Úvod

V súčasnosti sa veľmi často zhovárame o Bohu a mnohé z toho, čo odznie, je neraz veľmi povrchné. V dnešnej demokratickej spoločnosti sa nazdávame, že pojem Boha by nemal byť komplikovaný a že náboženstvo by malo byť ľahko dostupné každému človeku. „Vaša kniha je veľmi ťažká,“ hovoria mi čitatelia s poľutovaním a mierne vyčítavo krútia hlavami. „Pravdaže, je ťažká!“ žiada sa mi odpovedať. „Veď je o Bohu.“ Prirodzene, všetkým je dobre známe, kto Boh je: najvyššie bytie, bytie nadprirodzené a osobné, ktoré stvorilo svet a všetko, čo sa v ňom nachádza. Mätie ich, ak ich upozorníte, že sa nevyjadrujú presne, keď Boha nazývajú najvyšším bytím, pretože Boh nie je hocijaké bytie, a keď hovoríme, že Boh je „dobrý“, „múdry“ alebo „inteligentný“, ani nevieme, čo máme na mysli. Veriaci teoreticky vedia, že Boh je transcendentná skutočnosť, občas však akoby dávali najavo, že aj napriek tomu oni presne vedia, kto je „Boh“, ako zmýšľa, čo má rád a čo od nás očakáva. Máme sklon podrobovať si a domestikovať Božiu „odlišnosť“. Boha často žiadame, aby požehnal náš národ, aby ochraňoval kráľovnú, vyliečil nás z choroby alebo nám daroval pekný deň na piknik. Pripomíname Bohu, že zatiaľ čo on je stvoriteľom sveta, my sme iba úbohí hriešnici – ako keby na to zabudol. Politici citujú Boha, aby ospravedlnili svoju politiku, učitelia ho prosia, aby vedeli udržať poriadok v triede, a teroristi páchajú v jeho mene zverstvá. Žiadame Boha, aby stál na „našej“ strane vo voľbách alebo vo vojnách, hoci logicky možno usudzovať, že aj naši protivníci sú Božími deťmi a že aj oni sú objektom jeho lásky a starostlivosti. Napriek tomu, že žijeme v úplne zmenenom svete a máme celkom odlišné svetonázory, takmer všade sa rozšírila tendencia namýšľať si, že ľudia odjakživa hľadeli na Boha presne tak, ako ho vnímame dnes my. Napriek vedeckej a technickej dokonalosti naše náboženské zmýšľanie je občas pozoruhodne nevyvinuté, ba dokonca až primitívne. Moderný Boh sa v našich mysliach do istej miery ešte vždy ponáša na najvyššieho Boha z dávnych čias. Patrí do teológie, ktorú už dávno zavrhli alebo ju radikálne reinterpretovali, pretože sa stala absurdnou. Mnohí ľudia už v období pred novovekom vedeli, že je veľmi ťažké hovoriť o Bohu. Teológia je, pravdaže, veľmi rozsiahla disciplína. Na tému Boha sa popísalo množstvo papiera a hovorí sa o nej takmer bez prestania. Lenže niektorí z najväčších židovských, kresťanských a moslimských teológov sa jasne vyslovili, že ak aj je dôležité vyjadriť naše predstavy o božstve slovami, doktríny sú vždy dielom človeka, a preto sú zákonite nepresné. Navrhovali účasť na duchovných cvičeniach, ktorých cieľom bolo vyvrátiť zaužívané vzorce myslenia a reči, a tak pomôcť veriacemu pochopiť, že slová, pomocou ktorých vysvetľujeme pozemské záležitosti, nie sú primerané, ak ich používame v súvislosti s Bohom. „On“ nie je ani dobrý, ani božský, ani mocný, ani inteligentný takým spôsobom, aký máme na mysli my. Nemôžeme dokonca povedať ani to, že Boh „jestvuje“, pretože naše chápanie jestvovania je priveľmi obmedzené. Niektorí učenci radšej tvrdili, že Boh je „ničím“, lebo Boh prosto nie je iná bytosť. Sväté písmo nie je možné brať doslovne, akoby zaznamenávalo presné fakty týkajúce sa Boha. Títo teológovia by možno niektoré naše moderné predstavy o Bohu mohli považovať za modloslužbu. Po tejto ceste sa nevydalo iba niekoľko radikálnych teológov. V období pred novovekom bol symbolizmus ľuďom bližší ako dnes. Napríklad v stredovekej Európe kresťanov učili, že na omšu sa majú pozerať ako na sprítomnenie Ježišovho života, smrti a zmŕtvychvstania. Celému obradu pridávala na tajuplnosti skutočnosť, že sa odohrával v latinčine, ktorej ľudia nerozumeli. Väčšinu omšových textov kňazi odriekali polohlasom. Slávnostné ticho a dramatická liturgia spolu s hudbou a štylizovanými gestami vovádzali zhromaždenie do duchovnej „atmosféry“, ktorá sa líšila od ich každodenného života. Dnešní ľudia sú vzdelaní, mnohí majú doma vlastnú Bibliu alebo vlastný Korán, takže si ich môžu prečítať. V minulosti však mala väčšina ľudí k posvätným textom úplne iný vzťah. Počúvali, keď sa z nich čítalo, odriekavali odsek za odsekom, neraz v cudzom jazyku, ale vždy vo vypätom liturgickom kontexte. Kazatelia im radili, aby tieto texty nebrali doslovne, a zároveň im predkladali ich prenesený význam. V „mysterióznych dramatických predstaveniach“, ktoré sa každý rok hrávali na sviatok Božieho tela, ľudia žijúci v stredoveku slobodne menili biblické príbehy, pridávali postavy a zaraďovali ich do dobového kontextu. Tieto príbehy neboli historické v tom zmysle, v akom historickosť chápeme dnes, pretože boli viac ako len históriou. V mnohých kultúrach z obdobia pred novovekom existovali dva uznávané spôsoby myslenia, hovorenia a získavania znalostí. Gréci ich označovali výrazmi mythos a logos.1 Oba spôsoby boli sebestačné a ani jeden z nich nepokladali za nadradený druhému spôsobu; neboli vo vzájomnom konflikte, ale sa skôr dopĺňali. Každý z nich mal svoju oblasť kompetencií a všeobecne sa pokladalo za nemúdre navzájom ich miešať. Logos („rozum“) predstavoval pragmatický spôsob myslenia, ktorý ľuďom umožňoval, aby si vo svete počínali efektívne. Preto musel presne zodpovedať vonkajšej realite. Ľudia potrebovali logos zakaždým, keď chceli zhotoviť účinné zbrane, zorganizovať spoločnosť alebo naplánovať výpravu. Logos videl do budúcnosti, ustavične objavoval nové spôsoby, ako kontrolovať prostredie, prenikať do podstaty vecí či vynachádzať vždy čosi nové. Logos bol nevyhnutný nato, aby náš druh prežil. Mal však svoje obmedzenia: nevedel utíšiť ľudské bôle ani nájsť definitívny zmysel ľudských zápasov. Preto sa ľudia obracali na mythos, čiže mýty. Dnešná spoločnosť sa správa podľa vedeckého logosu a mýty si prestala vážiť. Povedané populárne, „mýtus“ je čosi, čo odporuje pravde. Lenže v minulosti mýtus nebol neviazanou fantáziou; podobne ako logos skôr pomáhal ľuďom žiť vo svete plnom zmätkov tvorivým životom, aj keď odlišným spôsobom.2 Mýty síce rozprávali príbehy o bohoch, ale v skutočnosti sa zameriavali na nepochopiteľnejšie, mätúce a tragické aspekty ťažkostí, v ktorých sa ľudia oci- tali a ktoré zostávali mimo dosahu logosu. Mýty nazývali aj primitívnou formou psychológie. Keď sa v mýte opisovalo, ako si hrdinovia kliesnia cestu labyrintom, ako zostupujú do podsvetia alebo bojujú s obludami, ľudia to nevnímali ako skutočné príbehy. Zmyslom mýtov bolo pomáhať ľuďom zdolávať tajomné oblasti psychiky, do ktorých sa dá preniknúť len veľmi ťažko, ale majú ďalekosiahly vplyv na naše myslenie a správanie.3 Ľudia museli vstúpiť do zakázaných oblastí vlastných myslí a bojovať so svojimi osobnými démonmi. Keď Freud s Jungom začali vedecky skúmať duševno, inštinktívne sa obracali na dávne mýty. Mýtus nikdy nemal za úlohu podať presnú správu o historickej udalosti; predstavoval niečo, čo sa v určitom zmysle raz naozaj odohralo, ale čo sa odohráva aj naďalej. Lenže mýtus by stratil účinnosť, keby naň ľudia prosto „verili“. V podstate to bol akčný program. Človeku pomáhal zaujať správny duchovný alebo psychologický postoj. Potom už však zostávalo na ňom, aký ďalší krok podnikne a akým spôsobom premení „pravdu“ mýtu na realitu vo vlastnom živote. Jediný spôsob, akým sa dalo určiť hodnotu a pravdivosť mýtu, bolo konať podľa neho. Napríklad mýtus o hrdinovi, ktorý sa v takmer rovnakej podobe objavuje v bezmála každej kultúrnej tradícii, učí ľudí, ako uviesť do pohybu vlastný hrdinský potenciál.4 Neskoršie príbehy o historických postavách, akými boli Budha, Ježiš alebo Mohamed, vznikali preto, aby sa ľudia prispôsobili týmto vzorom, napodobňovali ich život a stali sa ich nasledovníkmi. V praktickom zmysle nám mýtus prezradil niečo hlboko pravdivé o našej ľudskosti. Ukazoval, ako žiť bohatším a intenzívnejším životom, ako sa vyrovnať so smrteľnosťou a ako vydržať utrpenie, ktoré ľudstvo takisto zdedilo. Ak sa nám však nepodarí aplikovať mýtus na svoju vlastnú situáciu, zostane abstraktný a nedôveryhodný. Ľudia už od dávnych čias dávali svojim mýtom podobu štylizovaných slávností, ktoré na účastníkov pôsobili estetickým dojmom, a – podobne ako akýkoľvek iný druh umenia – uvádzali ich do hlbších rozmerov existencie. Mýty a rituály tak neoddeliteľne splynuli, preto vo vedeckých kruhoch nie sú zriedkavé debaty o tom, čo bolo na začiatku: mýtické príbehy alebo rituály, ktoré sa s nimi spájajú.5 Mýty bez rituálov nedávajú zmysel a zostávajú rovnako nejasné ako notový záznam, ktorý je pre väčšinu z nás nezrozumiteľný až do chvíle, kým sa nepremení na hudbu. Ani náboženstvo v prvotnej podobe nebolo čosi, čo existovalo v ľudskej mysli, ale čosi, čo sa prejavovalo konaním. Nemá zmysel namýšľať si, že dokážete viesť auto iba na základe toho, že si prečítate príručku o vedení auta alebo naštudujete pravidlá jazdy po diaľnici. Ani tancovať, či maľovať alebo variť sa nenaučíte podľa návodov alebo receptov. Pravidlá nejakej kartovej hry sa zdajú tajomné, zbytočne komplikované a nehovoria vám nič do chvíle, kým nezačnete hrať, a zrazu všetko zapadne na svoje miesto. Existujú veci, ktoré sa možno naučiť iba sústavnou, úpornou činnosťou, ale ak vytrváte, zistíte, že ste dosiahli čosi, čo sa vám na začiatku zdalo nedosiahnuteľné. Namiesto toho, aby ste klesli na dno bazénu, plávate. Naučíte sa skákať vyššie a s väčšou gracióznosťou, hoci sa vám zdalo, že čosi podobné nie je v ľudských možnostiach, alebo spievate nadpozemsky krásne. Nie vždy porozumiete, ako sa vám podarilo čosi podobné dosiahnuť, pretože myseľ vedie vaše telo spôsobom, ktorý akoby obchádzal vaše vedomé, logické uvažovanie. Nejakým činom ste sa naučili prekonať svoje pôvodné možnosti. Niektoré z týchto aktivít môžu vo vás vyvolať neopísateľné potešenie. Hudobník sa môže celý ponoriť do hudby, tanečníka nemožno odtrhnúť od tanca, a keď sa zjazdár rúti dolu svahom, cíti sa súčasťou okolitej krajiny. Ide o spokojnosť, ktorá siaha hlbšie ako obyčajný „dobrý pocit“. Gréci tento stav nazývali ekstasis, „prekročenie“ normy. Náboženstvo je praktická disciplína, ktorá nás učí objavovať nové kapacity mysle a srdca. A práve to bude jedna z hlavných tém tejto knihy. Skôr ako sa vydáme po náboženskej ceste životom, nemá zmysel zvažovať na lekárnických váhach náboženskú náuku, aby sme mohli usúdiť, do akej miery je pravdivá a do akej miery sa mýli. Jej pravdivosť – alebo nepravdivosť – objavíte len vtedy, keď tieto náuky premeníte na obrady alebo etické činy. Podobne ako iné zručnosti, aj náboženstvo si vyžaduje vytrvalosť, tvrdú prácu a disciplínu. Niektorým ľuďom sa pritom darí lepšie, iní sú zasa strašne nemotorní, ďalší sú celkom vedľa. Tí, čo sa tvária, že sa ich to nedotýka, sa však nedostanú vôbec nikam. Nábožným ľuďom príde zaťažko vysvetliť, ako ich obrady a celá náboženská prax fungujú, práve tak ako krasokorčuliarka nevie nič o fyzikálnych zákonoch, ktoré jej dovoľujú zvŕtať sa na ľade na tenkom ostrí. Raní taoisti pokladali náboženstvo za „zručnosť“, ku ktorej sa dopracovali ustavičnou praxou. Čuang-c (370 – 311 pred Kristom), jedna z najvýznamnejších postáv v duchovných dejinách Číny, zastával názor, že nie je dobré pokúšať sa analyzovať náboženské učenie za pomoci logiky. Cituje tesára Biana: „Ak pri výrobe kolesa udieram iba zľahka, aj keď sa pritom cítim príjemne, nevyrobím dobré koleso. Ak udieram zúrivo, unavím sa a koleso nebude fungovať. Udierať musím ani nie mäkko, ale ani nie divo. Zvieram ho rukou aj srdcom. Neviem to presne pomenovať slovami, ale cítim to.“6 Hrbáč, ktorý palicou s ostrím lovil v lese cikády, sa nikdy nepomýlil. Tak dokonale sa vedel sústrediť, tak sa zahĺbil do svojej práce, že jeho ruky sa pohybovali akoby samy od seba. Netušil, prečo je to tak, vedel iba toľko, že takú zručnosť nadobudol po mesiacoch lovenia. Čuang-c vysvetľoval, že takáto upriamenosť je vlastne ekstasis, ktorá človeku umožňuje „vykročiť“ zo svojho ega a zakúsiť čosi božské.7 Ľudia, ktorí si osvojili takúto schopnosť, objavili mimozmyslové rozmery života, ktoré neboli „vonkajšou“ skutočnosťou, ale stotožňovali sa s najväčšími hĺbkami ich bytosti. Táto realita, ktorú nazvali Boh, tao, brahma alebo nirvána, je priamo zažitá skutočnosť. Nedala sa však vysvetliť, ak ju dávali do spojitosti s pojmom logos. Toto nedorozumenie nebolo vôbec frustrujúce, ako by si azda moderný západný človek mohol myslieť, prinášalo so sebou ekstasis, a tá dvíhala praktizujúcich ľudí mimo ich vlastných hraníc, ktoré ich dovtedy obmedzovali. Naše vedecky orientované vedomosti majú za cieľ zmocniť sa reality, vysvetliť ju a dostať pod kontrolu rozumu, lenže súčasťou ľudskej skúsenosti sa stalo aj potešenie z nepoznaného. Dokonca ešte aj dnes básnici, filozofi, matematici a vedci zisťujú, že premýšľanie o tom, čo sa nedá vysvetliť, im prináša radosť, úžas a spokojnosť. Jednou z najzvláštnejších charakteristík ľudskej mysle je schopnosť tvoriť myšlienky a ukladať skúsenosti, ktoré presahujú naše pojmové chápanie. Ustavične nútime svoje myšlienkové procesy zachádzať do extrémov, takže naše mysle akoby sa prirodzene zmenšovali, až dosiahli očakávaný stav transcendencie. Od náboženských prejavov nikdy nebolo možné oddeliť hudbu, pretože rovnako ako náboženstvo (v najlepších prípadoch), hudba vymedzuje „limity rozumu“.8 A keďže každé územie je vymedzené svojimi extrémami, od seba najvzdialenejšími hranicami, vyplýva z toho, že hudba musí byť „v konečnom dôsledku“ racionálna. Zo všetkých umení je hudba najtelesnejšia: tvorí ju dych, hlas, konský vlas, hrudná dutina, bránica a koža a dosahuje „v našich telách rezonanciu hlbšiu ako naša vôľa a vedomie“.9 Na jej tvorbe sa však zúčastňuje aj mozog, pretože hudba si vyžaduje rovnováhu medzi zložitým komplexom energií a musí vytvárať vzťahy medzi formami, navyše je dôverne spojená s matematikou. A predsa táto mimoriadne racionálna aktivita nebadane prechádza do transcendencie. Hudba zasahuje až tam, kam sa nedostávajú slová: nie je pravda, že nehovorí o ničom. Beethovenovo sláčikové kvarteto samo osebe nevyjadruje žiaľ, podobný pocit však vzbudzuje aj v poslucháčovi, aj v hudobníkovi; a predsa to nie je jednoznačne smutný zážitok. Podobne ako tragédia nesie so sebou intenzívny pocit potešenia spolu s hlbokým zážitkom. Zdá sa nám, že smútok prežívame priamo, spôsobom, ktorý presahuje naše ego; to preto, lebo nejde o náš vlastný smútok, ale o žiaľ ako taký. V hudbe sa spája subjektívne s objektívnym. Jazyk má hranice, ktoré nevieme prekročiť. Keď kriticky počúvame vlastné zadrhávajúce sa pokusy vyjadriť sa, uvedomujeme si nevysloviteľnú cudzosť. „Je to jasný príklad toho, že jazyk má hranice,“ vysvetľuje britský kritik George Steiner, „ktoré nám poskytujú dôkaz o transcendentnej prítomnosti v matérii sveta. Keďže sa nijako nemôžeme prepracovať ďalej, lebo reč nás tak veľ-mi zrádza, zažívame istotu božského významu, ktorý prekonáva náš vlastný význam a odsúva ho do úzadia.“10 Hudba nás každý deň konfrontuje s takým spôsobom poznania, ktoré popiera logické analýzy a empirické dôkazy. Je „až po okraj plná významov, ktoré sa nedajú previesť do logických štruktúr alebo do slovného vyjadrenia.“11 Preto aj všetky druhy umenia ustavične ašpirujú na postavenie hudby; v najlepších prípadoch sa o to usiluje aj teológia. Moderný skeptik sa sotva uspokojí so Steinerovým záverom, že „všetko, čo sa nachádza mimo dosahu ľudských slov, je reč Boha“.12 Možno je to preto, lebo sme si Boha priveľmi vymedzili. Nevenovali sme sa obradom a stratili sme „zručnosť“, ktorá patrí k náboženstvu. V priebehu 16. a 17. storočia – historici toto obdobie nazývajú raný novovek – ľudia na Západe začali budovať celkom nový druh civilizácie, ktorej mala vládnuť vedecká racionalita, ekonomicky podopretá technológiami a kapitálovými investíciami. Logos dosiahol také úžasné výsledky, že zdiskreditoval mýty. Prevládol názor, že ak sa človek chce dopracovať k pravde, jediným spoľahlivým prostriedkom je použitie vedeckej metódy. Náboženstvo sa dostalo do veľmi ťažkej, ba takmer neriešiteľnej situácie. Aj teológovia začali prijímať vedecké kritériá a početné mythoi kresťanstva interpretovali empiricky, racionálne a historicky overiteľne, pričom sa nútili do takého spôsobu myslenia, ktorý im bol cudzí. Filozofi a vedci v obradoch prestali vidieť zmysel a náboženské vedomie sa stalo skôr teoretické ako praktické. Prišli sme o umenie interpretovať dávne príbehy o Bohu, ktorý chodil po svete, o mŕtvych, ktorí vstávajú z hrobov, alebo o moriach, ktoré sa zázračne rozostupujú. Pojmy ako viera, zjavenia, mýty, tajomstvo a dogma sme začali chápať spôsobom, ktorý by našich predkov zaskočil. Zmenilo sa predovšetkým chápanie slova „viera“ a dôverčivé prijímanie doktrín sa stalo nevyhnutnou podmienkou viery do takej miery, že o nábožných ľuďoch dnes hovoríme ako o „veriacich“, ako by prijímanie ortodoxných dogiem „viery“ bolo ich najdôležitejšou aktivitou. Táto racionalizovaná interpretácia náboženstva vyústila do dvoch výrazne moderných fenoménov: fundamentalizmu a ateizmu. Oba sú navzájom spojené. Defenzívna úcta populárne známa ako „fundamentalizmus“ v 20. storočí prepukla takmer v každom hlavnom náboženstve.13 V úsilí dosiahnuť nanajvýš racionálnu, vedeckú vieru, ktorá by odstránila mythos na úkor logosu, kresťanskí fundamentalisti interpretujú Sväté písmo tak doslovne, že v histórii ich náboženstva to nemá obdobu. V Spojených štátoch fundamentalisti z radov protestantov rozvinuli ideológiu známu pod názvom „veda o stvorení“, ktorá vykladá mythos z Biblie ako čosi vedecky presné. Z tohto dôvodu aj rozpútavajú kampane proti výučbe teórie evolúcie v školách – protirečí príbehu o stvorení, ako ho uvádza prvá kapitola Knihy Genezis. Ak sa pozrieme na problém z historického hľadiska, ateizmus len zriedka úplne popieral svätosť samu osebe, ale takmer vždy popieral niektorú koncepciu Boha. V prvých stupňoch vývoja kresťanov aj moslimov ich pohanskí súčasníci nazývali „neveriacimi, teda ateistami“ nie preto, že by azda popierali existenciu Boha, ale preto, že ich koncepcia Boha bola taká odlišná, že ju pokladali za rúhanie. Ateizmus je preto paraziticky závislý od podoby teizmu, ktorú sa usiluje zničiť do takej miery, až sa stáva jej zrkadlovým obrazom. Klasický západný ateizmus sa rozvinul v 19. storočí a v prvých dvadsiatich rokoch 20. storočia zásluhou Feuerbacha, Marxa, Nietzscheho a Freuda a jeho ideológia bola v podstate odpoveďou na teologické ponímanie Boha, ktoré sa rozšírilo v Európe a Spojených štátoch amerických v novoveku. Dávnejší ateizmus Richarda Dawkinsa, Christophera Hitchensa a Sama Harrisa je odlišný, pretože sa zameral výlučne na Boha, ktorého stvoril fundamentalizmus. Všetci traja tvrdia, že fundamentalizmus predstavuje podstatu a jadro celého náboženstva. Toto tvrdenie však ubralo na sile ich vlastným argumentom, pretože fundamentalizmus je v skutočnosti len vyzývavá neortodoxná podoba viery, ktorá často deformuje tradíciu, hoci sa tvári, že sa ju pokúša brániť. „Noví ateisti“ však ovládajú množstvo ľudí, ktorí čítajú ich práce, a to nielen v sekulárnej Európe, ale dokonca aj v konvenčnejšie náboženských Spojených štátoch. Popularita ich kníh naznačuje, že mnohých ľudí mätie, ba dokonca straší taká predstava Boha, akú podedili. Je škoda, že Dawkins, Hitchens a Harris nepoznajú pri svojich slovných útokoch mieru, pretože niektoré ich kritické postrehy majú svoju váhu. Veriaci ľudia sa naozaj dopustili surovostí a zločinov a fundamentalistická teológia, ktorú noví ateisti napádajú, je naozaj „neobratná“, ako by povedali budhisti. Ateisti však z princípu odmietajú dialóg s tými teológmi, ktorí sú ozajstnými reprezentantmi tradície hlavného prúdu. Výsledkom je, že ich analýza je sklamaním: je plytká, pretože vedie spor so slabšou vetvou súčasnej teológie. Pravda je taká, že noví ateisti nie sú dostatočne radikálni. Židovskí, kresťanskí a moslimskí teológovia roky trvajú na tom, že Boh vlastne nejestvuje a že tam kdesi nad oblakmi neexistuje „nič“; cieľom ich argumentácie nebolo poprieť skutočnosť Boha, skôr ochrániť Božiu transcendenciu. V našej uvravenej a tvrdohlavej spoločnosti však akoby sme na túto dôležitú tradíciu zabudli. Mohla by nám pomôcť vyriešiť nejeden súčasný náboženský problém. Nemám v úmysle napádať úprimnú vieru kohokoľvek. Tisícky ľudí prichádzajú na to, že symbolizmus moderného Boha má na nich blahodarný vplyv: podopieraní inšpirujúcimi obradmi a disciplínou života vo vibrujúcej spoločnosti majú pocit transcendentného významu. Všetky viery, čo na svete existujú, trvajú na tom, že ozajstnú spiritualitu treba prejavovať účasťou na utrpení iných, schopnosťou cítiť s inými. Pokiaľ zaužívaná predstava Boha vzbudzuje empatiu a rešpekt voči iným, plní svoju úlohu. Lenže moderný Boh je len jednou z početných teológií, ktoré sa vyvinuli za tri tisícročia existencie monoteizmu. Pretože Boh je nekonečný, nikto nemôže mať posledné slovo. Znepokojuje ma, ako otázka náboženskej pravdy mnohých ľudí mätie. Vnútorný zmätok človeka ešte viac jatria primnohé problematické debaty o náboženstve, ktoré sa v súčasnosti vedú. Cieľom mojej knihy je prísť s čímsi novým. S podráždenosťou nových ateistov možno súhlasiť, pretože – ako som už vysvetlila vo svojich spomienkach Točité schody – dlhé roky som vôbec nechcela mať do činenia s náboženstvom a niekoľko mojich predchádzajúcich kníh sa ponášalo na Dawkinsove diela. Dvadsaťročné štúdium náboženstva ma však donútilo zmeniť staršie názory. Nielenže sa mi otvorila myseľ voči tým aspektom náboženstva praktizovaného v iných tradíciách, ktoré boli vlastné provinčnej a dogmatickej viere môjho detstva; starostlivé zhodnotenie dôkazov mi umožnilo uvidieť kresťanstvo v inom svetle. Naučila som sa, že spory okolo náboženstva sú kontraproduktívne a neprispievajú k objasneniu podstaty problému. Nielenže znemožňujú autentické náboženské zážitky, ale ničia aj Sokratovu racionalistickú tradíciu. V prvej časti knihy som sa pokúsila ukázať, ako zmýšľali ľudia o Bohu v období pred novovekom, a to spôsobom, čo – ako dúfam – vrhne svetlo na niektoré závažné otázky, ktoré dnes mnohí pokladajú za problematické – Písmo, vnuknutia, stvorenie, zázraky, zjavenie, viera, presvedčenie a tajomstvo – a tiež na to, kde náboženstvo robí chyby. V druhej časti sledujem vznik „moderného Boha“, ktorý vyvrátil veľa tradičných náboženských predsudkov. Pravdaže, nie je to vyčerpávajúci výpočet. Sústredila som sa na kresťanstvo. Vznik modernej vedy sa totiž takmer okamžite dotkol tradície, a práve kresťanstvo sa stalo terčom záplavy nových ateistických útokov. Vnútri kresťanskej tradície som sa ďalej zamerala na témy a tradície, ktoré hovoria priamo o našich súčasných náboženských problémoch. Náboženstvo je komplex; v každom období vývoja ľudstva existuje viacero zdrojov zbožnosti. Ani v náboženstve ako celku nikdy neprevládla jediná, osamotená tendencia. Ľudia prejavujú svoju vieru myriadami protichodných a protirečivých spôsobov. Lenže starostlivá a principiálna diskrétnosť týkajúca sa Boha a všetkého, čo je človeku posvätné, bola odvekou témou nielen pre kresťanstvo, ale aj pre iné veľké tradičné náboženstvá, a to až do čias rozvoja moderného myslenia na Západe. Ľudia verili, že Boh presahuje naše myslenie a chápanie a že porozumieť mu možno len oddaným praktizovaním náboženstva. Zabudli sme na dôležitý introspektívny pohľad a som presvedčená, že práve toto je jednou z hlavných príčin, pre ktoré toľkí ľudia žijúci na Západe chápu dnes Boha len veľmi ťažko. Tejto zanedbávanej disciplíne som venovala mimoriadnu pozornosť v nádeji, že nám v súčasnej dileme poskytne novú perspektívu. Pravdaže, nehlásam, že je to univerzálny postoj. Tvrdím len, že to bol hlavný prvok sprevádzajúci náboženskú prax nielen v kresťanstve, ale aj v iných monoteistických a neteistických vyznaniach, a že naň musíme sústrediť väčšiu pozornosť. Hoci mnohí ľudia zaujímajú k viere odmietavý postoj, svet v súčasnosti zažíva opätovný návrat k náboženstvu. V nesúlade s vyhláseniami sekularistov z polovice 20. storočia, ktorí si boli svojím presvedčením istí, sa náboženstvo zo sveta nevytráca. Ak sa však poddá surovému a netolerantnému tlaku, ktorý bol odjakživa neodmysliteľný od monoteizmu, ale aj od novovekého vedeckého étosu, hrozí, že nová religióznosť si bude počínať „neobratne“. Aj dnes sme svedkami mnohých prejavov do očí bijúceho úzkoprsého dogmatizmu, náboženského aj sekulárneho, lenže čoraz viac stúpa na cene aj hodnota nepoznaného. Minulosť už nikdy nevzkriesime, môžeme sa však veľa naučiť nielen z jej omylov, ale aj prienikov k podstate vecí. Náboženstvo má za sebou dlhú tradíciu, ktorá zdôraznila dôležitosť skúmať hranice nášho poznania, mlčania, zdržanlivosti a bázne. Dúfam, že práve to vo svojej knihe prebádam. Jednou z podmienok osvietenia bola vždy ochota zbaviť sa toho, o čom sme boli presvedčení, že to dobre poznáme, aby sme boli schopní oceniť pravdu, o ktorej sa nám dovtedy nesnívalo. Nie je ľahké zhovárať sa o tom, čo nazývame „Bohom“, a náboženské hľadanie sa často začína cieľavedomým odstúpením od zabehaných myšlienkových vzorcov. Možno to bolo práve to, čo sa naši dávnejší predkovia pokúšali vytvoriť vo svojich úžasných podzemných chrámoch.