Neobvyklé detstvo

India je krásna krajina, no nebolo mi súdené, aby som v nej žila. Moji rodičia sú síce Indovia pochádzajúci z Hyderabadu, ale ja som sa narodila v nádhernej singapurskej krajine. Môj dedko z otcovej strany bol obchodník s textilom, ktorý vlastnil rodinný podnik na Srí Lanke a dovážal a vyvážal európsky, indický a čínsky textil do celého sveta. Pre povahu našej spoločnosti bol môj otec nútený cestovať po svete a až neskôr sa mohol usadiť v Hongkongu, ktorý bol v tom čase britskou kolóniou. Vtedy som mala len dva roky. Vďaka svojim koreňom som patrila do troch kultúr a jazykov zároveň. Hongkong, energická metropola kypiaca životom, je mesto, ktoré obývajú predovšetkým Číňania, preto som sa u miestnych obyvateľov najprv naučila rozprávať kantónskou čínštinou. Rodičia poslali mňa a môjho brataAnoopa do britskej školy, kde nás učili v angličtine. Takmer všetci moji spolužiaci boli britskí vysťahovalci. Doma však rodičia hovorili našou rodnou sindhčinou a žili hinduistickým spôsobom života. Môj otec bol vysoký, pekný muž, ktorý v rodine vzbudzoval rešpekt. Aj keď viem, že nás ľúbil, bol na nás dosť prísny a vyžadoval, aby sme sapodriaďovali jeho pravidlám. Bála som sa ho a ako dieťa som mu nikdy neoponovala. Moja mama sa ku mne a bratovi správa, naopak, vždy veľmimilo a ja som sa jej nikdy nebála zdôveriť so svojimi pocitmi.

8 . Anoopa som úplne zbožňovala a celý život sme si veľmi blízki, aj keď je odo mňa o päť rokov starší. Pre dieťa je to podstatný vekový rozdiel, preto sme sa len málokedy hrávali spolu, no nikdy sme sa nehádali. Namiesto toho som k nemu vzhliadala a on ma vždy ochraňoval. Keď bol nablízku, cítila som sa veľmi bezpečne a vedela som, že s ním môžem hovoriť o všetkom. Jeho mužský vplyv na môj život bol vždy silnejší než ten otcov. Ako tradicionalistickí hindovia mali moji rodičia dohodnutý sobáš a dúfali, že pre mňa a Anoopa nájdu tiež primeraného partnera, keď vyrastieme. Podľa tradície sa od ženy očakávalo, že bude podriadená svojmu manželovi a ostatným mužom v domácnosti.Takáto nerovnosť pohlaví je v mojej kultúre bežná. Ako dieťa som však tieto hodnoty nespochybňovala a považovala som za samozrejmé, že takto majú veci fungovať. Prvý nepríjemný zážitok s touto nerovnosťou som mala vo veku šiestich rokov, keď som si vypočula rozhovor medzi jednou ženou a mojou mamou. „Boli ste sklamaní, keď ste po narodení vášho druhého dieťaťa zistili, že je to dievča?“ opýtala sa tá žena v našom indickou dialekte. Kým som čakala na odpoveď, cítila som, ako vo mne rastie napätie. „Nie, samozrejme, že nie. Ľúbim svoju dcéru!“ odvetila mama na moju veľkú úľavu. „Lenže dievčatá sú problém, hlavne keď vyrastú,“ reagovala žena. „Pri dievčatách si musíš dať dobrý pozor, aby neboli skazené, inak nedostanú dobrého manžela. A veno, ktoré potrebuješ na vydanie dcéry, je z roka na rok vyššie!“ „Budúcnosť nemôžeš predvídať. Každé dieťa, či to je dievča, alebo chlapec, si so sebou nesie svoj vlastný osud,“ znela múdra odpoveď mojej mamy. „Nuž, ja som šťastná, že mám dvoch synov!“ povedala žena s hrdosťou v hlase. Dokonca aj moja mladá myseľ postrehla určitý triumf, ktorý žena cítila, keď to povedala.Neskôr, keď som bola s mamou sama, som sa jej opýtala: „Mami, je pravda, že dievčatá sú problém?“

9. „Nie, samozrejme, že nie, moja drahá beta,“ odvetila (beta je v našom dialekte láskyplný výraz pre „moje dieťa“). Mama si ma k sebe privinula a objala ma. Pamätám si, že v tej chvíli som si pomyslela: Nikdy nechcem byť problémom pre svojich rodičov len preto, lebo som dievča. Nikdy si nesmú priať, aby som sa im bola narodila ako chlapec.Naším prvým domovom v Hongkongu bol byt v deväťposchodovej budove v Happy Valley, z ktorého bol výhľad na dostihovú dráhu. Trávila som celé hodiny tým, že som cez okno pozorovala džokejov v pestrofarebných džokejských dresoch, ako sa pripravujú na víkendové preteky. Popred našu budovu viedla električková trať a keď som hľadela z okna nášho bytu na siedmom poschodí, električky sa niekedy s rachotom prehnali popod mňa a vyrušili ma v mojom snívaní.Väčšinou som ráno vstala z postele a zacítila som dôverne známu vôňu santalového dreva a kadidla s prímesou ruže. Vždy som tú vôňu milovala, pretože vo mne vyvolávala pokoj a vyrovnanosť. Zvyčajne som stretla mamu oblečenú v jednej z jej pestrofarebných salwaar kameez (tradičné indické oblečenie), vyrobenej hlavne z kvalitného indického hodvábu alebofrancúzskeho šifónu, ako vchádza do našej domácej svätyne. Každé ráno moji rodičia meditovali, modlili sa a spievali mantry v našej kaplnke pred podobizňami Krišnu, Lakšmu, Šivu, Hanumana a Ganeša. Robili to preto, aby posilnili svoje vedomie vnútornej sily pred každým dňom, ktorému čelili. Moji rodičia sa držali posvätného písma obsiahnutého v hindskej véde a tiež učenia guru Nanaka a jeho posvätnej knihy Guru Granth Sahib. Často som sedávala pred svätyňou a sústredene sledovala svojich rodičov, keď zapaľovali kadidlo a krúžili ním pred soškami a obrazmi rozmanitých bohov a bohýň, zatiaľ čo spievali puja (hinduistickú motlitbu), a snažila som sa ich napodobňovať. Neskôr som sledovala našu čínsku pomocníčku v domácnosti Ah Fong pri práci a rozprávala som sa s ňou v kantónskej čínštine. Jej drobné telo, oblečené v čiernobielom samfoo (tradičné čínske oblečenie), sa pri jej cupotanípo dome pohybovalo rýchlo a svižne. S Ah Fong ma spájalo silné puto.

10. Bola s nami od mojich dvoch rokov a už som si ani nevedela spomenúť na obdobie, keď nebola členom našej rodiny. Počas bežného pracovného dňa som potom svojich rodičov vídala až večer. Ah Fong ma vyzdvihla zo školy a keď sme prišli domov a naobedovali sa, často ma brávala na trh nakúpiť čerstvé jedlo a potreby pre domácnosť. Cestovali sme električkou a ja som si tieto cesty s ňou veľmiobľúbila. Naskakovali sme do električky, ktorá stávala na ulici priamo pred naším blokom. Bolo to pre mňa dobrodružstvo. Kým sme cestovali po preplnených a úzkych uliciach Hongkongu, vždy som hľadievala cez okno. Šli sme cez Happy Valley, Causeway Bay a Wan Chai a potom sme vystúpilipri tržnici. Ah Fong vždy pevne zvierala moju drobnú ruku. S radosťousom nasávala všetky výjavy, vône a zvuky svojho okolia. Rodičia ma nikdynebrávali na také exotické miesta! Cestovali len autom a nakupovali v obchodných domoch, čo bolo v porovnaní s týmto kaleidoskopom farieb a pocitov podľa mňa prázdne. Na tržnici sa predávalo všetko od čerstvých potravín a potrieb pre domácnosť po bižutériu a rôzne čačky. Predavači nahlas ospevovali svoje výrobky a stánky neboli rozmiestnené podľa žiadneho zrejmého poriadku. Obchodíky so zeleninou stáli medzi stánkami, kde predávali topánky, kvety, hrnce a panvice, lacné umelohmotné hračky, širokú škálu čerstvého ovocia, šperky, balóny, čerstvé ryby, mäso, ponožky a pančuchy, pestrofarebné obrúsky a uteráky, obrusy a tak ďalej, pričom väčšinou sa produktyobchodníkov ťahali až na ulicu. Bola som z toho uchvátená celé hodiny. „Ah Fong, Ah Fong! Pozri na toto! Čo robí ten človek s tým hadom?“ vykríkla som nadšene svojou plynulou kantónčinou. „To je predavač hadov. Chystá sa hada zviazať a tá rodina si ho vezme domov a urobí si z neho hadiu polievku,“ odvetila Ah Fong. So široko otvorenými očami som v úžase sledovala, ako sa had zvíja v skúsených rukách obchodníka a snaží sa prebojovať si cestu na slobodu, ale bezúspešne. Pozorovala som, ako hada zručne omotal bambusovými pásikmi a zavrel ho do drôtenej klietky, a to úbohé stvorenie vo mne vzbudzovalo súcit. V každom prípade som však nákupy na tržnici s Ah Fong zbožňovala. Tieto malé výlety sa pre mňa stali dobrodružnými výpravami! Aj po mnohých rokoch života s nami Ah Fong stále klopila oči a vyhýbala sa priamemu pohľadu do očí mojej mamy alebo otca, keď vstúpili do miestnosti. Ako každé zvedavé dieťa som ju zaplavovala otázkami o všetkom možnom, jej správanie nevynímajúc. V mysli som sa vždy snažila zladiť kultúrne rozdiely medzi Ah Fong a mojimi rodičmi.

11. „Prečo to robíš?“ pýtala som sa jej ako šesťročná. „Prečo robím čo?“ odvetila Ah Fong. „Prečo sa pozeráš na zem, keď sú moji rodičia pri tebe?“ opýtala som sa v kantónčine. „Aby som im prejavila rešpekt,“ vysvetľovala. „Prečo?“ „Tvoji rodičia sú mojimi zamestnávateľmi. Chcem im ukázať, že ich rešpektujem a uvedomujem si, že sú moji nadriadení.“ „Sú tvoji nadriadení?“ Touto informáciou som bola ohromená. „Áno, lebo mi dávajú prácu.“ „Som ja tvoja nadriadená?“ opýtala som sa. Ah Fong sa dobromyseľne zasmiala, lebo bola zvyknutá na moju neustále zvedavú myseľ. „Nie, ty mi nedávaš prácu. Ja som tu na to, aby som na teba dohliadala.“ „Ach, tak dobre,“ povzdychla som si, keď som brala do rúk svoju novú bábiku. Rada som sa hrala aj s jej dcérou Ah Mo Yee. Keď som mala asi päť rokov, Ah Mo Yee k nám začala chodiť na víkendy, aby trávila čas so svojou mamou. Bola odo mňa len o rok staršia a keďže som hovorila plynulou kantónčinou, priatelili sme sa. Mala som veľmi rada jej spoločnosť. Hrali sme sa s mojimi hračkami a chodievali sme spolu aj do neďalekého parku. Moji rodičia boli šťastní, že sa mám cez víkendy s kým hrať. V nedeľu mala Ah Fong voľno, a tak brávala Ah Mo Yee na obed a potom svoju dcéru odprevadila k svojim vlastným rodičom, kde Ah Mo Yee žila cez týždeň (aj keď som o tom vtedy neuvažovala, keď sa dnes pozriem späť, uvedomujem si, že Ah Fong nemala manžela a vychovávala Ah Mo Yee s pomocou svojej rodiny). Keď som nešla von s rodičmi, brávala ma Ah Fong so sebou a tieto výlety som si veľmi užívala. Ako obyčajne sme všade cestovali električkou.

12. Najprv sme sa vždy najedliv stánku s čínskym jedlom. Tieto miesta, zvané v kantónčine dai pa dong, bývali vonku na ulici, a tak sme jedávali na drevených laviciach, sŕkali z misiek horúce cestoviny a hrýzli knedle v polievke, zatiaľ čo okolo nás hučala mestská premávka. Po jedle nás Ah Fong vzala do domu, kde žila Ah Mo Yee so svojimi starými rodičmi. Bol to skromný, sparťansky zariadený podkrovný byt v čínskom štýle,nachádzajúci sa v nízkej budove v podkroví. Chodievala som po tom tmavom, kameňmi vykladanom byte a moja zvedavá duša chcela preskúmať každé jeho zákutie, zatiaľ čo AhFong chlípala čaj so svojimi rodičmi. Popíjali čaj z malých šálok s pestrofarebnými glazúrami zobrazujúcimi zvieratá z čínskeho zverokruhu, ako napríklad draky alebo tigre, a ja som pila zo skleneného pohára džús alebo sladký čaj. Nikdy ma tie návštevy neprestali baviť a aj keď sa mi niekedy nechcelo komunikovať, rada som sa pozerala z veľkých klenutých okien na ulicu podo mnou, kde predavači sušených morských plodov vykladali na slamenérohože čerstvé lastúry a ryby, aby obschli na horúcom popoludňajšom slnku. Moje detstvo bolo teda zmesou Východu a Západu. Keďže Hongkong bol britskou kolóniou obývanou predovšetkým Číňanmi, Vianoce a Veľká noc sa oslavovali s rovnakým nadšením ako tradičné čínske festivaly Hladný duch a jesenné Mesačné festivaly. Ah Fong a Ah Mo Yee mi rozprávali o čínskych tradíciách a viere a vysvetľovali mi zmysel ich festivalov. Bola som veľmi rada, že Ah Mo Yee s nami trávila všetky svoje prázdniny. Napríklad festival Hladný duch sa konal štrnásty večer v siedmom mesiaci lunárneho kalendára. V ten deň sa rodiny modlili za ukončenie utrpenia svojich zosnulých príbuzných a vzdávali obete svojim mŕtvym predkom. Annop a ja sme sledovali Ah Fong a Ah Mo Yee spolu s Ah Chun, našou kuchárkou, ako vzdávajú obete svojim zosnulým príbuzným tak, že pálili podobizne vybraných vecí vyrobených z papiera. Zapálili oheň vo veľkej urne v zadnej časti nášho domu na úpätí schodiska za kuchyňou a nechali podobizne z papiera zhorieť. Portréty znázorňovali autá, domy a dokonca aj nepravé peniaze. Očakávali, že ich predkovia dostávajú tieto dary na druhom svete.

13. „Ah Fong, dostane tvoj dedko skutočne dom v nebi, keď spáliš ten papierový domček?“ opýtala som sa zvedavo. „Áno, Anita. Moji starí rodičia odo mňa očakávajú, že na nich budem aj naďalej pamätať a podporovať ich aj v posmrtnom živote. Všetci musíme rešpektovať svojich predkov,“ povedala mi. Ah Fong, Ah Chun a Ah Mo Yee si potom sadli za svoj stôl v zadnej časti kuchyne k jedlu, ktoré Ah Chun pripravovala väčšiu časť dňa, pričom jedno miesto pri stole bolo vyhradené pre zosnulých príbuzných, ktorí sa tak mohli na slávnosti zúčastniť. Pre zosnulých bolo na vyhradenom mieste prichystané jedlo. Často som s nimi pri tejto večeri sedávala a úprimne som sa znepokojovala tým, či bude toho jedla na mieste pre zosnulých dosť! Jednou z mojich najobľúbenejších udalostí v roku bol jesenný Mesačný festival. Vtedy som si mohla vybrať nádherný farebný papierový lampáš z nespočetného množstva lampášov, ktoré viseli vo výkladoch mnohých miestnych obchodov. Lampáše predávali vo všetkých možných veľkostiach a tvaroch, okrem iného aj v tvare zvierat z čínskeho zverokruhu.Vždy sa mi najviac páčil tvar zajaca! Ah Fong nechávala mňa aj Ah Mo Yee vybrať si spolu svoje lampáše z obchodov, ktoré stáli za tržnicou.V určitých aspektoch sa tento festival veľmi podobá na americký sviatok vďakyvzdania a je oslavou mesiaca najväčších žatiev. Oslava v sebe zahŕňa jedenie a rozdávanie mesačných koláčov, ktorých je veľa druhov. Potom sme doma zapálili sviečky v krásnych a pestrofarebných papierových lampášoch a vzali ich von. Spoločne s ďalšími deťmi v našej oblasti sme s Ah Mo Yee vyvesili lampáše pred naše domovy a na stromy a ploty. V túto noc nám dovolili ostať vonku dlhšie než obyčajne a hrať sa za svetla lampášov a mesiaca, ktorý je v tomto období najplnší a najjasnejší za celý rok. Moja rodina oslavovala aj všetky indické slávnosti vrátane hinduistického festivalu svetiel Diwali s veľkým oduševnením. Na túto príležitosť sme si vždy obliekli nový odev a pre mňa to bolo veľmi vzrušujúce. Dokonca aj v tom mladom veku sa mi veľmi páčila myšlienka nakupovania nového

14. oblečenia na festival! Moja mama obyčajne brávala môjho brata a mňa do Lane Crawford, v tom čase najväčšieho obchodného centrav hongkonskej obchodnej štvrti. Behávali sme hore-dolu po detskom oddelení, ja som s nadšením vyberala šaty a môj brat tričká a nohavice. Mama mi pomáhala s výberom. Na túto udalosť sme hľadali veľmi pestrofarebné oblečenie, aby sme ladilis povahou slávnosti.V ten dlhoočakávaný večer sa celá moja rodina obliekla do nových odevov,mama obyčajne do nového pestrofarebného sárí a ozdobila sa všetkými svojimi šperkmi, otec do kurta patloon, tradičnej indickej košele a nohavíc, môj brat mal nohavice a košeľu podľa vlastného výberu a ja som si obliekla svoje nové šaty. Keď sme sa obliekli, šli sme do hinduistického chrámu v Happy Valley medzi ďalších z našej indickej komunity a spievali sme bhajans, hinduistické posvätné piesne. Naše hlasy, spestrené zvonkohrou, sa odrážali od vysokého klenutého stropu chrámu a rezonovali vo večernom vzduchu. Pamätám si, že som mala pocit, akoby sa zvuk chrámových zvonov šíril celou mojou bytosťou a dotýkal sa hlboko ukrytej časti mojej duše. Počas každého hinduistického festivalového dňa chrámové nádvorie ožilo farbami,hudbou, tancom a vôňou korenistého indického vegetariánskeho jedla, ktoré sa miesilo so sladkastou vôňou kadidla. Ako som len tú atmosférumilovala! „Mami, idem dopredu za mahrajom (indický duchovný), aby mi dal značku na čelo!“ zavolala som na mamu vzrušene v sindhčine, keď sa moje drobné telo pretláčalo pestrofarebným davom. Rumelková značka, ktorú mahraj nanáša ľuďom na čelo, symbolizuje otvorenie tretieho oka a ja som si nikdy, keď som šla do chrámu, nezabudla dať pomazať čelo. Keďže mám hinduistické korene, vyrástla som vo viere v karmu a prevteľovanie. Na týchto presvedčeniach je založená väčšina východných náboženstiev. Je to viera, že zmyslom života je pozdvihnúť svoje vedomie a duchovnú stránku počas každého cyklu narodenia a smrti, až kým človek nedosiahne