Vpredu počujem vŕzganie parkiet, otec našľapuje opatrne, no aj tak ho prezrádzajú. Priblížim sa k dverám do obývačky, nahnem sa (prepotené tričko sa mi prilepí na chrbát) a nazriem dnu. Izba je tmavá, cez zatiahnuté závesy preniká zopár lúčov z pouličnej lampy. Vidím stŕpnutého otca, vrástol do zeme, plecia sa mu dvíhajú a klesajú. Jeho široký chrbát mi zakrýva výhľad, no musel naďabiť na čosi hrozné, keď stratil reč. Pohľad sa mi rozostrí, mám zaslzené oči, zápach je neznesiteľný, valí sa z izby. „Pani Drečeková,“ zachrčí otec. Ešte väčšmi sa preľaknem, nikdy som ho nepočul takto rozprávať. Hrdlo má stiahnuté, v hlase mu zaznieva strach. Urobím rozhodujúci krok, najradšej by som ušiel za mamou, ale zároveň túžim vidieť, čo ho tak vystrašilo. Pouličná lampa zabliká a zhasne. Zbadám siluetu sediacu v kresle, na stene sa mihnú tiene drobných postáv. Zoznámim vás, čakajú v obývačke. Lampa sa opäť rozsvieti. V kresle sedí Drečeková, nikto iný tu nie je. Starena hľadí do okna smerom k lesu, hlavu má naklonenú, akoby načúvala, občas ňou potrasie. Dych sa mi zasekne v pľúcach.