Zlatý kompas
1 / 8
Philip Pullman: Zlatý kompas
Na lodi sa padre Coram, John Faa a ostatní vodcovia dlho radili v salóne a Lyra šla do svojej kajuty poradiť sa s alethiomerom. O päť minút presne vedela, kde je medveďovo brnenie a prečo bude ťažké ho dostať. Rozmýšľala, či má ísť do salónu a povedať to Johnovi Faa a ostatným, ale usúdila, že by sa jej spýtali, keby to chceli vedieť. A možno to už vedia. Ľahla si na posteľ a myslela na toho barbarského mohutného medveďa a na to, ako pokojne pil silnú pálenku, i na jeho osamelosť v špinavom prístrešku. Aké odlišné je byť človekom a mať vždy pri sebe démona, s ktorým sa môžete rozprávať. V tichu zakotvenej lode bez ustavičného škrípania kovu a drevených častí či dunenia motora alebo špľachotu vody o bok Lyra pomaly zadriemala a Pantalaimon na jej vankúši zaspal tiež. Snívalo sa jej o uväznenom slávnom otcovi, keď sa odrazu nevedno prečo zobudila. Netušila, koľko je hodín. V kajute bolo slabé svetlo, pomyslela si, že to asi bude mesiac, a dopadalo na nové kožušinové zimné oblečenie, ktoré nehybne ležalo v kúte. Pri pohľade naň zatúžila znova si ho vyskúšať. Len čo bola oblečená, musela vyjsť na palubu, lebo jej bolo teplo, a tak otvorila dvere na konci chodby a vyšla von. Ihneď zistila, že na oblohe sa deje niečo zvláštne. Myslela si najprv, že to oblaky letia a trasú sa ako v rozčúlení, ale Pantalaimon zašepkal: „Aurora!“ Natoľko ju to ohromilo, že sa musela chytiť zábradlia, aby nespadla. To divadlo vyplnilo celú severnú oblohu, bolo nepredstaviteľne obrovské. Ako keby zo samotného neba viseli velikánske záclony z jemného svetla a chveli sa. Svetlozelené a ružové i priesvitné ako jemnučká tkanina a na spodnom okraji sýtošarlátové ako pekelné ohne, hojdali sa a nespútane mihotali ako obratný tanečník. Lyre sa zdalo, že počuje ich vzdialené tiché svišťanie. Pri pohľade na ten prchavý krehký jav pociťovala čosi podobné ako v blízkosti toho medveďa. Dojímalo ju to, bolo to také krásne, skoro akoby niečo sväté, až cítila, ako ju v očiach štípu slzy, ktoré to svetlo rozštiepili a rozkladali ho. Onedlho zistila, že sa ponára do rovnakého tranzu, ako keď číta alethiomer. Možno to, čo pohybuje ručičkou alethiomeru, pomyslela si pokojne, rozsvecuje aj auroru. Možno je to prach. Rozmýšľala o tom bez toho, aby si to uvedomovala, a hneď na to zabudla. Spomenula si až oveľa neskôr. A ako tak hľadela, za tými závojmi a prúdmi priesvitného svetla sa začalo formovať mesto – veže a kupoly, chrámy medovej farby a kolonády, široké bulváre a slnkom zaliaty park. Mala z toho pohľadu závrat, akoby nepozerala hore, ale dole cez široký, ničím neprekonateľný záliv. Bolo vzdialené celý vesmír. Na oblohe sa však niečo naozaj pohybovalo, a keď sa pokúšala zaostriť pohľad na ten pohyb, obchádzali ju mdloby a závrat, pretože tá malá pohybujúca sa vec nebola súčasť aurory alebo druhého vesmíru za ňou. Niečo letelo nad strechami mesta. Keď to uvidela jasne, celkom sa prebrala a mesto na oblohe zmizlo. Priletelo to bližšie a na roztiahnutých krídlach krúžilo okolo lode. Potom to kĺzavým pohybom zlietlo dolu a ráznym švihnutím mocných krídel pristálo na drevenej palube len niekoľko metrov od Lyry. Lyra vo svetle polárnej žiary videla veľkého vtáka, krásneho sivého gunára so žiarivobielym perím na hlave. A predsa to nebol vták – bol to démon, hoci nablízku okrem Lyry nebol nikto. Tá predstava ju naplnila nepríjemným strachom. „Kde je padre Coram?“ spýtal sa vták. A Lyra si odrazu uvedomila, že asi vie, kto to je. Démon Serafiny Pekkaly, kráľovnej klanu bosoriek, dávnej priateľky padreho Corama. Lyra zajachtala: „Ja... je... idem ho zavolať...“ Otočila sa a bežala ku kajute padreho Corama, otvorila dvere a potme volala: „Padre Coram! Prišiel bosorkin démon! Čaká na palube! Priletel celkom sám – videla som ho na oblohe, ako prilieta...“ „Požiadaj ho, aby počkal na kormovej palube, dieťa,“ odpovedal starec. Gunár majestátne prešiel na kormu lode, kde sa rozhliadal, elegantný i neskrotný zároveň, a Lyra naň fascinovane a vyľakane hľadela a mala pocit, akoby sa stretla s duchom. Vtedy prišiel hore padre Coram, zababušený do zimného oblečenia, a tesne za ním John Faa. Obaja starci sa úctivo uklonili a ich démoni tiež pozdravili návštevníka. „Zdravím,“ povedal padre Coram. „Som šťastný a hrdý, že ťa zase vidím, Kaisa. Pôjdeš dnu, alebo radšej zostaneš tu vonku?“ „Radšej by som zostal vonku, padre Coram. Vydržíte chvíľku, nebude vám zima?“ Bosorky ani ich démoni necítili chlad, ale vedeli, že s ľuďmi je to inak. Padre Coram ho ubezpečil, že sú dobre oblečení, a spýtal sa: „Ako sa má Serafina Pekkala?“ „Pozdravuje vás, padre Coram, má sa dobre a je pri sile. Kto sú títo dvaja ľudia?“ Padre Coram ich oboch predstavil. Bosorkin démon pozrel na Lyru. „Počul som o tomto dieťati,“ povedal. „Rozpráva sa o nej medzi bosorkami. Takže chcete začať vojnu?“ „Nijakú vojnu, Kaisa. Chceme vyslobodiť deti, ktoré nám vzali. A dúfam, že bosorky nám pomôžu.“ „Nie všetky. Niektoré klany pracujú s lovcami prachu.“ „Tak nazývate Obetnú radu?“ „Neviem, aká je to rada. Sú to lovci prachu. Prišli do nášho kraja pred desiatimi rokmi s filozofickými nástrojmi. Zaplatili nám, aby sme im dovolili vybudovať v našej krajine stanice, a správali sa k nám zdvorilo.“ „Čo je to ten prach?“ „Prichádza z oblohy. Niektorí hovoria, že tu bol odjakživa, iní, že predtým nepadal. Je však isté, že keď si ľudia uvedomili jeho existenciu, pojal ich veľký strach a pred ničím sa nezastavia, aby objavili, čo to je. Ale bosorky sa do toho nestarajú. „A kde sú tí lovci prachu teraz?“ „Štyri dni cesty na severovýchod odtiaľto na mieste nazývanom Bolvangar. Náš klan s nimi neuzavrel dohodu a vďaka nášmu starému záväzku voči vám, padre Coram, som vám prišiel ukázať, kde týchto lovcov prachu nájdete.“ Padre Coram sa usmial a John Faa spokojne spľasol veľkými rukami. „Veľmi pekne vám ďakujem, pane,“ povedal gunárovi. „Ale povedzte nám – viete o týchto lovcoch prachu viac? Čo robia v tom Bolvangare?“ „Postavili tam budovy z kovu a betónu a podzemné priestory. Pália uhoľný lieh, ktorý si nosia vo veľkom množstve. Nevieme, čo robia, ale nad tým miestom a kilometre naokolo sa šíri atmosféra nenávisti a strachu. Bosorky na rozdiel od ľudí takéto veci vidia. Ani zvieratá sa tam nepribližujú. Nelietajú tam nijaké vtáky, lumíky a líšky utiekli. Odtiaľ je aj ten názov: Bolvangar – polia zla. Oni to tak nenazývajú. Hovoria tomu stanica. Ale pre všetkých ostatných je to Bolvangar.“ „A ako sú chránení?“ „Majú tam spoločnosť severných Tatárov ozbrojených puškami. Sú to dobrí vojaci, ale chýba im prax, lebo odkedy osada vznikla, nikto na ňu nezaútočil. Je ohradená drôteným plotom napusteným antarickou silou. Môžu tam byť aj iné prostriedky na obranu, o ktorých nevieme, lebo ako vám hovorím, nás nezaujímajú.“ Lyra už nemohla vydržať, chcela sa démona na niečo spýtať, a on to vedel, lebo na ňu pozrel, akoby jej udeľoval dovolenie. „Prečo bosorky o mne hovoria?“ „Kvôli tvojmu otcovi a jeho vedomostiam o iných svetoch,“ odvetil démon. Všetkých troch to prekvapilo. Lyra pozrela na padreho Corama, ktorý jej pohľad trochu začudovane opätoval, a potom na Johna Faa, ktorý sa tváril znepokojene. „O iných svetoch? Prepáčte, pane, ale aké sú to svety? Myslíte hviezdy?“ „V skutočnosti nie.“ „Možno svet duchov?“ pridal sa padre Coram. „Ani to.“ „Je to to mesto vo svetle? To je ono, však?“ povedala Lyra. Gunár k nej otočil svoju majestátnu hlavu. Ligotavé oči mal čierne, lemované tenkou nebesky modrou čiarou, a ich pohľad bol prenikavý. „Áno. Bosorky poznajú iné svety tisícky rokov. Občas ich vidieť v polárnej žiare. Vôbec nie sú súčasťou tohto vesmíru, hoci doň patria aj tie najvzdialenejšie hviezdy. Aurora nám niekedy ukazuje celkom iný vesmír. Nie vzdialený, ale navzájom prepojený s týmto svetom. Tu, na tejto palube existujú milióny iných vesmírov, a pritom jeden o druhom nevedia...“ Zdvihol krídla, doširoka ich rozprestrel a potom znova zložil. „Práve som sa dotkol desiatich miliónov iných svetov, a tie o tom nevedia. Sme od seba vzdialení na jeden úder srdca, ale nikdy sa nemôžeme dotknúť tých iných svetov, vidieť ich či počuť, iba v aurore.“ „A prečo tam?“ spýtal sa padre Coram. „Pretože nabité častice v aurore majú tú vlastnosť, že hmotu tohto sveta stenčujú, takže nakrátko je priehľadná. Bosorky to vždy vedeli, ale zriedka o tom hovoríme.“ „Môj otec v to verí,“ povedala Lyra. „Viem to, lebo som ho počula o tom rozprávať a ukazovať obrázky aurory.“ „Má to niečo spoločné s prachom?“ spýtal sa John Faa. „Ktovie?“ odvetil démon gunár. „Môžem vám iba povedať, že lovci prachu sa toho boja rovnako ako smrteľného jedu. Preto uväznili lorda Asriela.“ „Ale prečo?“ spýtala sa Lyra. „Myslia si, že má v úmysle nejako použiť prach na vybudovanie mosta medzi týmto svetom a svetom za aurorou.“ Lyra pocítila v hlave akúsi ľahkosť. Počula, ako sa padre Coram spytuje: „A má?“ „Áno,“ odpovedal démon. „Neveria, že to dokáže, lebo si v prvom rade myslia, že je blázon, keď verí v iné svety. Ale je to pravda, chce to urobiť. Lord Asriel je mocná osobnosť, a tak sa báli, že naruší ich vlastné plány, preto sa dohodli s opancierovanými medveďmi, aby ho zajali a uväznili v pevnosti Svalbard, nech im nezavadzia. Hovorí sa, že pomohli novému kráľovi medveďov získať trón, čo bolo súčasťou toho obchodu.“ „Chcú bosorky, aby ten most urobil?“ spýtala sa Lyra. „Sú na jeho strane alebo proti nemu?“ „Odpovedať na túto otázku je priveľmi zložité. Predovšetkým bosorky nie sú jednotné. Panujú medzi nami rozdielne názory. Po druhé, most lorda Asriela ovplyvní vojnu, ktorú momentálne vedú medzi sebou niektoré bosorky a rôzne iné sily, niektoré v duchovnom svete. Ten most, ak by niekedy existoval, by bol obrovskou výhodou pre toho, kto by ho mal. Po tretie, klan Serafiny Pekkaly – môj klan – nepatrí ešte k nijakej aliancii, hoci na nás vyvíjajú z rôznych strán veľký tlak. Vidíte, sú to otázky vysokej politiky a nedá sa na ne ľahko odpovedať.“ „A čo medvede?“ spýtala sa Lyra. „Na čej strane sú?“ „Na strane toho, kto im zaplatí. Vôbec sa o tieto otázky nezaujímajú. Nemajú démonov, ľudské problémy sa ich netýkajú. Prinajmenšom medvede také bývali, ale počuli sme, že nový kráľ sa usiluje zmeniť ich staré zvyky... V každom prípade im lovci prachu za uväznenie lorda Asriela zaplatili, a budú ho držať na Svalbarde, až kým z tela posledného živého medveďa nevytečie posledná kvapka krvi.“ „Ale nie všetky medvede!“ vyhlásila Lyra. „Je jeden, ktorý vôbec nie je na Svalbarde. Je to medveď vyhnanec a pôjde s nami.“ Gunár sa znova prenikavo pozrel na Lyru. Tentoraz Lyra cítila démonovo prekvapenie. Padre Coram rozpačito prestúpil z nohy na nohu a povedal: „Asi to nepôjde, Lyra. Počuli sme, že si musí odpracovať nejaký čas, nie je voľný, ako sme si mysleli, je vo výkone trestu. Kým ho neprepustia, nemôže odísť, či má brnenie, alebo nie, a to nikdy nedostane.“ „Ale on povedal, že ho podviedli! Opili ho a ukradli mu ho!“ „My sme počuli niečo iné,“ povedal John Faa. „Je to nebezpečný lotor, to sme počuli.“ „Ak...“ oduševnene začala Lyra, ale taká bola rozhorčená, že ledva vládala pokračovať, „ak alethiomer niečo povie, viem, že je to pravda. A ja som sa pýtala a povedal mi, že medveď hovoril pravdu, naozaj ho podviedli. Klamú oni, nie on! Ja mu verím, lord Faa. Padre Coram... aj vy ste ho videli a veríte mu, nie?“ „Myslel som si to, dieťa. Už nie som si tým taký istý ako ty.“ „Ale čoho sa boja? Myslia si, že keď dostane brnenie, bude zabíjať ľudí, kade bude chodiť? Aj bez neho by ich mohol zabiť desiatky!“ „Aj to urobil,“ povedal John Faa. „No, ak nie desiatky, tak prinajmenšom niekoľko. Keď mu vzali brnenie, zúril a hľadal ho. Vlámal sa do sídla polície a do banky a neviem, kam ešte, a pritom zahynuli najmenej dvaja muži. Nezastrelili ho iba preto, že vie tak zázračne narábať s kovom. Chceli ho využiť na prácu.“ „Ako otroka!“ rozčuľovala sa Lyra. „Nemajú právo!“ „Nech je, ako chce, za tie vraždy ho mohli zastreliť, ale neurobili to. A kým nesplatí škody, musí pracovať pre mesto.“ „Neviem, čo si myslíš ty, John,“ povedal padre Coram, „ale ja som presvedčený, že mu to brnenie nevrátia nikdy. Čím dlhšie ho budú držať, tým bude zúrivejší, keď ho dostane späť.“ „Ale ak mu brnenie vrátime my, pôjde s nami a im dá pokoj,“ povedala Lyra. „Sľubujem, lord Faa.“ „A ako to urobíme?“ „Ja viem, kde je!“ Nastalo ticho a všetci traja si uvedomovali, že bosorkin démon uprene hľadí na Lyru. Všetci traja sa otočili k nemu, aj ich démoni, ktorí dovtedy veľmi zdvorilo odvracali oči od osamelého tvora bez človeka. „Určite vás neprekvapí, že alethiomer je ďalšia z príčin, pre ktoré sa bosorky o teba zaujímajú, Lyra,“ povedal démon. „Náš konzul nám rozprával o tvojej rannej návšteve. Iste to bol doktor Lanselius, kto vám povedal o tom medveďovi.“ „Áno, on to bol,“ prikývol John Faa. „Lyra s padrem Coramom išli za ním. Dovoľujem si povedať, že to, čo hovorí Lyra, je pravda, no ak porušíme zákony týchto ľudí, rozhneváme si ich, a my musíme ísť k Bolvangaru – s medveďom či bez neho.“ „Ale ty si ho nevidel, John,“ povedal padre Coram. „A ja verím Lyre. Možno by sme sa mohli zaňho zaručiť. Mohol by sa zmeniť.“ „Čo myslíte, pane?“ spýtal sa John Faa bosorkinho démona. „My zriedka prichádzame do styku s medveďmi. Ich túžby sú nám cudzie, tak ako naše im. Ak je tento medveď vydedenec, možno je menej spoľahlivý, ako sa o medveďoch hovorí. Musíte sa rozhodnúť sami.“ „Rozhodneme sa,“ vyhlásil John Faa. „Ale teraz, pane, mohli by ste nám povedať, ako sa odtiaľto dostaneme do Bolvangaru?“ Démon gunár začal vysvetľovať. Hovoril o dolinách a horách, o sledovaní stromov, tundry a hviezd. Lyra chvíľu počúvala, potom sa s Pantalaimonom schúleným okolo krku oprela na skladacej stoličke a myslela na veľkolepé vízie, ktoré naznačil démon gunár. Most medzi dvoma svetmi... To je oveľa úžasnejšie, než mohla dúfať! A len jej slávny otec to mohol vymyslieť. Len čo zachránia deti, pôjde s medveďom do Svalbardu, donesie lordovi Asrielovi alethiomer a s jeho pomocou ho vyslobodí a postavia most spolu a nech je ten prvý cez...
John Faa asi niekedy v noci preniesol Lyru do postele, lebo tam sa prebudila. Slabé slnko bolo tak vysoko na oblohe, ako sa len mohlo vyšplhať, hoci to bol iba kúsok nad obzorom, a tak si pomyslela, že musí byť takmer poludnie. Onedlho, keď sa presunú ďalej na sever, slnko nebude svietiť vôbec. Lyra sa rýchlo obliekla a bežala na palubu, no zistila, že sa tam dohromady nič nedeje. Zásoby boli vyložené, sane a psie záprahy najaté a čakali, kedy vyrazia – všetko bolo pripravené, ale nič sa nehýbalo. Väčšina cigojínov sedela pri dlhých stoloch v zadymenej kaviarni pri brehu a pri sykote a pukote starých antarických lámp jedli aromatické koláčiky a pili silnú sladkú kávu. „Kde je lord Faa?“ spýtala sa Lyra, keď si prisadla k Tonymu Costovi a jeho priateľom. „A padre Coram? Išli medveďovi po brnenie?“ „Rozprávajú sa so sysselmanom. Tak tu volajú guvernéra. Takže ty si toho medveďa videla, Lyra?“ „Áno!“ prikývla a všetko im o ňom povedala. Vtedy sa k skupinke pri stole pripojil ešte jeden muž a pritiahol si stoličku. „Tak ty si hovorila s Iorekom?“ spýtal sa. Prekvapene pozrela na cudzinca. Bol to vysoký štíhly muž s tenkými čiernymi fúzikmi a úzkymi modrými očami, ktorému sa na tvári natrvalo usadil výraz akéhosi trpkého pobavenia. Lyra ihneď pocítila, že ju silne priťahuje, ale nevedela, či preto, že sa jej zapáčil, alebo naopak sa jej nepáči. Jeho démon bol zúbožená zajačica, rovnako chudá a húževnatá ako on. Podával Lyre ruku a ona ju opatrne prijala. „Lee Scoresby,“ predstavil sa. „Ten aviatik!“ zvolala. „Kde máte balón? Môžem ísť doň?“ „Práve teraz je zbalený, slečna. A vy musíte byť tá slávna Lyra. Ako ste sa dohodli s Iorekom Byrnisonom?“ „Vy ho poznáte?“ „Bojoval som po jeho boku v tunguzskej výprave. Došľaka, ja poznám Ioreka už roky. Nech je, ako chce, medvede sú zložité stvorenia a on má problémy. Povedzte, páni, nemá niekto z vás chuť na hazardné hry?“ Zrazu mal v rukách balíček kariet. Miešal ich, len to tak pukotalo. „Počul som o kartárskych schopnostiach vašich ľudí,“ hovoril Lee Scoresby, jednou rukou karty prekladal a druhou v náprsnom vrecku lovil cigaru, „a tak som si pomyslel, že nebudete mať námietky a dáte obyčajnému texaskému cestovateľovi šancu vyskúšať si to v súboji s obrázkovými zbraňami. Čo poviete, páni?“ Cigojíni sa hrdili svojou šikovnosťou v kartách a niekoľkí muži prejavili záujem a pritiahli si stoličky. Kým sa dohadovali s Leem Scoresbym, čo budú hrať a o čo sa stavia, Scoresbyho démon zamihal ušami na Pantalaimona, ten pochopil a skočil k zajačici ako veverička. Zajačica hovorila tak, aby to počula aj Lyra. „Choď za medveďom a povedz mu to rovno. Len čo sa dozvedia, čo sa deje, schovajú jeho brnenie niekam inam.“ Lyra vstala, vzala si koláčik a nikto si ju nevšimol. Lee Scoresby už rozdával karty a všetky podozrievavé oči sa upierali na jeho ruky. V slabom svetle nekonečného popoludnia našla cestu k skladisku saní. Vedela, že to musí urobiť, aj keď bola nervózna a bála sa toho. Medveď pracoval vonku pri najväčšej z betónových budov a Lyra stála pri otvorenej bráne a sledovala ho. Iorek Byrnison rozoberal nabúraný traktor s plynovým motorom. Kovový kryt motora bol pokrivený a vydutý a jedna sklznica trčala dohora. Medveď kryt strhol, akoby bol z papiera, a skrúcal ho vo svojich veľkých labách na jednu, na druhú stranu, akoby skúšal kvalitu, potom jeden roh prikvačil zadnou nohou a celý kus plechu ohýbal tak, že sa zhyby vyrovnali do pôvodného tvaru. Oprel plech o stenu, jednou labou zodvihol ťažký traktor a prevalil ho nabok, aby preskúmal skrivenú sklznicu. Vtedy zbadal Lyru. Zdal sa jej taký mohutný a taký neznámy, že v tej chvíli pocítila mrazivý strach, akoby ju zasiahol blesk. Pozorovala ho cez drôtený plot, necelých štyridsať metrov od neho. Myslela na to, že tú vzdialenosť by prekonal jedným-dvoma skokmi a plot by odhrnul ako pavučinu, a skoro sa otočila a utiekla, ale Pantalaimon povedal: „Stoj! Prehovorím s ním ja!“ Pantalaimon mal podobu rybára a kým mu stihla odpovedať, zletel z plota na zľadovatenú zem na druhej strane. Kúsok ďalej bola otvorená brána a Lyra mohla ísť za ním, ale mimovoľne váhala. Pantalaimon pozrel na ňu a potom sa zmenil na jazveca. Vedela, čo robí. Démoni sa mohli od svojho človeka vzdialiť iba na niekoľko metrov a keby ona stála pri plote a Pantalaimon zostal vtákom, nedostal by sa k medveďovi, a tak ju chcel ťahať. Lyra bola nahnevaná a nešťastná. Jazvečie pazúry sa Pantalaimonovi zabárali do zeme a vzďaloval sa. Bol to čudný mučivý pocit, keď démon napínal vzájomné spojenie medzi ňou a ním, čiastočne fyzická bolesť hlboko v hrudi, čiastočne prenikavý pocit smútku a lásky. A Lyra vedela, že to rovnako cíti aj on. Všetci to raz skúšali – zisťovali, ako ďaleko môžu zájsť, a potom sa s nesmiernou úľavou vrátili. Démon potiahol silnejšie. “Nie, Pantalaimon!“ Ale on nezastal. Medveď to nehybne sledoval. Bolesť v Lyrinom srdci rástla, bola čoraz neznesiteľnejšia a z hrdla jej vyletel túžobný vzlyk. „Pan...“ Vzápätí prešla cez bránu a potkýnala sa po zamrznutom blate za ním, on sa zmenil na divú mačku a skočil jej do náručia. Potom sa pevne tisli k sebe, trasľavo a vystrašene mrnčiac. „Myslela som, že by si naozaj...“ „Nie...“ „Nikdy by som neverila, ako veľmi to bolí...“ No potom si nahnevane utrela slzy a silno potiahla nosom. Pantalaimon sa jej chúlil v náručí a ona vedela, že by radšej zomrela, než by dopustila, aby sa odlúčili a prežívali ten smútok znova. Zbláznila by sa od žiaľu a hrôzy. Keby zomrela, aj tak by boli spolu ako magistri v krypte Jordánskeho kolégia. Potom dievča a jej démon pozreli na osamelého medveďa. On nemal démona. Bol sám, vždy iba sám. Lyra pocítila k nemu takú ľútosť a nežnosť, že skoro natiahla ruku, aby sa dotkla jeho pochlpenej kožušiny, a iba pohľad na tie zlostné chladné oči jej v tom zabránil. „Iorek Byrnison,“ oslovila ho. „Čo je?“ „Lord Faa a padre Coram sa pokúsia získať tvoje brnenie.“ Medveď sa ani nepohol, ani nič nepovedal. Bolo jasné, čo si myslí o ich možnostiach. „Ja viem, kde je,“ povedala Lyra, „a keby som ti to povedala, mohol by si si ho vziať sám.“ „Ako vieš, kde je?“ „Mám taký prístroj na čítanie symbolov. Myslela som si, že by som ti to mala povedať, Iorek Byrnison, lebo viem, že ťa podviedli. Myslím, že to nie je správne. To nemali urobiť. Lord Faa pravdepodobne bude vyjednávať so sysselmanom, no aj tak ti ho asi nedajú. Takže ak ti to poviem, pôjdeš s nami a pomôžeš nám zachrániť deti z Bolvangaru?“ „Áno.“ „Ja...“ Nechcela byť všetečná, ale nemohla sa ubrániť zvedavosti. „Prečo si z tohto kovu neurobíš nové brnenie, Iorek Byrnison?“ „Lebo je nanič. Pozri,“ povedal, jednou labou zdvihol kryt motora a pazúrom druhej ho roztrhal ako otváračom na konzervy. „Moje brnenie je vyrobené z nebeského železa a len pre mňa. Medveďovo brnenie je jeho duša, tak ako je tvojou dušou démon. To ako keby si jeho dala preč,“ ukázal na Pantalaimona, „a nahradila ho bábikou naplnenou pilinami. V tom je ten rozdiel. Tak kde je moje brnenie?“ „Počuj, ale sľúb, že sa nepomstíš. Spravili zle, že ti ho vzali, ale musíš sa s tým zmieriť.“ „Dobre. Nijaká pomsta. Ale keď si ho budem brať, nebudem sa krotiť. Ak na mňa zaútočia, zomrú.“ „Je skryté v pivnici kňazovho domu,“ povedala mu Lyra. „Myslí si, že je v ňom duch a pokúšal sa ho odčarovať. Ale je tam.“ Medveď sa postavil na zadné a pozrel na západ, takže zvyšky slnečného svetla mu zafarbili tvár a v tom šere svietila bieložlto. Lyra cítila silu tohto veľkého tvora, vyžarovala z neho ako vlny horúčavy. „Do západu slnka musím pracovať,“ povedal. „Dnes ráno som dal slovo tuto pánovi. Ešte mu dlhujem pár minút práce.“ „Tam, kde som ja, slnko už zapadlo,“ podotkla Lyra, lebo z jej výhľadu už zmizlo za skalistým mysom na juhozápade. Medveď klesol na všetky štyri. „To je pravda,“ povedal a tvár mal teraz v tieni tak ako ona. „Ako sa voláš, dieťa?“ „Lyra Belacqua.“ „Tak teda som tvojím dlžníkom, Lyra Belacqua,“ povedal. Otočil sa a náhlivo odchádzal. Kráčal po zamrznutej pôde nečujne a tak rýchlo, že mu Lyra nestačila, ani keď bežala. No utekala aj tak a Pantalaimon ako čajka letel pred ňou, aby videl, kade medveď išiel, a ukazoval Lyre cestu. Iorek Byrnison vybehol zo skladu, bežal úzkou uličkou a potom zabočil na hlavnú ulicu popri dvore sysselmanovho sídla, kde v nehybnom vzduchu visela zástava a sem a tam meravo vykračoval strážca, dolu kopcom popri ulici, na ktorej býval konzul bosoriek. Medzitým si strážca uvedomil, čo sa deje, a pokúšal sa niečo vymyslieť, no Iorek Byrnison už odbočoval za roh pri prístave. Ľudia sa zastavovali a hľadeli za ním alebo uskakovali rútiacemu sa medveďovi z cesty. Strážca dva razy vystrelil do vzduchu a pobral sa dolu kopcom za medveďom, ale celý efekt pokazil tým, že sa pošmykol na ľade a rovnováhu nadobudol až pri najbližšom zábradlí. Lyra veľmi nezaostávala. Pri sysselmanovom dome videla, že na nádvorie vychádza niekoľko postáv pozrieť, čo sa deje, a zdalo sa jej, že medzi nimi vidí padreho Corama, ale už bola ďaleko, ponáhľala sa k rohu, za ktorý zabočil už aj strážca prenasledujúci medveďa. Dom kňaza bol starší ako ostatné a postavený z drahých tehál. K dverám, z ktorých zostali len triesky, viedli tri schodíky a zvnútra sa ozýval krik a praskot lámajúceho sa dreva. Strážca s pripravenou puškou zaváhal, ale potom sa začali zbiehať okoloidúci, zvedavci sa vykláňali z okien domov oproti a uvedomil si, že musí konať, a tak vystrelil do vzduchu a vbehol dnu. O chvíľu sa zatriasol celý dom. Na troch oknách sa rozbilo sklo a zo strechy spadla škridľa, potom vybehla von zdesená slúžka a za ňou letel jej démon kohút a škriekal. Z domu sa ozval ďalší výstrel, a keď zaburácal hrozný rev, slúžka zvreskla. Z dverí vyletel sám kňaz, akoby ho vystrelili z kanóna, aj s urazene našuchoreným démonom pelikánom. Lyra počula, že niekto vykrikuje rozkazy, a keď sa otočila, videla, ako sa spoza rohu ponáhľa oddiel ozbrojených policajtov, niektorí mali pištole, iní pušky, a kúsok za nimi sa náhlil John Faa a tučný vyparádený sysselman. Ozval sa pukavý, praskavý zvuk a všetci sa zase obzreli na dom. Okno na prízemí, zrejme z pivnice, niekto vytrhol, pričom rinčalo sklo a prašťalo lámajúce sa drevo. Strážca, ktorý nasledoval Ioreka Byrnisona do domu, vybehol von a postavil sa pred ono pivničné okno s puškou pri pleci a vtedy sa oblok vyvalil načisto a vyliezol z neho Iorek Byrnison, medveď v brnení. Bez brnenia bol ohromný. S brnením desivý. Bolo červené od hrdze a nahrubo pospájané, veľké tabule a pláty poprebáraného a fľakatého kovu sa treli jeden o druhý a škrípali a vŕzgali. Prilba bola končistá ako jeho papuľa, so štrbinami na oči a otvorenou spodnou časťou na čeľusť, aby mohol trhať a hrýzť. Strážca niekoľko ráz vystrelil a aj policajti namierili zbrane, ale Iorek Byrnison iba striasal guľky ako dažďové kvapky a za vrzgotu a rinkotu kovu sa vrhol dopredu. Strážca nestihol ujsť, a tak ho zvalil na zem. Jeho démon, sučka husky, sa vrhal medveďovi na hrdlo, ale Iorek Byrnison si ho nevšímal ani toľko, ako by si všímal muchu, obrovskou labou si pritiahol strážnika, sklonil sa a zovrel mu hlavu v čeľustiach. Lyra presne vedela, čo sa stane – rozdrví tomu mužovi hlavu ako vaječnú škrupinu a bude nasledovať krvavý boj, ďalšia smrť a ďalšie zdržanie. Nikdy sa odtiaľto nedostanú, ani s medveďom, ani bez neho. Bez rozmýšľania sa vrhla dopredu, a keď sklonil hlavu, položila ruku na jediné zraniteľné miesto v medveďovom brnení, do medzery medzi prilbou a veľkou platňou na pleciach, kde medzi hrdzavými okrajmi kovu nejasne videla žltobielu kožušinu. Zaborila do nej prsty a Pantalaimon ta okamžite priletel, zmenil sa na divú mačku a prikrčil sa, aby Lyru bránil, ale Iorek Byrnison sa nehýbal a strelci prestali páliť. „Iorek !“ zašepkala nahnevane. „Počúvaj! Si mojím dlžníkom a teraz sa mi môžeš odplatiť. Urob, o čo ťa požiadam. Nebojuj s týmito mužmi. Len sa otoč a odíď so mnou. My ťa chceme, Iorek, a tu nemôžeš zostať. Poď so mnou do prístavu a neobzeraj sa. Nechaj hovoriť padreho Corama a Johna Faa, tí to zariadia. Pusti tohto človeka a poď so mnou.“ Medveď pomaly roztvoril čeľuste. Strážcova hlava, krvácajúca, mokrá a popolavá buchla o zem, lebo zamdlel, a jeho démon ho začal upokojovať a hladkať, keď medveď odstúpil k Lyre. Nikto iný sa nehýbal. Všetci hľadeli, ako sa medveď odvrátil od svojej obete na príkaz dievčatka s démonom mačkou, a ustupovali, aby urobili miesto, keď Iorek Byrnison ťažkým krokom prechádzal pomedzi nich s Lyrou a mieril do prístavu. Lyra myslela iba naňho a nevidela zmätok za sebou, strach a hnev, ktoré po jeho odchode vzrástli. Kráčala vedľa medveďa a Pantalaimon cupkal pred nimi, akoby im uvoľňoval cestu. V prístave Iorek Byrnison sklonil hlavu, pazúrom si odopol prilbu a nechal ju s rinkotom dopadnúť na zamrznutú zem. Cigojíni vyšli z kaviarne, lebo cítili, že sa niečo deje, a v žiare antarických lámp z paluby lode hľadeli, ako Iorek Byrnison zhodil aj zvyšok brnenia a nechal ho ležať v prístave na kope. Bez jediného slova šiel k vode, nečujne sa do nej ponoril a zmizol. „Čo sa stalo?“ spýtal sa Tony Costa, keď z ulíc nad prístavom počul rozhorčené hlasy prichádzajúcich obyvateľov a policajtov. Lyra mu všetko čo najjasnejšie porozprávala. „Ale kam teraz išiel?“ spýtal sa Tony. „Predsa nenechá brnenie len tak ležať na zemi. Len čo sem prídu, vezmú si ho!“ Aj Lyra sa bála, že by to mohli urobiť, lebo spoza rohu sa vynoril prvý policajt a potom ďalší a za nimi sysselman a kňaz a dvadsať či tridsať zvedavcov. John Faa a padre Coram sa ich usilovali dohoniť. Pred skupinkou v prístavisku všetci zastali. Na medveďovom brnení, s členkom opretým o koleno druhej nohy, sedela dlhonohá postava Leeho Scoresbyho, ktorý držal v ruke najdlhšiu pištoľ, akú Lyra v živote videla, a nonšalantne mieril na sysselmanovo okrúhle brucho. „Zdá sa mi, že ste sa o brnenie môjho priateľa dobre nestarali,“ povedal nenútene. „Pozrime sa na tú hrdzu! A vôbec by ma neprekvapovalo, keby som v ňom našiel mole. Teraz len pokojne stojte, kde ste, kým sa medveď nevráti s nejakým mazadlom. Nech sa nikto ani nepohne. Alebo choďte zatiaľ domov a prečítajte si noviny. Záleží na vás.“ „Tam je!“ zvolal Tony a ukazoval na šikmú plošinu na vzdialenom konci prístavu, kde sa Iorek Byrnison vynáral z vody a vliekol za sebou niečo tmavé. V prístave sa otriasol a na všetky strany leteli spŕšky vody, až kým mu hrubá kožušina zase nestála. Potom sa zohol, zobral tmavú vec do zubov a vliekol ju ta, kde ležalo jeho brnenie. Bol to mŕtvy tuleň. „Iorek,“ oslovil ho aviatik, pomaly vstávajúc, pričom stále mieril na sysselmana. „Zdravím.“ Medveď pozrel naňho, krátko zavrčal a potom jedným pazúrom tuleňa rozpáral. Lyra fascinovane hľadela, ako z neho stiahol kožu a vytrhával pásy tuku, ktorými potom natieral celé brnenie a pozorne ho vtláčal na miesta, kde sa pláty kovu treli jeden o druhý. „Si s týmito ľuďmi?“ spytoval sa medveď Leeho Scoresbyho, kým pracoval. „Jasné. Oboch si nás najali, Iorek.“ „Kde máte balón?“ spýtala sa Lyra Texasana. „Zbalený na dvoch saniach,“ odvetil. „Ide šéf.“ Po prístavnej plošine prichádzal John Faa, padre Coram so sysselmanom a štyrmi ozbrojenými policajtmi. „Medveď!“ prehovoril sysselman vysokým škrípavým hlasom. „Tentoraz ti dovoľujeme odísť v spoločnosti týchto ľudí. Ale poviem ti, že ak sa ešte niekedy ukážeš v meste, naložia s tebou bez milosti.“ Iorek Byrnison si ho ani najmenej nevšímal, len ďalej natieral brnenie tulením sadlom. Úsilie a pozornosť, ktorú venoval tejto práci, Lyre pripomínali jej vlastnú oddanosť Pantalaimonovi. Tak ako medveď povedal – brnenie je jeho duša. Sysselman a policajti sa stiahli a pomaly odchádzali aj ostatní obyvatelia mesta, hoci zopár ich zostalo pozerať sa. John Faa si priložil ruky k ústam a zavolal: „Cigojíni!“ Boli pripravení vyraziť. Odkedy sa vylodili, netrpezlivo čakali, kedy sa vydajú na cestu; sane boli nabalené, psie záprahy v postrojoch. „Je čas vyraziť, priatelia,“ povedal John Faa. „Už sme všetci a cesta je otvorená. Pán Scoresby, naložili ste všetko?“ „Som pripravený, lord Faa.“ „A vy, Iorek Byrnison?“ „Keď si oblečiem brnenie,“ odvetil medveď. Domazal brnenie a pretože nechcel, aby tulenie mäso vyšlo navnivoč, chytil ho do zubov a hodil dozadu na väčšie Scoresbyho sane a potom si navliekal brnenie. Bolo obdivuhodné, ako ľahko ním narábal, veď platne boli miestami skoro na palec hrubé, a predsa si ich prehadzoval a naprával, akoby to boli hodvábne rúcha. Netrvalo mu to ani celú minútu, a tentoraz nebolo počuť nijaký škripot hrdzavého kovu. Ani nie o pol hodinu už bola výprava na ceste na sever. Pod oblohou posiatou miliónmi hviezd za silného svitu mesiaca sane nadskakovali a škripotali po vyjazdených koľajach a kameňoch, až kým neprišli na čistý sneh na okraji mesta. Potom hluk vystriedalo tiché vržďanie snehu a vŕzganie dreva, psy sa nedočkavo rozbehli a pohyb saní bol rýchly a hladký. Lyra zababušená vzadu na saniach padreho Corama, že jej bolo vidieť iba oči, šepkala Pantalaimonovi: „Vidíš Ioreka?“ „Beží popri Scoresbyho saniach,“ odvetil démon v podobe hranostaja zakvačený do kapucne z rosomáka. Pred nimi nad vrcholkami hôr na severe začali žiariť a chvieť sa bledé oblúky a slučky polárnej žiary. Lyra ich videla poloprivretými očami a pocítila ospanlivý záchvev dokonalej spokojnosti, že v tomto svetle uháňa na sever. Pantalaimon sa bránil jej ospanlivosti, ale neodolal, stúlil sa jej do kapucne ako myška. Môže jej to povedať, keď sa zobudia. Asi je to nejaká kuna, či nejaký neškodný domáci duch, alebo len sen. Niečo sledovalo konvoj saní, zľahka skáčuc z konára na konár hustého porastu borovíc, a nevoľky mu to pripomenulo opičiaka.