Hodiny sa blížili k pol šiestej. Vyšetrovateľ Leo Legen sa rozospatý a namrzený trmácal vo svojom starom bordovom Renaulte Laguna nehostinnou lesnou cestou. K rázcestiu Pod Dlhou skalou to mal už iba necelý kilometer. Úzku vozovku z oboch strán husto lemovali holé stromy a haluze nízkych drevín sa tu i tam šuchli o auto.

„To nám ten týždeň pekne začína,“ zahundral, keď sa musel vyhnúť ďalšiemu výmoľu. Pokiaľ nechcel riskovať poškodenie nápravy či disku kolesa, musel mať oči na stopkách. V hustnúcej hmle videl mizerne, a keďže predné svetlá na jeho aute pripomínali skôr kahance chabo osvetľujúce nočný hrob, pre istotu radšej zapol hmlovky.

Jednou rukou držal volant, druhou z pootvoreného okna práve oklepával popol z cigarety. Fúkalo mu do ľavého ucha, ale snažil sa nevšímať si to. Povytiahol si vyššie golier koženej bundy, ktorú dostal od manželky k narodeninám pred dvoma rokmi, a nevdojak sa dotkol jazvy pod rolákom. Celoživotná spomienka. Nie príliš radostná.

Pred rázcestím Leo spomalil a zaostril zrak cez zarosené okná auta. Asi štyridsať metrov napravo blikali medzi stromami policajné majáky a kúdoly sivého dymu rozrážali ranné šero. Rázne zabočil tým smerom.

Zastavil auto kúsok od chaty, vystúpil a pošúchal si ruky skrehnuté od zimy a od studeného volantu. Treskol dverami, lebo jemne sa zatvoriť nedali, prešiel niekoľko krokov a podliezol policajnú pásku. Kto si mohol postaviť chatu na takom odľahlom mieste? On sám veru netúžil po takej romantike a nociach strávených pánubohu za chrbtom. Ale zato je to skvelá lokalita pre zlodejov a... vrahov.