Tesne po polnoci sa Tori vkradla do ich tábora. Jej kroky tlmil mäkký piesok. Horko-ťažko vliekla za sebou vrece. Plazila sa k tienistej postave kapitána, impozantnej dokonca aj v spánku. Keď stála priamo nad ním, vedela, že by sa mala poponáhľať. Dívala sa naňho vo svetle zhasínajúceho ohňa a voskovožltého mesiaca a napĺňalo ju to zvláštnou spokojnosťou. V spánku vraštil obočie, oči mu dráždil prameň vlasov. Keby mala byť objektívna, musela by pripustiť, že je mimoriadne príťažlivý: silná brada, ostro rezané črty... Po chvíli sa spokojnosť vytratila a namiesto nej pocítila zvláštne nutkanie – žiadalo sa jej ho dotknúť. Akú má pokožku na dotyk? Premýšľala o tom, odkedy ho videla v jazierku. A tie náznaky brady...? Má tvár drsnú na miestach, kde ju má ona hladkú? Uchvátene sa pomaly približovala. A zrazu zakopla o lampáš. Napla sa a bola pripravená vyštartovať. Čosi zamrmlal zo spánku, hlas mal hlboký, zachrípnutý, no iba sa prevrátil na bok, nezobudil sa. Trochu sa uvoľnila a všimla si, že má čosi pod bokom. Položila vrece, naklonila sa – chcela vedieť, čo môže čítať muž ako on. Môj denník! Ten sviniar si ho číta. Vytiahla ho spod neho. Srdce sa jej divo rozbúchalo, keď opäť zamrmlal. Stránky sa otvorili na mieste, kde si vložil záložku, a začala čítať. Denník sa jej v rukách triasol. Akoby sa to stalo len včera, pamätala sa, ako kapitán druhej lode útočil na Cammy, pamätala sa na tú zúrivosť, akú pocítila za to, že sa jej odvážil ublížiť. Tori bola až slepá od zúrivosti. Na konci tej mučivej skúšky však vedela, že s Cammy urobia všetko, aby spolu prežili. Keď si to uvedomila, stala sa silnejšou. Ale to isté poznanie akoby Cammy vyľakalo a oslabilo... Tori prudko pokrútila hlavou. Pripomenula si, prečo prišla, zdvihla zo zeme svoju korisť a vytiahla hada z vaku. Keď sa had zvinul pod jeho prikrývku, rozbehla sa preč. V diaľke počula kapitánov rev. Po ďalších piatich minútach behu uvažovala, či môže spomaliť. Až kým za sebou nezačula hlasné kroky. Krv jej zmizla z tváre. Pustila sa znovu do šprintu a pomáhala si rukami. Nechytí ju! Stačí len dobehnúť k pováľaným stromom. On je taký vysoký, že popod ne neprebehne. A kmene zas ležia privysoko, nevylezie na ne... Teda k stromom! Už len niekoľko sekúnd. Už ich vidí... Všetko zahalila tma. Z pľúc jej unikol vzduch, keď ju privalila drvivá váha. Pootvorila viečka a zistila, že nad ňou sedí ten veľký chlap. „Nehýb sa,“ povedal a zamračil sa. „Ach, dopekla, dych sa ti vráti...“ Vrátil sa. Zajačala. Vyzeral taký zmätený jej krikom, až si chvíľu myslela, že by ho mohla udrieť a odkotúľať sa. No rovnako mohla udierať do skaly. Schmatol jej zaťaté päste a pritisol jej ich na zem nad hlavu. Pridržiaval jej aj ramená, keď sa mu snažila vzdorovať. „Dopekla! Chcem vám pomôcť.“ Dýchal rovnako prudko ako ona. „Prišiel som vás zachrániť.“ Zazerala naňho. „Potrebujem sa zachrániť iba ak pred takými, ako ste vy.“ Civel na ňu, akoby ho urážala predstava, že je ničomník. Až potom odvrátil pohľad od jej tváre a uvedomil si, v akej sú polohe – on rozkročený nad jej bokmi, naklonený nad ňou, aby jej držal ruky. Jednou rukou jej chytil obe zápästia, nadvihol plece a pozrel na jej dvíhajúcu sa hruď. Piskľavo vydýchol. Zahrešil a vytiahol ju na nohy, obrovskou rukou jej pevne uchopil rameno a uprene na ňu hľadel. Tori celkom stratila reči. Ešte nikdy nevidela nikoho takého veľkého. Och, aká je bláznivá! Prečo len neutekala rýchlejšie?