Vongozero
1 / 2
„Tajga!“ zrazu vykríkol Serioža a vyskočil. „Tajga, no pravdaže, som ja len idiot, Aňka, viem, kam pôjdeme.“ Vybehol z obývačky, pritom sa potkol o šuchotajúcu tašku, čo stála v hale, a zmizol za dverami pracovne. Bolo počuť, ako sa hrabe v skrini a potichu nadáva, potom čosi tlmene spadlo na zem a o chvíľu sa opäť zjavil vo dverách obývačky, v rukách stískal akúsi knihu, rýchlo odhrnul poháre, a hlasno tresol knihu na stôl. Tváril sa víťazoslávne a my všetci, ešte aj Marina s dcérkou, ktoré ani nemukli od chvíle, čo prekročili prah nášho domu, sa nahli a hľadeli na to, čo ležalo pred nami, zelená obálka, veľké biele písmená: Autoatlas – severozápadné Rusko. „Nechápem,“ povedala Marina plačlivo. „Vongozero, Aňka, spomeň si, tri roky ťa nahováram, aby si ta šla so mnou,“ rýchlo povedal Serioža, „tatko, boli sme tam spolu predtým, ako sa narodil Antoška.“ Chytil atlas a začal náhlivo obracať strany, no tatko Boria vystrel ruku a zastavil ho. „Výborne, synku,“ povedal polohlasne. „Lepšie miesto sa tuším ani nedá vymyslieť. Ideme do Karélie.“