Predslov

Jedno je isté – nebudeme tu večne. No ešte predtým než odídeme, sa môžeme pokúsiť urobiť takmer čokoľvek. Túto knihu ste pravdepodobne dostali od jedného zo svojich detí alebo vám ju daroval niekto, kto je v podobnej situácii ako vy či ja. A možno ste si ju kúpili sami, lebo vás čímsi zaujala. Určite sa to nestalo len tak pre nič, za nič. Počas svojho života ste zhromaždili množstvo krásnych vecí. Vecí, ktoré vaša rodina neocení, ani sa o ne poriadne nepostará. Ak dovolíte, rada by som vám pomohla, aby na vás vaši milovaní spomínali len a len v dobrom. M. M.

SMRTEĽNÉ UPRATOVANIE NIE JE SMUTNÉ

Smrteľné upratovanie. V švédčine túto aktivitu nazývame döstädning – dö znamená smrť a städning upratovanie. Ide o odpratávanie nepotrebných vecí, organizáciu a upratovanie domova v období, keď cítite, že váš odchod z tohto sveta sa pomaly, ale isto blíži. Musím vám o ňom porozprávať, lebo je veľmi dôležité. Možno vám dokonca budem vedieť aj poradiť, keďže tejto situácii budeme musieť skôr či neskôr čeliť všetci. A ak chceme svojim milovaným ušetriť drahocenný čas v dobe, keď tu už nebudeme, čeliť jej naozaj musíme. Čo teda myslím pod smrteľným upratovaním? Smr­teľne vážne upratovanie. Dôkladné pretriedenie celého svojho majetku a rozhodovanie o tom, ako sa zbaviť vecí, ktoré už nechcete. Len sa poobzerajte okolo seba. Značná časť vecí, ktoré vlastníte, sa vo vašom živote pravdepodobne povaľuje tak dlho, že ich alebo ich hodnotu už ani nevnímate. Myslím, že termín döstädning je nový, ale činnosť, ktorú opisuje, nová nie je. Označuje poriadne a dôkladné upratovanie a triedenie. Zahŕňa aj odpratanie časti vecí s cieľom zjednodušiť si život a zbaviť sa preplnenej domácnosti. Nemusí mať nič spoločné s vaším vekom alebo smrťou, ale často sa ich týka. Niekedy si však len uvedomíte, že už ani neviete zavrieť zásuvky či dvere na skriniach. V takej situácii jednoznačne treba konať, aj keby ste mali ešte len tridsať. Aj takéto upratovanie sa môže nazývať döstädning, hoci vás od smrti delí ešte mnoho, mnoho rokov. Ženy podľa mňa odjakživa brali upratovanie smrteľne vážne, ale ženská práca vo všeobecnosti nie je v centre záujmu a zaslúžila by si oveľa viac ocenenia. Čo sa týka posmrtného upratovania, v mojej a predchádzajúcej generácii ho vykonávali hlavne ženy, ktoré prežili svojich manželov a po ich smrti po nich museli upratať. Potom zvyčajne upratovali aj svoje veci, aby mali pred odchodom z tohto sveta všetko na poriadku. Zvyčajne sa hovorí „upratať po sebe“, ale tu hovoríme o podivuhodnej situácii, v ktorej upratujeme pred sebou… pred svojou smrťou. Niektorí ľudia sa so smrťou nevedia zmieriť. A práve po nich zvyčajne ostáva poriadny chaos. Vari si nemysleli, že sú nesmrteľní? Mnohé deti v dospelom veku nechcú so svojimi rodičmi preberať otázky smrti. Ale nemali by sa toho báť, lebo my všetci o nej musíme hovoriť. Ak je to príliš citlivá téma, práve smrteľne vážne upratovanie môže byť prvým krokom, ktorý ju odľahčí a otvorí potrebnú diskusiu. Nedávno som synovi spomenula, že smrteľne vážne upratujem a píšem o tom knihu. Pýtal sa, či bude tá kniha smutná a či mi pri jej písaní nie je clivo. Ale nie, vravím mu. Ani upratovanie, ani písanie vôbec nie je smutné. Niekedy mám zlý pocit, že si dostatočne nevážim veci, ktorých sa chcem zbaviť. Niektoré z nich predsa boli užitočné. Ale prišla som na to, že ak s nimi ešte naposledy strávim trochu času a až potom sa ich zbavím, budem mať čistejšie svedomie. Každý predmet má svoju históriu, ktorá niekedy prináša príjemné spomienky. Keď som bola mladšia, nemala som čas posedieť si nad nejakou vecou a popremýšľať o tom, čo pre mňa znamená, odkiaľ ju mám a ako som sa k nej dostala. Rozdiel medzi smrteľne vážnym upratovaním a obyčajným veľkým upratovaním spočíva práve v ich trvaní. Smrteľne vážne upratovanie nie je len o utieraní prachu či umývaní podlahy, ale o trvalom zorganizovaní všetkého navôkol, čo vám v konečnom dôsledku zjednoduší každodenný život. Ak teraz nepobehujem po Štokholme a neužívam si všetko, čo mesto ponúka, mám dostatok času vychutnávať si všetko, čo ponúka môj byt – obraz môjho života. Svet nám nerobí len radosť. Pravidelne počúvame o povodniach, výbuchoch sopiek, zemetraseniach, požiaroch či vojnách. Zo správ alebo novín som niekedy smutná. Ak by som zlo vo svete nemohla vyvážiť dobrými priateľmi, časom stráveným v prírode, hudbou, peknými vecami či vychutnávaním si maličkostí, ako napríklad pekný slnečný deň (čo v našej severskej klíme nie je až taká bežná vec), moja radosť zo života by asi povädla. Nikdy v živote by som nechcela napísať niečo smutné, lebo vo svete je aj tak priveľa smútku. Preto dúfam, že slová a myšlienky v tejto knihe vám pomôžu, potešia vás a možno chvíľami aj pobavia. Vlastné smrteľne vážne upratovanie môže byť vskutku ťažké. Možno sa z nejakého dôvodu musíte presťahovať do menšieho bytu, možno ste sa zrazu ocitli bez partnera alebo sa musíte odsťahovať do domova dôchodcov. Takéto situácie sa môžu prihodiť každému z nás. Vytriediť si všetky veci, spomínať na to, kedy ste tú-ktorú naposledy použili, a s niektorými sa možno dokonca aj rozlúčiť, môže byť nesmierne ťažké. Ľudia totiž neradi vyhadzujú. Radšej hromadia. Iným som s posmrtným upratovaním pomáhala toľkokrát, že si ani nechcem predstaviť, že by nie­kto mal takto upratovať po mne. Hovorím vám, keď sa niekto pominie, veci sú dosť chaotické aj bez upratovania a triedenia. Iste ste počuli príbehy o súrodencoch, ktorí sa rozhádali pre majetok po rodičoch. Nemusí sa to diať. Naštrbeným rodinným vzťahom sa vyhnete práve včasným plánovaním. Mala som krásny náramok, ktorý mama pred rokmi dostala od otca. V závete mi ho odkázala. Ak som sa chcela vyhnúť budúcim roztržkám medzi deťmi, najjednoduchšie bolo predať ho. Myslím, že to bol skutočne dobrý nápad. Keď som im o tom neskôr povedala, moje rozhodnutie im vyhovovalo. Každé z nich už malo niečo na pamiatku po starých rodičoch. A náramok bol predsa môj, takže som s ním mohla ľubovoľne naložiť. Diskutovať s mojimi piatimi deťmi o tom, čo urobiť s jedným náramkom, podľa mňa nemalo zmysel. Bola by to strata vzácneho času. Smrteľne vážne upratovanie je práve o šetrení vzácneho času.

PREČO PÍŠEM TÚTO KNIHU

Mám niečo medzi osemdesiatimi a sto rokmi. Myslím si, že v tomto veku je mojou povinnosťou posunúť svoje skúsenosti ďalej. Som presvedčená, že všetci by mali poznať filozofiu v pozadí smrteľne vážneho upratovania, a to bez ohľadu na to, či starnú vaši rodičia alebo priatelia, alebo či vy sami cítite, že nastal čas začať smrteľne vážne upratovať. Počas svojho života som sa sedemnásťkrát sťahovala – po Švédsku alebo do zahraničia –, takže v súvislosti s triedením, vyhadzovaním alebo odkladaním vecí by som naozaj mala vedieť, o čom rozprávam. Rovnaké pravidlá platia pri odchode do iného domu, inej krajiny alebo z tohto sveta. Zdá sa, že posmrtné upratovanie väčšinou vykonávajú ženy, lebo žijú dlhšie ako ich manželia alebo partneri. Niekedy, ako aj v mojej rodine, je to však naopak – sám ostal môj otec. Ak niekto roky žije v dome, ktorý využívali a navštevovali aj deti, dospelí, príbuzní či hostia, často má toľko povinností, že jednoducho nemá čas myslieť na vytrieďovanie vecí, ktoré sa v ňom nachádzajú. Majetok sa potom počas rokov rozmnoží, ani sa nenazdáte. Situácia sa zrazu vymkne spod kontroly a doľahne na vás váha všetkých tých vecí. Ukonanosť z vecí, ktoré vlastníte, sa môže objaviť len tak z ničoho nič, zo dňa na deň. Ak niekto zruší víkendovú návštevu či večeru, namiesto sklamania cítite vďačnosť, lebo ste príliš unavení na to, aby ste pred príchodom hostí poupratovali. Problém spočíva práve v množstve vecí, ktoré vlastníte a ktorými sa musíte zaoberať. Nadišiel čas zmeniť spôsob života. Nikdy nie je neskoro!

VZÁCNY ČAS A POMOC RODIČOM

Všetko je dnes úplne iné ako v mojej mladosti, hoci nevravím, že lepšie. Životné tempo je nesmierne rých­le a mladé rodiny si svoj život musia naplánovať do posledného detailu, aby mali čas na to, čo je pre nich najdôležitejšie. Nemyslite si, že niekto si bude chcieť (alebo môcť) vyhradiť čas, aby sa postaral o veci, na ktoré ste si nenašli čas vy. Nehádžte im to na plecia, nepotešia sa, ani ak vás majú skutočne radi. Pri vypratávaní rodičovského bytu po maminej smrti som po prvý raz prišla do kontaktu s posmrt­ným upratovaním. Rodičia boli spolu štyridsaťšesť rokov a otec pri sťahovaní sa do menšieho bytu nezvládal urobiť všetko sám. Spoločne sme vybrali veci, ktoré si chcel nechať – nábytok, bielizeň, domáce potreby, obrazy a rôzne drobnosti na spríjemnenie a zútulnenie nového domova. Mama bola veľmi poriadna, múdra a praktická žena. Už nejaký čas bola chorá a podľa mňa cítila, že jej neostáva veľa času, a preto začala včas plánovať. Počas vypratávania ich domova som na oblečení a rôznych predmetoch nachádzala odkazy – drobné správy a ručne písané pokyny, ktoré určovali, čo sa s nimi má urobiť. Niektoré balíky mali ísť na charitu, zopár kníh som mala vrátiť pôvodným majiteľom. Starý jazdecký odev mal poputovať, podľa lístočka pripnutého na chlopni saka, do historického múzea. Mama tam uviedla aj meno človeka, ktorého mám v múzeu kontaktovať. Pokyny neboli adresované priamo mne, ale aj tak mi boli útechou. Cítila som, že mama stojí po mojom boku. Sama urobila časť práce, ktorá nás čakala po jej smrti. Bola som vďačná a poslúžilo mi to ako skvelý príklad toho, ako prevziať zodpovednosť za svoje veci a nehodiť celé bremeno posmrtného triedenia a upratovania na svojich milovaných. Moje deti vtedy mali od jeden do jedenásť rokov, takže som mala veľa povinností. Mala som málo času, a preto sme sa pri vypratávaní domu rozhodli využiť služby dražobníka. Mal predať všetko, čo otec vo svojom novom, menšom domove nechcel alebo nepotreboval. Možno vám to pripadá drahé či snobské, ale to sa len tak zdá. Provízia dražobníka sa stiahne z predaných položiek, takže ani ja, ani môj otec sme nemuseli nič platiť. Za daných okolností to pre nás bola najlepšia voľba. Ak nemáte priateľov alebo súrodencov, ktorí by vám podali pomocnú ruku, dražobné domy môžu byť veľmi nápomocné. V našom prípade sa museli postarať o veľa položiek. Pamätám sa, že keď sa začalo s vypratávaním, už to išlo veľmi rýchlo. Niekedy som musela sťahovákov zastaviť na schodoch, kým veci, ktoré odnášali, navždy zmizli z môjho života. Ale nič som si nerobila ani z toho, že niektoré z nich možno nemali odniesť. Mala som na starosti dôležitejšie a komplikovanejšie záležitosti – potreby mojich detí, otcove pocity zo sťahovania a náš smútok zo straty jeho manželky, mojej mamy –, takže na smútok za materiálnymi statkami jednoducho neostal čas. Okrem toho som sa už predtým uistila, že otec má všetko, čo bude potrebovať vo svojom novom domove, nábytok a potreby do domácnosti. Ak do dražby išlo aj niečo, čo tam nemalo ísť, nebol to koniec sveta. Hlavným cieľom bolo nechať si výnimočné predmety, ktoré otec chcel mať v novom byte. Nechali sme si jeho obľúbený pracovný stôl (na ktorý si položil mamin portrét), stoličku a zopár obrazov, s ktorými sa nechcel rozlúčiť.

AKO ZAČAŤ

Nezabúdajte, že zredukovať počet vecí, ktoré máte doma, chvíľu potrvá. Starší ľudia majú niekedy pocit, že čas uteká veľmi rýchlo, ale v skutočnosti to znamená, že my sme čoraz pomalší. A preto, ak už na chrbte máte nejaké tie krížiky, viac nečakajte… Čakanie vám nijako neuľahčí vykonanie tejto novej úlohy, ale rozhodovanie o tom, ako sa zbaviť nepotrebných vecí, určite zjednoduší trocha praxe a prípravy. Verte mi, čím viac času strávite triedením svojho majetku, tým jednoduchšie pre vás bude rozhodnúť sa, čo si nechať a čo nie. Čím viac na tom popracujete, tým kratšie to potrvá. Možno dokonca objavíte aj čosi navyše a zabavíte sa na skládke odpadu, keď sa budete pretekať, kto dohodí nepotrebné veci ďalej. Začnite prehliadkou pivnice, povaly alebo skriniek pri vchodových dverách. Práve tieto miesta sú skvelé na dočasné odkladanie prebytočných vecí. Dočasné… priznajme si, že to pravdepodobne znamená, že ich tam skladujete už celé veky. Možno si dokonca už ani nepamätáte, čo všetko tam je. Skvelé! Aspoň si uvedomíte, že nič, čo vyhodíte, vám nebude chýbať. Prezrite tieto úložné priestory a povyťahujte všetko, čo sa v nich skrýva. Možno nájdete domček pre bábiky či hokejový výstroj, ale pravdepodobne to budú veci, ktoré ste už nechceli mať na očiach. Niekedy tak zaplníte svoju povalu, že musíte prebytočné veci odkladať na povalu niekoho iného. Hrôza! Kto to všetko potom, keď tu už nebudete, podľa vás pretriedi? O svojich plánoch povedzte aj rodine a priateľom. Možno vám budú chcieť pomôcť a možno si dokonca aj vezmú niečo z toho, čo už nechcete. Možno vám pomôžu so sťahovaním vecí, na ktoré sami nestačíte. Uvidíte, že k vám začne prúdiť stabilný prílev návštevníkov, ktorých máte (a možno aj nemáte) radi, aby si vzali knihy, oblečenie či domáce potreby.

Vnúčatá či známi sa možno práve sťahujú do svojho prvého bytu. Pozvite ich na návštevu – budete im môcť poukazovať svoje veci, porozprávať sa s nimi, rozpovedať im nové a nepoznané príbehy o rôznych predmetoch (a možno dokonca aj o svojom živote). Pripravte si tašky či škatule, aby ste ich počas rozhovoru mohli postupne napĺňať. Návštevníci si ich potom rovno odnesú so sebou.

MALÁ RADA

Nezačínajte fotkami, ale, keď už sme pri tom, ani listy či osobné dokumenty nie sú dobrý nápad. Je pravda, že triedenie fotografií a listov môže byť zábavné a zároveň trochu smutné, ale jedno viem naisto – ak začnete práve nimi, zaseknete sa na výlete za spomienkami a k práci sa už nevrátite. Fotografie a listy, ktoré ste si z nejakého dôvodu odložili, musia počkať, kým nerozhodnete o osude nábytku a iného majetku. Pri smrteľne vážnom upratovaní na veľkosti naozaj záleží. Začnite najväčšími predmetmi a malé si nechajte na koniec. Fotografie sú plné emócií, takže vás zdržia. Na druhej strane sú však veľmi dôležité, a preto im na konci knihy venujem samostatnú kapitolu.

ČO SI NECHAŤ A ČOHO SA ZBAVIŤ

Cieľom nie je odpratať veci, vďaka ktorým je náš život príjemný a pohodlný. Ak však ani poriadne neviete, čo doma vlastne máte, určite netušíte, či náhodou nemáte priveľa. Ja sa cítim pohodlne, ak je môj domov rozumne usporiadaný. Nechcem nič, na čo sa nerada pozerám. Ak mám nejakú krásnu stoličku, určite ju neobhádžem špinavou bielizňou. Ak som tvrdo pracovala na tom, aby bol môj domov šikovne zariadený a pekný, no napriek tomu sa mi pravidelne darí mať v ňom neporiadok, asi som ho pôvodne nezorganizovala veľmi dobre. Ak zredukujeme objem vecí, ktoré vlastníme, život bude omnoho príjemnejší a pohodlnejší.