IND SVOJEJ LÁSKE

Sní tichý ostrov v rannom brieždení a z lístia prúdi pokoj. Z hladkých tráv zrak blaží páví tanec vznešený, len papagájí škrek znie do výšav, keď v smalte mora štve ho vlastný zjav.

Tu uviažme náš osamelý čln, dlaň v dlani kráčajme tu jediní a šepkajme si v šplechotaní vĺn a na tráve a pozdĺž piesčiny, že v miestach sme, kde zlo sa nečiní,

kde z konárov len pokoj prevísa a nedostane sa sem bezprávie, kde z meteoru láska vznieti sa, z tej hviezdy Indov, ktorá žeravie – šíp okrídlený v nočnej v temrave.

Tiaž vetiev, lesklej holubice hlas, čo sto dní stoná pre nás obidvoch, že po smrti púť tieňov čaká nás, keď vtáčie krídla stíchnu v nočných snoch – vôd snivá žiara, parné stopy nôh.

NA OSTROV VO VODÁCH

Plachá, plachá, plachá, srdca môjho dar. V svetle kozuba má zamyslenú tvár.

Na stôl porozkladá zopár tanierov. Na ostrov vo vodách by som rád šiel s ňou.

Sviečky pozažína, okná zastiera, Plachá vprostred dverí, plachá zašera;

ako zajac plachá, vie sa nehou chvieť, na ostrov vo vodách chcem s ňou vzlietnuť hneď.