Ľudia zo Sparksu
1 / 2
Kapitola 7 - Deň nových ľudí
Nasledujúci deň na rínku zatrieďoval Ben Barlow obyvateľov z hotela Pionier do skupín. Jednotlivé skupiny budú spoločne pracovať a obedovať. Každý tím bude viesť niekto zo Sparksu, kto rozhodne, kde je práca tímu v daný deň najviac potrebná. V niektoré dni môže tím pracovať s ľuďmi zo Sparksu v pekárni alebo v obuvníckej dielni, prípadne pri vozoch, v iné dni môžu robiť niečo sami, napríklad opravovať plot alebo kopať kanály. Skôr či neskôr sa takmer všetci vystriedajú pri každej práci. To je najlepší spôsob, ako sa môžu všetko naučiť, povedal im Ben. Do Doonovho tímu patril jeho otec, dve učiteľky z emberskej školy (pani Thornová a pani Polsterová), Clary Laineová, vedúca emberských skleníkov, a Edward Pocket, knihovník, ktorý sa k nim bude pripájať na obedy, ale nebude s nimi pracovať, pretože na to je už starý. Doon našiel v dave aj Linu – videl ju prvý raz odvtedy, čo prišli. Porozprával jej o hoteli Pionier a ona jemu o doktorkinom dome a o tom, čo sa dozvedela od Torrena o Katastrofe. Line a pani Murdovej povedali, že ony dve budú tvoriť samostatnú skupinku a budú pomáhať doktorke Hester, keďže bývali v jej dome. Poslali ich teda k nej domov a všetky ostatné skupiny odišli za svojou prvou prácou: kopať toalety pre hotel. Vošli do zarastenej húštiny v lese za hotelom Pionier. Vedúci pracovných skupín priniesli z dediny krompáče a lopaty a rozdali im ich. „Vykopete päťdesiat jám,“ povedal jeden z vedúcich, „každá by mala mať hĺbku dva metre. Potom nad každou jamou postavíte z dreva prístrešok.“ Lenže ľudia z Emberu nikdy predtým poriadne nepracovali s krompáčmi či lopatami. Museli im najprv ukázať, ako majú položiť nohu na koniec lopaty, aby ju vrazili do hliny, a ako zdvihnúť krompáč nad plecia a kopnúť ním do zeme. A tak začali neohrabane ryť do tvrdej a suchej zeme a namáhavo odfukovať. Pri každom zarytí sa im však podarilo odhrnúť len malú kôpku hliny. Po desiatich minútach ťažkej práce urobili v zemi sotva plytké priehlbiny. Všetci boli zadychčaní. „Povedali ste dva metre?“ zakričal ktosi. „Presne tak,“ prišla odpoveď. A tak sa Emberčania pustili do úlohy, ktorá bola pre väčšinu z nich najťažšou prácou, akú kedy robili. Po hodine mal Doon na oboch rukách mozole a kŕče v krku. Niektorí to celkom vzdali a zosunuli sa na zem, kvapkal z nich pot a bolel ich každý sval. Doon sa donútil pracovať ďalej, ale bol rád, keď sa práca napokon na poludnie skončila a vedúci skupín s nimi odpochodovali späť do mesta. Počul, ako si ľudia pri chôdzi navzájom šepkajú: „Myslíš, že takto budeme musieť pracovať každý deň?“ – „Podľa mňa nás to posilní.“ – „Alebo zabije.“ Každú skupinu pridelili na obed k rôznym domácnostiam. Doonova skupina šla s rodinou Partonovcov. Ulicami dediny kráčali za zavalitou a veselou ženou, ktorá sa volala Martha Partonová. Jej široký zadok sa pri chôdzi kýval zo strany na stranu. „A sme tu,“ ozvala sa po niekoľkých minútach. Otvorila nenatreté drevené dvere a zaviedla svojich šiestich hostí dnu. „Vitajte u nás doma,“ povedala. Doon sa obzeral po miestnosti s nízkym stropom. Na jednom konci stál dlhý drevený stôl, na druhom pár lavičiek pred výklenkom v začadenej stene. Na lavičkách sedeli dvaja ľudia, ktorí vstali a predstúpili, keď ich Martha predstavila. „Môj manžel Ordney,“ povedala. Bol vysoký a chudý a pod nosom mal fúzy, ktoré vyzerali ako hnedá kefka na zuby. „A môj syn Kensington.“ Kensington bol o trochu mladší ako Doon, vyziabnutý chlapec so svetlými vlasmi, veľkými ušami a pehavým nosom. Okrem niekoľkých rýchlych, zvedavých pohľadov sa díval stále do zeme. „Ahoj,“ pozdravil ich tichým, hanblivým hlasom. „A títo tu,“ vysvetlila Martha Partonová svojej rodine a mávla rukou smerom k hosťom, „sú tí ľudia z podzemného mesta.“ Pri pohľade na nich zdvihla obočie. „Máte šťastie, že ste našli cestu sem,“ povedala. „Jediná ďalšia usadlosť, o ktorej vieme, je vyše stopäťdesiat kilometrov odtiaľto. Všade naokolo je inak len tvrdá, kamenistá zem, trosky a tráva.“ „A nielen, že ste prišli na správne miesto,“ dodal Ordney. „Prišli ste aj v správnom čase. Máme za sebou roky tvrdej práce, no dedine Sparks sa konečne začalo dariť.“ „A teraz!“ zvolala Martha a tľapla rukami. „Je čas na obed!“ Sadli si k veľkému stolu a ona odkryla misy s jedlom. „Predpokladám, že ste nikdy nejedli niečo také,“ povedala a rozdala im misky s čerstvým hráškom. „Zbierala som ho dnes ráno. A toto je tekvicový chlieb, vyrobený z toho, čo som si naložila do konzerv z minuloročnej úrody. Dobré, však? Mali ste tam, odkiaľ ste prišli, tekvicový chlieb?“ „To teda nie,“ odvetil Doonov otec. „No mali sme hrášok,“ povedala Clary. „Pestovali sme ho v skleníkoch.“ „A bol veľmi dobrý,“ pridala sa lojálne pani Polsterová. „Hoci bol trochu menší ako tento.“ „Zrejme ste nemali ani nakladanú mrkvu,“ pokračovala Martha a nechala kolovať misu. „Táto je podľa slávneho receptu mojej mamy.“ „Mali sme mrkvu,“ namietla pani Polsterová. „Peknú bledooranžovú, niektorá mala aj desať centimetrov.“ „Nuž áno,“ dodala Martha. „Naše mávajú zvyčajne okolo tridsať centimetrov.“ Pani Thornová jemne zobkala z ponúknutého jedla a občas čosi zdvorilo poznamenala. Edward Pocket jedol s takým apetítom, že nemal čas rozprávať. Kensington žul pokojne a mlčky. Zakaždým, keď sa Doon pozrel jeho smerom, zistil, že chlapec naňho uprene hľadí, no len čo sa ich pohľady stretli, Kensington sa pozrel späť do taniera. Ordney Parton si odkašľal. Očividne to znamenalo, že sa chystá prehovoriť, pretože jeho rodina sa naňho okamžite pozrela. „Nikdy som nepočul,“ ozval sa, „že existuje nejaký druh ľudí, ktorí žijú v podzemí. Musíte sa tu na povrchu cítiť čudne.“ „V skutočnosti,“ povedal Doon, „nie sme iný druh ľudí, ako ste vy. Toto miesto sa nám zdá istým spôsobom známe, pretože sme pôvodne odtiaľto.“ „Odtiaľto? Ach, o tom pochybujem,“ oponovala mu Martha. „Ani trochu sa na nás nepodobáte. Ste oveľa – no, menší, ak mi prepáčite, že tak hovorím. A bledší.“ „To je pravda,“ ozvala sa Clary, „domnievam sa však, že je to preto, lebo sme tak dlho žili na tmavom mieste. Tu je všetko väčšie a jasnejšie.“ „Ale prečo si myslíte, že pochádzate odtiaľto?“ opýtala sa Martha. „Vieme to zo zápisníka, ktorý sme našli,“ odvetil Doon. „Napísal ho niekto z tohto sveta, kto odišiel žiť do Emberu hneď na začiatku. Všetci ľudia, ktorí žili v Emberi, pochádzajú z tohto sveta.“ „Aha,“ pripustila Martha a skepticky sa dívala na Doona. „No, musím povedať, že je to najčudnejšia vec, akú som kedy počula.“ Doonov otec zmenil tému. „Máte taký pekný a pevný dom,“ povedal. Z čoho je postavený?“ „Zo zeme,“ odvetila Martha. „Z utlačenej hliny,“ dodal Ordney. „Je pevná ako kameň.“ „Má hrubé múry,“ povedala Martha. „Vďaka nim je tu v horúčave chladno a v chladnom počasí teplo.“ Siahla po ďalšej nakladanej mrkve. „Predpokladám, že vy ste bývali v – v čom vlastne? V nejakých brlohoch?“ „V kamenných domoch,“ ozval sa Edward Pocket, ktorý sa zrazu zapojil do rozhovoru, pretože jeho tanier bol už prázdny. „V dvojposchodových. Boli veľmi masívne. Nikdy v nich nebolo príliš teplo.“ Nastalo ticho. „Bol to veľmi príjemný obed,“ povedala pani Thornová tichým hlasom. „Veľmi chutné,“ vyhlásila pani Polsterová. Ostatní prisvedčili a Martha žiarila od radosti. Všetci vstali od stola. Martha odcupkala do kuchyne a vyšla s košíkom plným balíčkov zabalených do utierok. Každému hosťovi podala jeden. „Vaša večera,“ oznámila im, „a raňajky.“ „Ďakujeme,“ povedal Doonov otec. „Ste veľmi štedrá.“ Odišli prednými dverami. Doon bol posledný. Práve keď vykročil von, pocítil ľahké poklepanie na pleci. Otočil sa a za sebou uvidel stáť Kensingtona, ktorý mal doširoka otvorené oči. „To ty si našiel cestu von?“ zašepkal chlapec. Doon prikývol. „Myslel som si,“ povedal Kensington. Urobil zvláštne gesto – vystrčil ruku a prsty mal pritom skrčené a palec vystretý rovno nahor. Doon tomu nerozumel, ale predpokladal, že to musí znamenať niečo dobré, pretože gesto sprevádzal plachý úsmev. „Volaj ma Kenny,“ povedal chlapec a vbehol naspäť do domu. Doon nasledoval svojho otca a ostatných po ulici. Počul o mne, pomyslel si. Pocítil príjemné nadšenie. Kenny bol, pochopiteľne, len malý chlapec a pre malého chlapca bolo prirodzené obdivovať staršieho.
Celé popoludnie pracovali na jamách na toalety. Doon bol na konci dňa úplne vyčerpaný. Keď ich vedúci pracovných skupín nechali ísť, vykročil po dlhom svahu pred hotelom Pionier k rieke. Na tomto mieste lemovali vodu veľké kamene. Našiel si jeden, ktorý bol navrchu plochý a zvalil sa naň unavený na smrť. Slnko zapadalo, obloha na západe žiarila naružovo. Stromy na druhej strane rieky vrhali na zem dlhé, štíhle tiene. Sedel tam asi desať minút a len tak hľadel do prázdna, myšlienky mu pomaly vírili v hlave. Ľudia z Emberu – všetkých štyristo – budú potrebovať niekoľko dní len na to, aby si vybudovali vlastné latríny. A to už boli vyčerpaní. Ako dlho potrvá, kým si zvyknú na takúto prácu? Doon si nevedel predstaviť, že by mal byť taký unavený deň čo deň. Na rukách mal mozole, boleli ho zápästia aj ramená a zátylok mal na dotyk horúci a boľavý, akoby sa tam spálil. A to bol pritom mladý a silný. Čo potom starší ľudia a malé deti? Samozrejme, všetci museli pracovať, ak mali dostať jedlo, ale – Jeho myšlienky prerušili kroky, ktoré sa mu ozvali za chrbtom. Otočil sa. Bol to Tick Hassler, ktorý k nemu kráčal cez pole. Doonov tep sa trochu zrýchlil. Tick prechádzal dlhým krokom cez trávu, a keď prišiel ku skalám pri rieke, ľahko preskakoval z jednej na druhú a nikdy sa pri tom nepošmykol ani nestratil rovnováhu. Zdvihol ruku na pozdrav a Doon mu odkýval. „Zamyslený?“ opýtal sa Tick, prišiel k Doonovi a zhora sa naňho usmial. „Ani nie,“ povedal Doon. „Len tak to tu pozorujem.“ „Aha,“ odvetil Tick. Založil si ruky vbok a hľadel ponad rieku. Zapadajúce slnko mu svietilo na tvár a ožarovalo ju a jeho dlhý tieň sa rozložil na kamene. Doon si želal, aby si Tick sadol a porozprával sa s ním. Po chvíli Tick povedal: „Niečo ti poviem.“ Doon rýchlo pozrel nahor. Tickove oči mali takú svetlomodrú farbu, že vyzerali takmer hrozivo. „Vzal si nás na veľmi pekné miesto,“ začal Tick. „Áno,“ prisvedčil Doon, potešený, že získal uznanie. „Zaslúžiš si veľký rešpekt,“ pokračoval Tick. „Možno si ešte len decko, ale keď sa už všetko zdalo beznádejné, ty si niečo urobil. Si odvážny.“ Doon zvyčajne veľmi nedbal na to, čo si ľudia o ňom myslia, ale na Tickovi bolo niečo, vďaka čomu bolo príjemné vedieť, že má o ňom dobrú mienku. Nejako sa ani necítil urazený, keď o ňom povedal, že je „ešte len decko“. „Vďaka,“ odvetil. Bol si istý, že teraz si Tick sadne na skalu vedľa neho a budú sa rozprávať, no namiesto toho prešiel na inú skalu bližšie k vode, takže teraz stál Doonovi chrbtom. Obaja chvíľu hľadeli na červenejúcu oblohu. Potom sa Tick otočil a povedal: „Vážne nádherné. Len sa pozri na to všetko!“ Opísal rukami široký oblúk, ktorý zahŕňal lesík so stromami, polia, rieku a žiariacu červenú guľu slnka. „Áno,“ prisvedčil Doon. „Je to úžasné.“ „Musíme si to tu len spraviť trochu pohodlnejšie,“ pokračoval Tick. „Už mám aj nejaké nápady. Predovšetkým by sme mohli opraviť túto starú budovu. Mohli by sme zorganizovať ľudí a pracovať na tom spoločne. Možno by sme mohli vložiť do okien nové sklá, priviesť dnu vodu z rieky. Čo myslíš?“ „Jasné,“ odvetil Doon. „Chet Noam sa chce pridať ku mne,“ povedal Tick. „A aj Lizzie Biscová a Allie Brightová. A čo ty?“ „Samozrejme,“ súhlasil Doon, trochu sklamaný, že Tick hovoril s nimi všetkými ešte skôr ako s ním. „Hodil by si sa na tú prácu s potrubím na vodu,“ uvažoval nahlas Tick, „keďže s tým máš skúsenosti.“ Doon prikývol. V skutočnosti bolo množstvo vecí, ktoré by robil radšej ako prácu s potrubím, ktorú robil v potrubnej sieti v Emberi. Na druhej strane, vlastne to môže by celkom fajn pracovať na inštalácii spolu s Tickom. Z Tickových modrých očí vyžarovala energia. „Je tu toľko práce...,“ povedal Tick a Doon čakal na koniec tejto vety, aby sa dozvedel, čo ešte podľa neho treba urobiť, no Tick už nič viac nepovedal. Len sa zohol, vybral jeden kameň spomedzi väčších skál, otočil sa opäť tvárou k rieke a z celej sily ho hodil do diaľky. Kameň vyletel hore, čierna bodka na pozadí šarlátovej oblohy, a so šplechnutím dopadol do plytkej vody na druhej strane rieky. Potom sa obrátil a venoval Doonovi rozjarený, žiarivý úsmev. „Tak ahoj,“ povedal a prešiel cez skaly, vyliezol na breh rieky a vracal sa smerom k hotelu. Keď odišiel, Doon zdvihol kameň a z celej sily ho hodil do diaľky. Kameň plesol do stredu rieky – nebol to zlý hod, no nebol ani zďaleka taký dobrý ako Tickov.