Takže Martin mal milenku. Pomer. Aféru. Známosť. Od chvíle, keď mi to chrstol do tváre, keď mi s úsmevom povedal, aby som ho už neriešila, aby som sa netrápila jeho hroznou povahou a aby som mu dala svätý pokoj, lebo aj tak miluje niekoho iného, od tej chvíle mám v žalúdku aj v krku hrču a neviem sa jej zbaviť. Nespala som ani minútu. Alkohol, slzy a tá pachuť, mi spať nedali. Nemohla som ani zatvoriť oči, pred viečkami sa mi hneď spustilo strašidelné divadlo plné mátoh s Martinovým ľahostajným úsmevom, bolo ich veľa a strašne kričali, tak som tie oči radšej otvorila a do svitania čumela do tmy. Cez otvorené dvere som počula, ako chrápe v jednej z detských izieb. Vždy, keď mohol, si ľahol tam, kde som nespala ja. Vždy. A teraz viem, prečo. Má frajerku. Dokonca ju miluje, ako povedal. Neviem, či to mám brať vážne, lebo bol opitý, keď to vravel a možno mi chcel len neviem prečo ublížiť, ale povedal to. Tak veľmi som dúfala, že táto oslava zmaže všetky tie zbytočné nedorozumenia, čo sa u nás doma kopili. Myslela som, že Martin si uvedomí, kde sú pravé hodnoty a nebude v sebe stále sýtiť pocit, že mu niečo chýba, že mu niečo uteká, že sa mu nedostáva to, čo by chcel dostávať, ako dokola opakuje. No, už to asi dostáva. Mimo domu. Niekoho má. Niekoho iného. Nemusela som sa pretvarovať, keď vstal, deti spali u mamy. Nemusela som byť milá, láskavá, nemusela som nič. Slzy som nemusela utierať, mohli mi tiecť dole lícami, koľko len chceli. Lebo toto si nezaslúžim. Vstal celkom skoro, strapatý pozrel do kuchyne, pozdravil, vypýtal si kávu, alebo kolu, alebo niečo, čo ho trochu postaví na nohy a zmizol v kúpeľni. Nevšimol si moje strohé správanie alebo ho ignoroval? Kávu som mu položila na stôl, cukru dala o niečo menej, ako si zvykne dávať on a snažila som sa roztriediť zvyšky jedla, ktoré ostalo po oslave a ktoré sme v taxiku doviezli. „Kedy sme prišli? Ja vôbec neviem,“ vošiel Martin po sprche do kuchyne. „Neskoro,“ povedala som. Sadol si za stôl, vzal do rúk kávu a pozeral do telefónu. „Premýšľam, kam dnes vezmem baby, počasie je nič moc.“ „Nemusia stále niekam chodiť, pokojne môžu stráviť nedeľu aj doma,“ potiahla som nosom: „nič sa im nestane.“ Bola som k nemu otočená chrbtom, ale cítila som, že ho intonácia môjho hlasu zarazila a že sa na mňa díva. „Tebe niečo je?“ spýtal sa. Obrátila som sa, pozrela som na neho. „Ty plačeš?“ zdvihol prekvapene obočie: „máš na to dôvod?“ Buď to tak dobre hral, alebo si fakt nič nepamätal. A skôr si nič nepamätal, akoby to hral, Martin nie je ten typ. Hoci, niekedy by to bolo pre všetkých jednoduchšie, keby nebol tak ukážkovo priamočiary. Keby bol diplomatický. Keby sa pokúsil o kompromis. „Možno mám, možno nie,“ povedala som skleslo: „seba sa pýtaj.“ Prikývol, ľahostajnejšie ako by som chcela a odpil si z kávy. „Jaj, ideme teraz psychicky vydierať... Nepovieš, čo ti je, ale budeš chodiť ofučaná týždeň. Dobre.“ Dotklo sa ma to. Tak on mi pokazí celú oslavu tým, že mi prizná neveru a ešte sa aj na mne vyvršuje. Zvýšila som hlas: „Čo si vôbec o sebe myslíš, Martin? Pokazíš mi celú oslavu...“ Zastavil ma tým, že prudko zdvihol ruku. „Mám pocit, že to bola moja oslava, Ivka, moja...“ „Ale ja som ti ju celú zorganizovala.“ „Len preto, aby si mi to mohla oplieskavať o hlavu?“ „Pokazíš mi celú oslavu a máš ešte aj drzosť trúsiť ironické poznámky.“ „A čím som ti tú oslavu pokazil?“ pobavene sa spýtal a iróniu už vôbec neskrýval: „Som sa nesprával podľa tvojich predstáv? Som neskákal od radosti meter dvadsať, keď si mi darovala Island, kam chceš ísť ty a nie ja? Som veľa pil? Zjedol málo torty? Moc tancoval? Alebo netancoval vôbec? Čo také som zase robil, že tu reveš pri kuchynskej linke akoby bol koniec sveta?“ Vstal, otrávene pokrútil hlavou a šálku vložil do

Nevedela som jej meno, nevedela som, kde ju spoznal, nič. Sedela som za počítačom, prezerala si jeho priateľky na facebooku a hádala, ktorá by to tak mohla byť.