Jedného pekného dňa
1 / 2
Sotva som si sadla do boxu, zo zadných dvier som uvidela prichádzajúceho Jara. Rozprával sa s vysokým mužom, ale vo výhľade mi zavadzali ľudia i boxy. Musím nájsť niečo, čo použijem ako spiderman na tvorbu pavúčích lán, prichytím to tamto o bar a... Jaro zrazu rozhovor ukončil a šiel ku mne. Cestou venoval pohľad tlieskajúcemu davu na pódiu. Videla som na ňom, že hneď nepochopil, čo sa tam deje, zrejme nadobudol dojem, že je to normálne vystúpenie. Vo chvíli, keď mu to došlo, zastal a vypliešťal na Janu oči. Dobre sa bavil. Jasné, chlapi zbožňujú, keď sa niekto točí okolo tyče. Veď aj ja by som sa tak vedela vlniť... Možno lepšie ako Jana! Ja by som im to ukázala! Z ničoho nič som zacítila, ako sa moje nohy zdvihli a v lodičkách bežali k pódiu. Namiesto po schodíkoch som si to zamierila rovno hore. Pri štveraní sa naň som musela vyložiť hore najprv jednu nohu do výšky asi jedného metra, potom druhú. Aj v tom hluku som začula, že sa mi šaty niekde roztrhli.