Kniha ma zaujala najprv názvom a môžem povedať , že som neoľutovala jej kúpu . Čítala som ju skoro "na jeden dúšok" . Vrelo odporúčam .

V knihe ma najviac zaujali Ioline listy, jej modlitby venované Otcovi. Škodou je, že ich tam bolo veľmi málo a zväčša bol Iolin príbeh prerozprávaný hlavnou hrdinkou. Ďalej ma zaujalo, ako autorka krásne poukazuje na to , že by sme už konečne mali prestať súdiť ľudí a namiesto toho sa pokúsiť ich pochopiť. Kedy sa to už konečne naučíme?
Budem úprimná, ale tento príbeh ma takmer vôbec nezaujal a len Ioline "listy do neba" boli pre mňa oživením knihy. Hlavná hrdinka bola pre mňa osobou, ktorej som neverila jej príbeh a ani zmenu v srdci. Mne prišla rovnaká po celú knihu a ničím ma nezaujala. Stala sa záporom knihy presne ako aj jej večné otázky a opisy, ktoré vypĺňali prázdny priestor. Bol to príbeh, ktorého scenár stretneme dosť často. Nebolo by to zlé, len keby to bolo podané záživne a obstojne.
Kniha sa radí medzi kresťanskú literatúru, ale o Bohu mi veľa nepovedala a moje srdce nezmenila. Veľa zmienky o Ňom tam nebolo a keby som nebola kresťan, tak by som ho nespoznala takého, aký v skutočnosti je.
Táto kniha je pre ľudí, ktorý si chcú oddýchnuť a nebáť sa o žiadnu z postáv. Všetko sa nesie v jednej rovine takmer bez zápletky, ak sa to zápletkou vôbec dá nazvať. Žiaľ, mňa kniha nezaujala, nudila ma a takmer mi nič nedala...