ja.“ Na toto zasa on naozaj nemal čas. Zajtra má odísť z mesta hľadať Greya, a po prvý raz v živote ho zabíjanie láka menej ako ženská. Nato sa pridusene rozosmiala a Ethan zatúžil pobozkať ju. „Vy ste celkom nedosiahnuteľný, a za kandidáta manželstva by som vás ani náhodou nepovažovala.“ Spozornel. „A podľa čoho tak súdite, keď o mne viete iba tak málo?“ Jej dobrá nálada sa celkom vytratila, keď mu odpovedala: „To, čo o vás viem, mi stačí na vážne podozrenie, že keď si so mnou užijete, viac sa na mňa ani nepozriete. Iba to konštatujem, neodsudzujem vás za to.“ Jasný, úprimný pohľad modrých očí odrazu potemnel. „Myslím, že my dvaja máme toho veľa spoločného.“