21.00 V živote som nezažila väčšiu blamáž. Celý deň som si všetko nacvičovala a organizovala. Išlo o to, že keď prepoja na Lewisham, mám sa spustiť po tyči do záberu a urobiť rozhovor s požiarnikom. Keď sa o piatej začalo živé vysielanie, bola som pripravená v pravej chvíli sa spustiť po tyči. Potom som zrazu v slúchadlách začula revať Richarda: „Poďme, poďme, póóóďme“, a tak som sa začala šmýkať dolu. Lenže vzápätí som počula: „Poďme, poďme, poďme, Newcastle! Bridget v Lewishame, pripravte sa. O tridsať sekúnd sme pri vás. Uvažovala som, že sa spustím až na zem a vybehnem po schodoch, ale bola som iba jeden-dva metre od vrcholu, a tak som sa radšej rýchlo šplhala hore. V tom som v slúchadle začula hrozný rev. „Bridget! Ste v zábere! Čo to, doriti, stvárate? Mali ste sa spustiť dolu, a nie šplhať hore! Poďme, poďme, poďme.“ Hystericky som sa zaškerila do kamery, skočila dolu a pristála, ako bolo naplánované, pri nohách požiarnika, s ktorým som mala robiť rozhovor. Vtom mi Richard zvrieskol do ucha: „Lewisham, nemáme čas. Uzavrite to, uzavrite to, Bridget.“ „A teraz sa vrátime späť do štúdia,“ povedala som a to bolo všetko.