DAENERYS

Dothrackí zvedovia jej povedali, ako to vyzerá, ale Dany to chcela vidieť na vlastné oči. Ser Jorah Mormont šiel spolu s ňou cez brezový hájik a do svahu pieskovcového kopca. „Ďalej už nechoďte,“ upozornil ju, keď vystúpili nahor. Dany pritiahla kobyle opraty a zahľadela sa ponad polia až tam, kde jej rovno v ceste stálo yunkajské vojsko. Bielobradý ju naučil, ako najlepšie spočítať nepriateľove rady. „Päťtisíc,“ povedala po chvíli. „Tiež sa mi tak zdá.“ Ser Jorah zdvihol ruku a ukazoval. „Tamto na krídlach sú žoldnieri. Kopijníci a lukostrelci na koňoch, s mečmi a sekerami na boj zblízka. Na ľavom krídle sú Druhorodení, na pravom Búrkové vrany. Majú tak po päťsto mužov. Vidíte tie zástavy?“ Yunkajská harpya držala v pazúroch bič a železný obojok, nie reťaz. No žoldnieri niesli pod zástavami mesta, ktorému slúžili, vlastné vlajky: napravo videla štyri vrany medzi kľukatými bleskmi, naľavo zlomený meč. „V strede sú Yunkajčania,“ poznamenala Dany. Takto z diaľky vyzerali ich velitelia na nerozoznanie od svojich astaporských náprotivkov; mali na sebe vysoké žiarivé prilby a na plášťoch našité trblietavé medené pliešky. „Tí otroci, ktorým velia, sú vojaci?“ „Zväčša. Ale nič také ako Nepoškvrnení. Yunkai je známy tým, že vychováva posteľových otrokov, nie bojovníkov.“ „Čo hovoríte? Porazíme toto vojsko?“ „Poľahky,“ odvetil ser Jorah. „No budeme musieť preliať krv.“ V deň, keď padol Astapor, vpili sa do jeho tehál potoky krvi, hoci len málo z nej patrilo Dany alebo jej ľuďom. „Tu by sme mohli vyhrať bitku, ale cena za obsadenie mesta by bola privysoká.“ „Vždy je tu riziko, khaleesi. Astapor bol spokojný a zraniteľný. Yunkai je na nás pripravený.“ Dany sa zamyslela. Otrokárske vojsko bolo v porovnaní s tým jej malé, lenže žoldnieri boli na koňoch. Už žila s Dothrakmi dosť dlho a získala zdravý rešpekt pred tým, čo dokáže spraviť bojovník v sedle s pešiakmi. Nepoškvrnení možno ustoja ich útok, ale mojich oslobodených zmasakrujú. „Otrokári sa radi rozprávajú,“ povedala. „Dajte im vedieť, že ich prijmem dnes večer vo svojom stane. A pozvite ku mne aj kapitánov tých žoldnierskych oddielov. Ale nech nechodia naraz. Búrkové vrany nech prídu na obed a Druhorodení dve hodiny po nich.“ „Ako rozkážete,“ odvetil ser Jorah. „Ale čo ak neprídu…“ „Prídu. Budú zvedaví na draky a budú chcieť počuť, čo poviem. Tí múdrejší v tom uvidia možnosť, ako odhadnúť moju silu.“ Obrátila striebornú kobylu. „Budem na nich čakať vo svojom šiatri.“ Bolo veterno a Dany sa pod šedivou oblohou viezla späť k svojmu vojsku. Hlboká priekopa, ktorá mala obkolesovať ich tábor, bola už dopoly vykopaná a les bol plný Nepoškvrnených, ktorí oblamovali brezy a vyrábali si z konárov koly. Sivý červ trval na tom, že eunuchovia nemôžu spať v neopevnenom tábore. Osobne dozeral na práce. Dany sa pri ňom na chvíľu pristavila. „Yunkai sa pripravil na bitku.“ „To je dobre, vaša výsosť. Títo prahnú po krvi.“ Keď rozkázala Nepoškvrneným, aby si spomedzi seba vybrali veliteľov, Sivý červ s veľkým náskokom získal najvyššie velenie. Dany ho pridelila serovi Jorahovi, aby ho naučil, ako veliť; rytier sa vyjadril, že zatiaľ sa mladý eunuch ukazuje ako tvrdý, no spravodlivý, rýchlo sa učí a neúnavne venuje pozornosť každej maličkosti. „Osvietení páni postavili proti nám vojsko otrokov.“ „Vaša výsosť, v Yunkaji sa otrok učí cestu siedmich vzdychov a šestnástich polôh rozkoše. Nepoškvrnení sa učia cestu troch oštepov. Sivý červ dúfa, že vám ju bude môcť predviesť.“ Keď padol Astapor, Dany hneď zrušila zvyk, podľa ktorého mali Nepoškvrnení dostávať každý deň nové otrocké meno. Tí, čo sa narodili ako slobodní, sa zväčša vrátili k svojmu rodnému menu – teda ak si ho ešte pamätali. Ďalší si vybrali mená hrdinov či bohov, iní zasa zbraní, drahokamov či dokonca kvetín, takže niektoré nové mená vojakov zneli Daniným ušiam veľmi čudne. Sivý červ však zostal Sivým červom. Keď sa spýtala prečo, odpovedal: „Je to šťastné meno. Meno, s ktorým sa tento narodil, bolo prekliate. To meno nosil, keď z neho spravili otroka. Ale toto meno si Sivý červ vytiahol v deň, keď mu Daenerys Zrodená za búrky dala slobodu.“ „Keď vypukne bitka, bude môcť Sivý červ ukázať svoju udatnosť, ale aj múdrosť,“ povedala mu Dany. „Ušetri každého otroka, ktorý sa dá na útek alebo odhodí zbraň. Čím menej ich pobijeme, tým viac sa ich k nám bude môcť pridať.“ „Tento na to bude pamätať.“ „Viem, že bude. Napoludnie príď do môjho stanu. Chcem, aby si tam bol, keď sa budem rozprávať so žoldnierskymi kapitánmi.“ Dany zvrtla striebornú kobylku späť k táboru. Na mieste, ktoré si vyhradili Nepoškvrnení, stáli stany pekne v radoch a v ich strede sa týčil jej zlatý šiator. Za ním sa bez ladu a skladu rozťahoval druhý, bol asi päťkrát taký veľký a chýbali v ňom priekopy, stany, stráže, ba aj ohrady pre kone. Tí, čo mali kone alebo mulice, spali pri nich zo strachu, aby im ich neukradli. Medzi skupinami žien, detí a starcov sa potulovali kozy, ovce a vychudnuté psy. Dany zanechala Astapor v rukách rady zostavenej z bývalých otrokov, na jej čele stáli liečiteľ, učenec a kňaz. Múdri muži, pomyslela si, a spravodliví. No aj tak sa desaťtisíce rozhodli ísť radšej s ňou do Yunkaja než zostať v Astapore. Dala som im mesto, no väčšina z nich nenašla odvahu vziať si ho. Popri otrhanom vojsku bývalých otrokov vyzeralo jej vlastné vojsko maličké, no oslobodení boli skôr na príťaž. Nanajvýš jeden zo sto si viedol somára, ťavu či vola, väčšina niesla zbrane, čo pobrali zo zbrojnice nejakého otrokára, ale len jeden z desiatich mal dosť sily na boj a ani jediný nebol vycvičený. Krajinu, ktorou prechádzali, vyjedli dohola ako kobylky. No predsa sa Dany nevedela odhodlať, aby ich ponechala vlastnému osudu, ako ju nabádal ser Jorah aj jej pokrvní jazdci. Povedala som im, že sú slobodní. Nemôžem im teraz povedať, že sa ku mne nesmú pridať. Zahľadela sa na dym stúpajúci z ich ohnísk a potlačila vzdych. Možno má tú najlepšiu pechotu na svete, ale získala aj tú najhoršiu. Pred vchodom do jej šiatra stál Arstan Bielobradý, obďaleč sedel na tráve Belwas so skríženými nohami a jedol figy z misky. Kým boli na ceste, pripadla im úloha jej strážcov. Jhogo, Aggo a Rakharo neboli len jej pokrvní jazdci, predstavovali aj jej kos, a teraz skôr potrebovala, aby velili jej Dothrakom, než aby ju chránili. Jej khalasar bol biedny – zo tridsať bojovníkov na koňoch, zväčša chlapcov, čo si ešte nezaplietli vrkoč, a zhrbených starcov. No žiadnu inú jazdu nemala a neodvážila by sa ísť bez nich. Nepoškvrnení možno boli tá najlepšia pechota na svete, ako tvrdil ser Jorah, ale ona potrebovala aj zvedov a prieskumníkov. „Yunkai sa dočká svojej vojny,“ povedala Dany Bielobradému v šiatri. Irri a Jhiqui rozložili na zemi koberce a Missandei zapálila vonnú tyčinku, aby rozvoňala prašný vzduch. Drogon a Rhaegal spali na vankúšoch, zakliesnení do seba, ale Viserion sedel na okraji prázdnej kade. „Missandei, akým jazykom hovoria títo Yunkajčania, valýrčinou?“ „Áno, vaša výsosť,“ odvetila dievčinka. „Iným nárečím ako v Astapore, ale veľmi podobným, dá sa im rozumieť. Otrokári sa nazývajú osvietenými pánmi.“ „Osvietenými?“ Dany si sadla na vankúš so skríženými nohami, Viserion rozprestrel bielo-zlaté krídla a priletel k nej. „Uvidíme, akí sú osvietení,“ povedala a poškrabkala draka za rohmi po šupinatej hlave. O hodinu sa vrátil ser Jorah v spoločnosti troch kapitánov Búrkových vrán. Na vyleštených helmách mali čierne perá a tvrdili, že sú si rovní v poctách aj právomociach. Kým im Irri a Jhiqui nalievali víno, Dany si ich obzerala. Prendahl na Ghezn bol zavalitý Ghisan s okrúhlou tvárou a prešedivenými vlasmi, Sallorovi Holohlavému sa na bledom qarťanskom líci hadila jazva a Daario Naharis bol nápadný ešte aj na Tyrošana. Bradu mal rozdelenú do troch bodcov a zafarbenú namodro – rovnakú farbu mal v očiach aj na vlasoch, čo mu splývali na golier. Špicaté fúzy mal zasa zafarbené nazlato. Oblečenie mu hralo všetkými odtieňmi žltej, z goliera a rukávov mu priam kypela myrská čipka maslovej farby, doublet mal pošitý mosadznými medailónmi v tvare púpavových kvetov, z vysokých čižiem sa mu až na stehná plazili zlaté ornamenty. Za opaskom z pozlá­tených plieškov mal zastoknuté rukavice z mäkkého žltého semišu a na nechtoch mal modrý lak. Za žoldnierov však hovoril Prendahl na Ghezn. „Odveďte tých svojich trhanov radšej niekam inam,“ povedal. „Astapor ste dobyli podvodom, ale Yunkai tak ľahko nepadne.“ „Päť stovák vašich Búrkových vrán proti desaťtisícu mojich Nepoškvrnených,“ odvetila Dany. „Som len dievča, vojne sa nerozumiem, no aj tak sa mi zdá, že nemáte ktovieaké vyhliadky.“ „Búrkové vrany nestoja v poli samy,“ namietol Prendahl. „Búrkové vrany nestoja vôbec. Lietajú, ufrngnú pri prvom zahrmení. Možno by mali vyletieť už teraz. Počula som, že na žoldniersku vernosť sa nedá spoliehať. Načo vám bude vaša vernosť, ak Druhorodení prebehnú na našu stranu?“ „To sa nestane,“ vyhlásil nevzrušene Prendahl. „A keby aj, čo na tom. Druhorodení sú nič. My bojujeme po boku mužov oddaných Yunkaju.“ „Bojujete po boku ľahkých chlapcov s kopijami v rukách.“ Keď otočila hlavu, dva zvončeky vo vrkoči jej jemne zacinkali. „Keď sa začne boj, neopovážte sa prosiť o zľutovanie. No ak sa ku mne pridáte teraz, môžete si nechať všetko zlato, čo vám zaplatili Yunkajčania, a k tomu aj časť koristi, a keď sa raz dostanem do svojho kráľovstva, čaká vás ešte bohatšia odmena. Bojujte za osvietených pánov a vašou odmenou bude smrť. Myslíte si, že Yunkai otvorí brány, keď uvidí, ako vás moji Nepoškvrnení masakrujú pod jeho hradbami?“ „Ženská, híkate ako osol a trepete somariny.“ „Ženská?“ Dany sa zasmiala. „To ma chcete uraziť? Vrátila by som vám to, keby som vás pokladala za muža.“ Zahľadela sa mu pevne do očí. „Som Daenerys Zrodená za búrky z rodu Targaryenovcov, Tá, čo nezhorela, Matka drakov, khaleesi Drogových jazdcov, kráľovná Siedmich kráľovstiev a Západnej zeme.“ „Ste len koniarska pobehlica,“ povedal Prendahl na Ghezn. „Keď vás porazíme, dám vás spáriť so svojím žrebcom.“ Mocný Belwas už vyťahoval arakh. „Mocný Belwas dá malej kráľovnej jeho podlý jazyk, ak chce.“ „Nie, Belwas. Sľúbila som týmto mužom, že tu budú v bezpečí.“ Usmiala sa. „Povedzte mi – Búrkové vrany sú otroci či slobodní?“ „Sme bratstvo slobodných mužov,“ vyhlásil Sallor. „Výborne.“ Dany sa postavila. „Tak choďte naspäť a odkážte svojim bratom, čo som vám tu povedala. Možno by niektorí z nich radšej prijali zlato a slávu ako smrť. Zajtra ráno očakávam vašu odpoveď.“ Kapitáni Búrkových vrán sa naraz postavili. „Naša odpoveď je nie,“ vyriekol Prendahl na Ghezn. Jeho druhovia vychádzali za ním zo šiatra… no Daario Naharis sa ešte obzrel a na rozlúčku zdvorilo kývol hlavou. O dve hodiny nato prišiel veliteľ Druhorodených, a sám. Ukázalo sa, že je to statný Braavosan s bledozelenými očami a hustou zlatočervenou bradou, čo mu padala takmer až po opasok. Volal sa Mero, ale sám seba nazýval Titanovým panghartom. Mero do seba hodil víno na jeden dúšok, utrel si ústa chrbtom dlane a chlipne sa zahľadel na Dany. „Tuším som v jednom nevestinci u nás doma pretiahol vaše dvojča. Alebo ste to boli vy?“ „To sotva. Takého veľkolepého muža by som si bezpochyby pamätala.“ „Hej, to určite. Na Titanovho pangharta jakživ žiadna nezabudne.“ Braavosan natiahol k Jhiqui ruku s pohárom. „A čo keby ste zo seba zhodili tie šatočky a sadli si mi do lona? Ak ma potešíte, mohol by som priviesť Druhorodených na vašu stranu.“ „Keď mi privediete Druhorodených, tak vás možno nedám vykastrovať.“ Chlapisko sa zarehotal. „Moja malá, jedna ženská sa ma raz pokúsila vykastrovať vlastnými zubami. O všetky prišla, no môj meč je stále rovnako dlhý a hrubý. Mám ho vytiahnuť, pozriete sa?“ „Netreba. Keď vám ho moji eunuchovia odseknú, poobzerám si ho, kedy sa mi zachce.“ Dany si chlipla vína. „Som len dievča a nerozumiem sa vojne. Vysvetlite mi, ako chcete poraziť desaťtisíc Nepoškvrnených so svojimi piatimi stovkami? Som síce neskúsená, no aj tak sa mi zdá, že nemáte ktovieaké vyhliadky.“ „Druhorodení už čelili aj väčšej presile a vždy vyhrali.“ „Druhorodení už čelili aj väčšej presile a vzali nohy na plecia. V Qohore, kde stáli proti Trom tisícom. Alebo to azda chcete poprieť?“ „To bolo pred mnohými rokmi, skôr ako sa na čelo Druhorodených postavil Titanov panghart.“ „Takže vy ste zdrojom ich odvahy?“ Dany sa otočila k serovi Jorahovi. „Keď sa začne boj, tohto zabite prvého.“ Rytier sa usmial. „S radosťou, výsosť.“ „Samozrejme,“ obrátila sa naspäť k Merovi, „mohli by ste znova utiecť. My vám nebudeme brániť. Zoberte si svoje yunkajské zlato a choďte kadeľahšie.“ „Dievčatko pochabé, keby ste niekedy videli braavoského Titana, vedeli by ste, že nemá chvost, čo by stiahol medzi nohy a ušiel.“ „Tak zostaňte a bojujte za mňa.“ „Za vás by sa oplatilo bojovať, to veru hej,“ odvetil Braavosan. „A keby to bolo na mne, rád by som si nechal od vás pobozkať svoj meč. No prijal som yunkajské zlato a zložil posvätnú prísahu.“ „Mince sa dajú vrátiť,“ namietla. „Zaplatím vám takisto a aj viac. Mám pred sebou ďalšie mestá, ktoré musím dobyť, a na druhom konci sveta na mňa čaká celé kráľovstvo. Verne mi slúžte a Druhorodení sa už nikdy nebudú musieť dať najímať.“ Braavosan si poťahal bujarú červenú bradu. „Takisto aj viac, a čo tak ešte bozk navrch, hm? Alebo aj viac ako bozk? Pre takého veľkolepého chlapa?“ „Možno.“ „Mám pocit, že chuť vášho jazýčka sa mi bude páčiť.“ Priam cítila, ako ser Jorah zúri. Môjmu čiernemu macovi sa tieto reči o bozkávaní ani trochu nepáčia. „Myslite na to, čo som vám povedala. Môžem zajtra ráno očakávať vašu odpoveď?“ „Môžete.“ Titanov panghart sa zaškeril. „Dali by ste mi za krčah tohto dobrého vínka, nech ho odnesiem svojim kapitánom?“ „Dám vám aj celý sud. Je z pivníc láskavých pánov z Astaporu, mám ho celé vozy.“ „Tak mi dajte za plný voz. Ako pozornosť.“ „Vy teda máte veľký smäd!“ „Celý som veľký. A mám veľa bratov. Titanov panghart nepije sám, khaleesi.“ „Tak celý voz, ak mi sľúbite, že budete piť na moje zdravie.“ „Dohodnuté!“ zvolal. „Dohodnuté, dohodnuté! Trikrát si na vás pripijeme, a len čo vyjde slnko, dáme vám odpoveď.“ No sotva Mero odišiel, prehovoril Arstan Bielobradý: „Ten má hroznú povesť ešte aj v Západnej zemi. Vaša výsosť, nedajte sa pomýliť jeho vystupovaním. Dnes večer si trikrát pripije na vaše zdravie a zajtra vás znásilní.“ „Tentoraz má starec pravdu,“ pridal sa ser Jorah. „Druhorodení sú stará spoločnosť, a vcelku udatná, no pod Merovým velením sú z nich skoro také zvery ako Chrabrí druhovia. Tento chlap je rovnako nebezpečný pre toho, pre koho pracuje, ako pre svojich nepriateľov. Zato je tu. V Slobodných mestách by ho už nikto nenajal.“ „Nezaujíma ma jeho povesť, ale jeho päťsto jazdcov. Čo Búrkové vrany, máme tam nejakú nádej?“ „Nie,“ odvetil priamo ser Jorah. „Ten Prendahl má v sebe ghisskú krv. Veľmi pravdepodobne mal v Astapore nejakých príbuzných.“ „Škoda. No, možno nemusí dôjsť k boju. Počkajme, a uvidíme, čo nám povedia Yunkajčania.“ Vyslanci z Yunkaja prišli, keď slnko klesalo za obzor – päťdesiat mužov na majestátnych vraníkoch a jeden na veľkej bielej ťave. Prilby mali dvakrát také veľké ako hlavy, aby si nepokazili čudesne natočené a naolejované účesy pod nimi. Plátenné sukne a tuniky mali zafarbené na tmavožlto a na plášťoch našité medené pliešky. Muž na bielej ťave sa predstavil ako Grazdan mo Eraz. Bol štíhly a pevný a mal rovnako biely úsmev ako Kraznys, kým mu Drogon nespálil tvár. Vlasy mal vyčesané vpredu na čele do špica ako jednorožec a tokar obšitý zlatou myrskou čipkou. „Yunkai je starobylé a slávne mesto, je to kráľ všetkých miest,“ povedal, keď ho Dany privítala vo svojom šiatri. „Naše hradby sú pevné, naši urodzení páni hrdí a draví, naši poddaní nebojácni. V žilách nám koluje krv starého Ghisu, ktorého ríša bola stará už v časoch, keď Valýria bola len malý usmrkanec. Khaleesi, ste múdra, že si s nami sadnete a pozhovárate sa. Uvidíte, že my sa len tak ľahko dobyť nedáme.“ „Výborne. Moji Nepoškvrnení sa potešia bitke.“ Pozrela na Sivého červa a ten prikývol. Grazdan výrečne pokrčil plecami. „Ak tak túžite po krvi, nech teda tečie. Dopočul som sa, že ste oslobodili svojich eunuchov. Sloboda má pre Nepoškvrneného asi taký význam ako čižmy pre hada.“ Usmial sa na Sivého červa, ale ten akoby bol vytesaný z kameňa. „Tých, čo prežijú, znova zotročíme a použijeme ich, aby sme vydobyli Astapor späť od tej zberby. Aj z vás môžeme spraviť otrokyňu, o tom nepochybujte. V nevestincoch v Lyse a Tyroši by muži slušne zaplatili, aby sa mohli vyspať s poslednou Targaryenovou.“ „Teší ma, že viete, kto som,“ odvetila mierne Dany. „Som hrdý na svoje znalosti pomýleného divošského západu.“ Grazdan zmierlivo rozhodil rukami. „No ale prečo by sme sa mali rozprávať takto nezdvorilo? Pravda, v Astapore ste sa dopustili zverstiev, ale my Yunkajčania vieme odpúšťať. Nie s nami ste v spore, vaša výsosť. Načo mrhať silami pri útoku na naše mocné hradby, keď potrebujete každého muža, aby ste získali otcov trón v Západnej zemi? Yunkai vám v tejto úlohe želá veľa zdaru. A na dôkaz svojich slov som vám priniesol dar.“ Zatlieskal a dvaja muži z jeho sprievodu predstúpili s ťažkou cédrovou truhlicou okovanou bronzom a zlatom. Položili jej ju k nohám. „Päťdesiattisíc zlatých mariek,“ oznámil pokojne Grazdan. „Sú vaše, je to priateľské gesto osvietených pánov Yunkaja. Zlato, ktoré vám slobodne odovzdajú, je predsa lepšie ako korisť vykúpená krvou, či nie? Takže vás vyzývam, Daenerys Targaryenová, zoberte si túto truhlicu a odíďte.“ Dany otvorila nôžkou v črievici vrchnák truhlice. Bola plná zlatých mincí, presne ako tvrdil vyslanec. Nabrala z nich za hrsť a presýpala ich medzi prstami. Cinkali a pritom sa žiarivo trblietali; väčšina bola čerstvo vyrazená, na jednej strane mali stupňovitú pyramídu, na druhej ghisskú harpyu. „Veľmi pekné. Tak si hovorím, koľko takýchto truhlíc asi objavím, keď dobyjem vaše mesto?“ Zasmial sa. „Ani jednu, pretože to sa nikdy nestane.“ „Aj ja mám pre vás dar.“ Zatresla vrchnák na truhlici. „Tri dni. Na tretí deň ráno pošlite svojich otrokov von. Všetkých. Každý muž, žena aj dieťa dostane zbraň a toľko jedla, oblečenia, peňazí a ďalších vecí, koľko unesie. Budú si môcť slobodne vybrať z majetku svojich pánov, bude to ich pláca za roky otročenia. Keď všetci otroci odídu, otvoríte brány a vpustíte dnu mojich Nepoškvrnených, aby prehľadali mesto, či nikto nezostal v porobe. Ak to spravíte, nehrozí Yunkaju pálenie a plienenie, neublížime nikomu z vašich ľudí. Osvietení páni budú mať mier, po ktorom tak túžia, a prejavia sa ako ozajstní osvietenci. Čo vy na to?“ „Ja na to, že ste sa pomiatli.“ „Myslíte?“ Dany pokrčila plecami a povedala: „Dracarys!“ Draky zareagovali. Rhaegal zasyčal a vypustil dym, Viserion cvakol papuľou a Drogon vychrlil zvíjajúci sa červeno-čierny plameň. Oblizol Grazdanovi nariasený tokar, a hodváb okamžite vzbĺkol. Po koberci sa rozsypali zlaté marky, keď sa vyslanec potkol o truhlicu, hrešil, klial a plieskal si po rukách, až kým naňho Bielobradý nevychrstol krčah vody, aby uhasil plamene. „Prisahali ste, že nám tu nič nehrozí!“ bedákal yunkajský vyslanec. „To všetci Yunkajčania tak nariekajú pre obhorený tokar? Kúpim vám nový… ak mi do troch dní odovzdáte otrokov. Inak vám Drogon uštedrí horúcejší bozk.“ Pokrčila nosom. „Pustili ste do gatí. Berte si svoje zlato a practe sa odtiaľto. A odovzdajte môj odkaz osvieteným pánom.“ Grazdan mo Eraz zdvihol prst. „Oľutuješ svoju drzosť, pobehlica jedna! Tieto tvoje jašteričky ťa neochránia, na to môžeš vziať jed. Keď sa čo i len priblížia k Yunkaju, vypustíme na ne krupobitie šípov. Vari si myslíš, že je také ťažké zabiť draka?“ „Ťažšie než zabiť otrokára. Tri dni, Grazdan. Povedzte im to. Na konci tretieho dňa budem v Yunkaji, či mi otvoríte brány alebo nie.“ Keď Yunkajčania odchádzali z tábora, bola už úplná tma. Vyzeralo to na temnú noc – obloha bola bezmesačná, nikde ani hviezdy, od západu fúkal studený vietor. Krásna čierna noc, pomyslela si Dany. Všade vôkol horeli ohne ako oranžové hviezdičky, rozhodené po kopci a po poli. „Ser Jorah,“ povedala, „zavolajte mojich pokrvných jazdcov.“ Dany sa usadila na kope vankúšov, že na nich počká, pri sebe mala draky. Keď sa všetci zišli, prehovorila: „Hodinu po polnoci, to by malo byť dosť času.“ „Áno, khaleesi,“ odvetil Rakharo. „Času na čo?“ „Na náš útok.“ Ser Jorah Mormont sa zamračil. „Ale žoldnierom ste povedali…“ „… že chcem ráno počuť ich odpoveď. Ale na noc som im nedala žiadne záruky. Búrkové vrany sa budú hádať, čo s mojou ponukou. Druhorodení budú opití z vína, čo som dala Merovi. A Yunkajčania veria, že majú tri dni. Vtrhneme na nich pod rúškom tmy.“ „Vyšlú predsa zvedov, aby nás sledovali.“ „A v tej tme uvidia stovky horiacich ohnísk,“ povedala Dany. „Ak vôbec.“ „Khaleesi,“ ozval sa Jhogo, „o zvedov sa postarám. Nevedia jazdiť, sú to len otrokári na koňoch.“ „Presne tak,“ súhlasila Dany. „Podľa mňa by sme mali udrieť z troch strán. Sivý červ, tvoji Nepoškvrnení na nich zaútočia sprava a zľava, zatiaľ čo môj kos povedie moju jazdu v kline do ich stredu. Otrockí vojaci nikdy neobstoja proti Dothrakom na koňoch.“ Usmiala sa. „Ale ja som len dievča, vojne sa nerozumiem. Čo si myslíte vy, páni?“ „Ja si myslím, že ste sestrou Rhaegara Targaryena,“ odvetil ser Jorah so skrúšeným úsmevom. „Veru,“ prisvedčil Arstan Bielobradý, „a kráľovná, ako sa patrí.“ Trvalo im hodinu, kým prebrali všetky podrobnosti. Teraz sa začína najnebezpečnejšia časť, prebleslo Dany hlavou, keď sa kapitáni odobrali k svojim oddielom. Mohla sa len modliť, že temnota noci ukryje prípravy pred očami nepriateľa. Okolo polnoci sa naozaj preľakla, keď sa ser Jorah pretlačil dnu popri Mocnom Belwasovi. „Nepoškvrnení chytili žoldniera, čo sa pokúšal vkradnúť do tábora.“ „Špeha?“ To ju vyľakalo. Ak chytili jedného, koľkí ďalší im mohli uniknúť? „Tvrdí, že prináša dary. Je to ten žltý šašo s modrými vlasmi.“ Daario Naharis. „Ten. Vypočujem ho.“ Keď ho rytier priviedol, v duchu sa čudovala, či sa niekedy stretli dvaja takí rozdielni muži. Tyrošan bol bledý a ser Jorah tmavý, pružný tam, kde bol rytier svalnatý, obdarený splývavými kučerami, kým ten druhý bol už skoro plešatý, no na miestach, kde bol Mormont chlpatý, Daario bol hladký. Okrem toho sa jej rytier obliekal skromne, zatiaľ čo tento by zatienil i páva, aj keď kvôli tejto návšteve si na svoju žltú nádheru navliekol čierny plášť. Cez plece mal prehodené ťažké plátenné vrece. „Khaleesi!“ zvolal. „Prinášam dary a dobré správy! Búrkové vrany sú vaše.“ Keď sa usmial, v ústach sa mu zablysol zlatý zub. „A rovnako aj Daario Naharis!“ Dany bola na pochybách. Ak sem prišiel Tyrošan špehovať, jeho vyhlásenie bol možno len zúfalý pokus, ako si zachrániť hlavu. „Čo na to hovoria Prendahl na Ghezn a Sallor?“ „Už nič.“ Daario obrátil vrece hore nohami a na koberec sa vykotúľali hlavy Prendahla na Ghezna a Sallora Holohlavého. „Môj dar dračej kráľovnej.“ Viserion oňuchal krv, čo vytekala Prendahlovi z krku, a vypustil plameň, ktorý zasiahol mŕtveho priamo do tváre, až mu sčerneli odkrvené líca a naskákali na nich pľuzgiere. Drogon a Rhaegal sa pomrvili, keď zacítili pečené mäso. „To vy?“ opýtala sa znepokojene Dany. „Veru ja.“ Ak draky Daaria Naharisa rozrušili, nedal nič najavo. Vôbec si ich nevšímal, akoby to boli tri mačiatka, čo sa hrajú s myšou. „Prečo?“ „Lebo ste taká nádherná.“ Mal veľké a mocné ruky, v jeho nevľúdnych modrých očiach a veľkom zahnutom nose sa skrývala akási divosť, čo jej pripomínala dravé vtáky. „Prendahl len táral a táral a nič nepovedal.“ Jeho oblečenie vyzeralo honosne, no bolo vidieť, že je dosť obnosené: na topánkach mal fľaky od soli, lak na nechtoch sa mu odlupoval, čipky boli prepotené a všimla si, že plášť má kde-tu na okraji rozstrapkaný. „A Sallor sa špáral v nose, ako keby mal šušne zo zlata.“ Stál s rukami prekríženými tak, že mu dlane spočívali na hruškách zbraní – na ľavom boku mal zavesený zahnutý dothracký arakh, na pravom myrskú dýku. Ich zlaté rukoväte mali tvar samopašných nahých žien. „Viete s tými peknými zbraňami aj dobre narábať?“ opýtala sa ho Dany. „Prendahl a Sallor by vám povedali, keby mŕtvi vedeli hovoriť. Deň sa mi neráta, ak sa nepomilujem so ženou, nezabijem nepriateľa a nedám si dobré jedlo… a takých skvelých dní som už veru prežil toľko, koľko je hviezd na oblohe. Zabitie som povýšil na umelecké dielo, nejeden akrobat či ohňový tanečník sa v plači modlil k bohom, aby bol aspoň spolovice taký rýchly a zo štvrtiny taký ladný ako ja. Vymenoval by som vám všetkých, ktorých som pripravil o život, ale kým by som skončil, vaše draky by narástli obrovské ako hrady, hradby Yunkaja by sa rozsypali na žltý prach a zima by prišla, odišla a znova prišla.“ Dany sa rozosmiala. Páčilo sa jej, ako sa tento Daario Naharis naparuje. „Vytiahnite meč a prisahajte mi vernosť.“ Daario v okamihu vytasil arakh z pošvy. Ešte aj podrobiť sa dokázal zveličeným gestom, keď sa jej jediným pohybom sklonil až k nohám. „Môj meč patrí iba vám. Môj život patrí vám. Moja láska je vaša. Moja krv, moje telo, moje piesne, to všetko je vaše. Budem žiť a zomriem na váš rozkaz, spanilá kráľovná.“ „Tak žite,“ povedala Dany, „a bojujte dnes v noci za mňa.“ „Kráľovná moja, to by nebolo múdre.“ Ser Jorah si premeral Daaria prísnym chladným pohľadom. „Držte ho tu pod dohľadom, kým nebude po bitke.“ Chvíľu to zvažovala, potom potriasla hlavou. „Ak nám vie zaistiť Búrkové vrany, máme na svojej strane moment prekvapenia.“ „A ak nás podrazí, je po prekvapení.“ Dany znova pozrela na žoldniera pri svojich nohách. Ten sa na ňu usmial tak, až sa začervenala a odvrátila pohľad. „Nepodrazí.“ „Ako to môžete vedieť?“ Ukázala na kôpky obhoreného mäsa, z ktorých si draky odtŕhali krvavé kúsky. „Toto jej podľa mňa dostatočný dôkaz, že to myslí úprimne. Daario Naharis, nech sú vaše Búrkové vrany pripravené udrieť na yunkajský zadný voj, keď zaútočíme. Dostanete sa bezpečne naspäť?“ „Ak ma zastavia, poviem, že som bol na výzvedách a nič som nevidel.“ Tyrošan sa postavil, uklonil a vykĺzol zo šiatra. Ser Jorah Mormont však zostal. „Vaša výsosť,“ začal spriama, „toto bola chyba. Nič o tom chlapovi nevieme…“ „Vieme, že je veľký bojovník.“ „Skôr veľký táraj.“ „Previedol Búrkové vrany na našu stranu.“ A má také modré oči! „Päťsto žoldnierov, pri ktorých si nemôžeme byť istí, komu sú oddaní.“ „V takýchto časoch nie je istá žiadna oddanosť,“ pripomenula mu Dany. A ešte dvakrát ma majú zradiť, raz pre zlato a raz pre lásku. „Daenerys, som trikrát taký starý ako vy,“ pokračoval ser Jorah. „Veľa ráz som zažil, akí sú ľudia falošní. Iba máloktorým sa dá veriť, a Daario Naharis medzi nich rozhodne nepatrí. Ešte aj bradu má falošnej farby.“ To ju nahnevalo. „Zatiaľ čo vy máte úprimnú bradu, to sa mi snažíte nahovoriť? Vari ste jediný muž, ktorému mám veriť?“ Zarazil sa. „To som nepovedal.“ „Hovoríte to každučký deň. Pyat Pree je podľa vás klamár, Xaro intrigán, Belwas chvastúň a Arstan vrah… Hádam si myslíte, že som stále nejaká naivná panna, čo nevie čítať medzi riadkami?“ „Veličenstvo…“ Pustila sa doňho. „Ste najlepší priateľ, akého som kedy mala, ste mi lepším bratom, ako bol Viserys. Ste prvý člen mojej Kráľovskej gardy, veliteľ môjho vojska, môj najcennejší radca, moja spoľahlivá pravá ruka. Vážim si vás, ctím a mám vás rada – ale netúžim po vás, Jorah Mormont, a už som unavená z toho, ako sa neustále snažíte vytlačiť z môjho života všetkých ostatných mužov, aby som sa musela spoliehať iba na vás. Nijako vám to nepomôže, ani vás preto nebudem milovať.“ Keď začala, Mormont očervenel ako rak, ale kým dohovorila, bol znova bledý v tvári. Stál nehybne ako skala. „Ako kráľovná rozkáže,“ odsekol chladne. Dany bola dosť rozhorúčená za oboch. „Tak veru,“ odvrkla. „Rozkazujem. Teraz choďte za Nepoškvrnenými, pane. Máte pred sebou bitku, ktorú musíte vyhrať.“ Keď odišiel, Dany sa hodila do vankúšov k svojim drakom. Nechcela byť k serovi Jorahovi taká príkra, ale jeho večné podozrievanie v nej nakoniec prebudilo draka. Odpustí mi, hovorila si v duchu. Som predsa jeho pani. Pristihla sa pri myšlienke, či ser Jorah predsa len nemal s Daariom pravdu. Zrazu sa cítila taká osamelá. Mirri Maz Duur jej tvrdila, že už nikdy neporodí živé dieťa. So mnou vymrie rod Targaryenovcov. Premkol ju smútok. „Vy musíte byť moje deti,“ povedala drakom, „moje tri živé deti. Arstan vraví, že draky žijú dlhšie ako ľudia, takže vy tu budete, aj keď sa ja pominiem.“ Drogon otočil hlavu na dlhom krku a uštipol ju do ruky. Mal zuby ostré ako ihly, ale nikdy ju neporanil, keď sa takto hrali. Dany sa zasmiala, prevaľovala ho zboka nabok, až kým nechrčal, a chvost mu švihal ako bič. Už ho má zasa o čosi dlhší, všimla si, a dozajtra mu opäť podrastie. Rastú rýchlo, a keď dorastú, budem mať krídla. Na drakovi by mohla sama viesť mužov do bitky, tak ako v Astapore, ale teraz boli ešte primalé, neuniesli by ju. Nastala polnoc, v tábore sa rozhostila tíš. Dany zostala vo svojom šiatri so slúžkami, strážili ju Arstan Bielobradý a Mocný Belwas. Čakanie je najhoršie. Keď musela sedieť v šiatri so založenými rukami, kým vonku sa bojoval jej boj bez nej, pripadala si znova ako malé dieťa. Hodiny sa vliekli ako slimák. Aj keď jej Jhiqui pomasírovala plecia, bola stále nepokojná a nemohla spať. Missandei sa ponúkla, že jej zaspieva uspávanku Pokojného národa, ale Dany zavrtela hlavou. „Zavolaj mi Arstana,“ povedala jej. Kým Arstan prišiel, zababušila sa do kožušiny z hrakkara – jej stuchnutý pach jej ešte stále pripomínal Droga. „Bielobradý, nemôžem spať, keď za mňa zomierajú muži,“ povedala mu. „Porozprávajte mi viac o mojom bratovi Rhaegarovi, prosím vás. Páčilo sa mi, čo ste mi hovorili vtedy na lodi, ako sa rozhodol, že z neho bude bojovník.“ „Vaše slová ma tešia, vaša výsosť.“ „Viserys vravieval, že náš brat vyhral veľa turnajov.“ Arstan úctivo sklonil bielu hlavu. „Neprislúcha mi protirečiť jeho výsosti…“ „Ale?“ zahriakla ho zostra Dany. „Hovorte. To je rozkaz.“ „Princ Rhaegar bol bezpochyby udatný, ale len zriedka sa zúčastňoval na turnaji. Nikdy nemal rád pieseň zbraní tak ako Robert či Jaime Lannister. Bolo to niečo, čo musel spraviť, úloha, ktorú mu svet položil na plecia. Darilo sa mu, pretože jemu sa darilo vo všetkom. Jednoducho bol taký. Ibaže z toho nemal žiadnu radosť. Povrávalo sa, že harfu miloval oveľa viac ako meč.“ „Nejaké turnaje však vyhral,“ poznamenala sklamane Dany. „Ešte ako mladík predviedol skvelú jazdu v turnaji v Búrkovom konci, kde porazil lorda Steffona Baratheona, lorda Jasona Mallistera, Červenú zmiju z Dornu a záhadného rytiera, z ktorého sa vykľul známy Simon Toyne, náčelník zbojníkov z kráľovského lesa. V ten deň zlomil dvanásť kopijí v súboji so serom Arthurom Daynom.“ „Takže bol šampión?“ „Nie, vaša výsosť. Túto poctu si vyslúžil ďalší rytier z Kráľovskej gardy, ktorý v poslednom súboji zhodil princa Rhaegara z koňa.“ Dany nechcela počúvať o tom, ako niekto zhodil Rhaegara z koňa. „No a aké turnaje môj brat vyhral?“ „Veličenstvo.“ Starec zaváhal. „Vyhral najväčší turnaj zo všetkých.“ „A to bol ktorý?“ chcela vedieť Dany. „Turnaj, ktorý usporiadal lord Whent v Harrenovej tvrdzi na brehu Božieho oka v roku nepravej jari. Bola to významná udalosť. Okrem kolby bolo aj pôvodné melee, v ktorom bojovalo proti sebe sedem rytierskych družín, ďalej streľba z luku a hádzanie sekerou, preteky koní, súťaž spevákov, herecké predstavenie a plno iných zábaviek. Lord Whent bol veľmi bohatý, ale aj veľmi štedrý. Vysoké odmeny, ktoré prisľúbil, pritiahli stovky vyzývateľov. Dokonca aj váš kráľovský otec prišiel do Tvrdze, hoci už celé roky nevyšiel z Červenej bašty. Na turnaji sa zúčastnili najväčší lordi a šampióni Siedmich kráľovstiev, ale všetkých prekonal princ z Dračieho kameňa.“ „Ale veď na tomto turnaji korunoval Lyannu Starkovú za kráľovnú lásky a krásy!“ zvolala Dany. „Princezná Elia tam bola tiež, jeho vlastná žena, a predsa dal môj brat korunu tej Starkovej, a potom ju ešte aj uniesol jej snúbencovi. Ako mohol vykonať niečo také? Vari bola k nemu tá Dornská taká protivná?“ „Ja nemám právo posudzovať, čo sa dialo v srdci vášho brata, veličenstvo. Princezná Elia bola dobrá a láskavá pani, no odjakživa mala podlomené zdravie.“ Dany sa tuhšie zavinula do levej kožušiny. „Viserys raz povedal, že to bola moja chyba, lebo som sa narodila tak neskoro.“ Spomínala si, ako náruživo to vtedy popierala, dokonca sa odvážila Viserysovi povedať, že je to jeho chyba, lebo sa nenarodil ako dievča. Za tú opovážlivosť z nej vtedy skoro vymlátil dušu. „Vraj keby som sa bola narodila skôr, oženil by sa Rhaegar so mnou, a nie s Eliou a všetko mohlo byť inak. Keby bol so svojou ženou šťastný, nepotreboval by Starkovú.“ „Možno, vaša výsosť.“ Bielobradý sa na chvíľu odmlčal. „No nie som si istý, či Rhaegar vôbec dokázal byť šťastný.“ „Vo vašom rozprávaní vyznieva tak mrzuto,“ namietla Dany. „Nie, mrzuto nie, len… Princ Rhaegar v sebe nosil akýsi smútok, akési tušenie…“ Starec znova zaváhal. „Hovorte,“ pobádala ho. „Aké tušenie?“ „Zatratenia. Narodil sa v zármutku, ten tieň nad ním visel celý život.“ Viserys jej o Rhaegarovom narodení rozprával iba raz. Ten príbeh ho asi príliš zarmucoval. „Prenasledoval ho tieň Letníc, však?“ „Áno. A predsa boli Letnice miestom, ktoré princ miloval. Občas tam zašiel sám, iba so svojou harfou. Ani len rytieri Kráľovskej gardy tam s ním nechodili. Rád spával v zborenej sieni pod mesiacom a hviezdami, a vždy keď sa odtiaľ vrátil, priniesol novú pieseň. Keď človek počúval, ako hrá na harfe so striebornými strunami a spieva o súmraku, slzách a smrti kráľov, mal pocit, že spieva o sebe a o tých, ktorých miloval.“ „A čo Samozvanec? Aj ten spieval smutné piesne?“ Arstan sa zasmial. „Robert? Ten mal rád iba pesničky, na ktorých sa mohol rehotať, čím oplzlejšie, tým lepšie. Spieval, len keď bol spitý pod obraz, a aj vtedy iba Basu piva, Štyridsaťštyri sudov či O medveďovi a panne spanilej. Robert bol veľmi…“ Draky náhle zdvihli hlavy a zrevali. „Kone!“ Dany vyskočila na nohy, leviu kožušinu si pevne pridŕžala. Počula, ako vonku huláka Mocný Belwas, potom aj iné hlasy a dupot mnohých koní. „Irri, choď sa pozrieť, kto…“ Nadvihla sa plachta vo vchode a vstúpil ser Jorah Mormont. Bol celý zamazaný, pofŕkaný krvou, ale inak sa ho bitka veľmi nedotkla. Pokľakol pred Dany na jedno koleno a prehovoril: „Vaša výsosť, prinášam vám víťazstvo. Búrkové vrany prevrátili plášť, otroci sa vzdali a Druhorodení boli takí sťatí, že nevládali bojovať, presne ako ste vraveli. Dvesto mŕtvych, väčšinou Yunkajčanov. Ich otroci odhodili kopije a dali sa na útek, ich žoldnieri sa vzdali. Máme niekoľko tisíc zajatcov.“ „A naše straty?“ „Tucet. Ak vôbec toľko.“ Až potom si dovolila úsmev. „Povstaňte, vy môj udatný dobrý medveď. Zajali ste Grazdana? Alebo Titanovho pangharta?“ „Grazdan odišiel do Yunkaja odovzdať vaše podmienky.“ Ser Jorah vstal. „Mero ušiel, keď si uvedomil, že Búrkové vrany prebehli. Poslal som za ním mužov. Čoskoro ho dolapíme.“ „Výborne,“ povedala Dany. „Ušetrite každého, kto mi prisahá vernosť, žoldniera aj otroka. Ak sa k nám pridá dosť Druhorodených, nechajte ich oddiel nedotknutý.“ Na druhý deň prešli zvyšok cesty do Yunkaja. Mesto bolo vystavané zo žltých tehál, nie z červených, ale inak to bol vlastne len ďalší Astapor s rozpadajúcimi sa hradbami a vysokými stupňovitými pyramídami, a nad bránami sa vypínala obrovská harpya. Na hradbách a vo vežiach sa hmýrili muži s kušami a prakmi. Ser Jorah a Sivý červ rozmiestnili jej vojakov, Irri a Jhiqui jej postavili šiator a Dany sa usadila a čakala. Na tretí deň ráno sa mestské brány otvorili dokorán a pomaly z nich vychádzal zástup otrokov. Dany vysadla na striebornú kobylku a vyšla im v ústrety. Keď prechádzali okolo, Missandei im povedala, že za svoju slobodu vďačia Daenerys Zrodenej za búrky, Tej, čo nezhorela, Kráľovnej Siedmich kráľovstiev Západnej zeme a Matke drakov. „Mhysa!“ zavolal na ňu muž s hnedou pleťou. Na pleci mal dieťa, dievčatko, a aj ono kričalo tenkým hláskom to isté slovo. „Mhysa! Mhysa!“ Dany sa pozrela na Missandei. „Čo to kričia?“ „To je po ghissky, v starom rýdzom jazyku. Znamená to matka.“ Dany pocítila ľahkosť v hrudi. Nikdy neporodím živé dieťa, spomenula si. Zdvihla roztrasenú ruku. Asi sa aj usmiala. Určite sa usmiala, lebo aj muž sa usmial, znova zvolal a ostatní sa pridali. „Mhysa!“ volali. „Mhysa! MHYSA!“ Všetci sa na ňu usmievali, naťahovali sa k nej, kľakali pred ňou. „Maela“, volali ju niektorí, ďalší zas „Aelalla“, „Qathei“ či „Tato“, no v každom jazyku to znamenalo to isté. Matka. Volajú ma matka. Pokrik sa stupňoval, šíril, naberal silu. Bol už taký hlasný, že sa jej kôň plašil, cúval, potriasal hlavou a švihal striebrosivým chvostom. Bol čoraz hlasnejší, až sa zdalo, že otriasa žltými hradbami Yunkaja. Z brán bez prestania vychádzali ďalší otroci, a len čo boli vonku, pridali sa k pokriku. Utekali priamo k nej, strkali sa, potkýnali o seba, chceli sa dotknúť jej ruky, pohladiť po hrive jej koňa, pobozkať jej nohy. Jej úbohí pokrvní jazdci ich nevládali všetkých odtískať, ešte aj Mocný Belwas zdesene vrčal. Ser Jorah ju nabádal, aby šla preč, ale Dany si spomenula na sen, čo sa jej prisnil v Paláci Nesmrteľných. „Neublížia mi,“ povedala mu. „Sú to moje deti, Jorah.“ Rozosmiala sa, popchla kobylku pätami a niesla sa medzi nich, zvončeky jej vo vlasoch víťazoslávne cinkali. Klusala, potom sa pustila do cvalu, do trysku, vrkoč za ňou vial. Oslobodení otroci sa pred ňou rozostupovali. „Matka,“ spievali a hladili ju prstami po nohách, keď sa hnala popri nich. „Matka, matka, matka!“