Venile
1 / 8
Ten chlapec to zrejme nemá v hlave úplne v poriadku. Tipujem, že ušiel rodičom alebo z nemocnice. Musím sa ho nejakým spôsobom zbaviť.
„Počuj,“ milo sa naňho usmejem, „poradím ti, kde by si s týmto mohol mať úspech. Vygúglim ti mapu, daj mi minútku.“
Namiesto slov ma chytí za ruku. „Ste v nebezpečenstve, slečna. Prídu si po vás, približujú sa každou minútou.“ Hlas ma tichý a naliehavý. Svojim slovám verí – a to je na tom asi najhoršie.
Vytrhnem si ruku z jeho zovretia a pevne zovriem kľučku dverí.
„Choď preč,“ požiadam ho.
„Zabijú vás!“ zvolá, pričom sa mi rozbúcha srdce. Je šialený.
„Neviem, o čom hovoríš,“ skríknem. „Si blázon!“
Bezmocnosť v jeho očiach ma prinúti zamyslieť sa, no nerozumiem už ani svojim pocitom. Kto by ma chcel zabiť? A prečo?
Sledujem, ako poodstúpi, a napadne mi, že teraz je tá správna chvíľa zabuchnúť dvere. Nasledujúce sekundy ma však prinútia zostať stáť na mieste s vyrazeným dychom. Chlapec predo mnou zmizol; namiesto neho vidím dospelého vlka so srsťou farby chlapcových vlasov, aj tie oči sú presne jeho.
Ruka mi vyskočí k ústam, nemôžem tomu uveriť!
Vlk sa premení späť na chlapca a podíde ku mne s nádejným výrazom v tvári.
„Verte mi,“ zašepká, „neklamem. Poďte so mnou. Ide vám o život.“
Napriek tomu, že mi mozog kričí, aby som zostala, kde som, srdce mi káže poslúchnuť.
Je rovnaký ako ja. Neuveriteľné...