Žena prekvapene zalapala po dychu. Z rúk jej vypadol uterák, ktorým mu zrejme najskôr začala utierať tvár a krk, no keď sa zobudil, už ho ním zľahka šúchala po hrudníku. Ako od neho odskočila, opätky jej hlasno zaklepkali na vyleštenej drevenej dlážke. Court ju pozoroval, ako si uhládza šaty ako zo škatuľky, prihládza bezchybný uzol na zátylku a nakoniec si štíhlymi rukami narovnala aj zamatku okolo krku. Postupne sa stále viac a viac vystierala a hrdo vystrkovala bradu. „L-len som vás ošetrovala,“ ohradila sa po anglicky, no s cudzím prízvukom. Namiesto toho, aby precitol v bolestiach, od ktorých sa mu až zatmieva pred očami, zobudil sa na to, ako sa mu jej prsia šúchajú po chĺpkoch na hrudi. Načahovala sa ponadeň, mäkkou, bielou rukou mu pridŕžala na boku plachtu, a tou druhou mu uterákom ochladzovala pokožku. Vo chvíli, keď sa plachta zachvela pod ťažkými kvapkami vody, pocítil vzrušenie aj napriek biednemu stavu, v ktorom bol. „Tak potom ma aj ďalej ošetrujte!“ Zružoveli jej líca. Skúsil si na posteli sadnúť, ale skončilo sa to iba bolestivou grimasou. Pohotovo sa mu ohlásili všetky rany, ako keby iba na to čakali. Skĺzol zrakom na zápästie a zistil, že ho má v sadre. „Kto ste?“ opýtal sa. „A kde to som?“ „Volám sa Annalía Elisabet Catherina Tristán. Som pani na zámku Casa del Llac, kde teraz ste, a som dcéra rodiny Llorenteovcov.“ Podľa prízvuku usúdil, že nie je rodená Angličanka, aj keď hovorila plynne a bezchybne, a mala aj príjemný hlas. Meno Llorenteovcov vyslovila hrdo, akoby si bola celkom istá, že bude vedieť, o koho ide. Skutočne sa mu zdalo, že ho už niekde počul, ale nespomenul si, pri akej príležitosti. „Kde ste ma našli? A ako ďaleko je odtiaľto do mestečka?“ „Našla som vás pod horou na brehu Valiry, a do mestečka treba odtiaľto prejsť cez štyri horské priesmyky.“ Štyri horské priesmyky? Zišlo mu na um, že jeho muži ho už zrejme považujú za mŕtveho. Musí im dať o sebe vedieť... „Smiem aj ja vedieť meno svojho... hosťa?“ Ľahkým úklonom hlavy naznačila poklonu. Pozorne sa jej zahľadel do tváre. Mala výrazné lícne kosti a žiarivé oči orieškovozelenej farby, ktoré ladili so zlatozelenou farbou kameňa na zamatke okolo krku. Zdala sa mu akási známa, ale nechápal, ako na ňu mohol zabudnúť, ak sa už niekedy stretli. Okrem toho sa mu videlo, že ho nemá rada. Tak prečo ho potom ošetruje? „Som Courtland MacCarrick.“ „Vy ste Škót.“ „Hej.“ Keď prisvedčil, zdalo sa mu, akoby jej posmutneli oči. „A do Andorry ste prišli, aby...“ Nedokončila. Uvedomil si krutú pravdu: Najali ho, aby terorizoval tunajších ľudí. „Iba tadiaľto prechádzam.“ Smútok z očí sa jej razom vytratil. Povýšenecky vyhlásila: „Ráčite teda len tak prechádzať cez drobnú krajinu v najvyššie položenej časti Pyrenejí, kde sú najneschodnejšie horské priesmyky v Európe? Ďalšieho vysvetľovania ma láskavo ušetrite!“ Jej povýšenecký tón ho podráždil, odrazu ho rozbolelo celé telo. „Som horal. Mám rád horské výšiny.“ Zagánila naňho a rýchlo sa zvrtla na odchod, akoby sa sotva vedela dočkať, kedy sa ho zbaví. Potreboval však od nej ďalšie informácie. „Bol som mimo celý deň?“ chytro sa opýtal. Túžobne sa pozrela na dvere, no predsa ešte k nemu otočila hlavu. „Ste tu už tretí deň!“ Dočerta, tri dni? Podľa toho, ako ho boleli rebrá, potrvá ešte najmenej týždeň, kým vysadne na koňa. „Ako som sa sem dostal?“ Chvíľu otáľala s odpoveďou. „Našla som vás dolu na brehu a dotiahla som vás sem.“ Vyzerala, akoby ju trochu prudší vietor hravo odfúkol. „Vy?“ „Ja so svojou kobylou.“ Zmraštil obočie. „To sa tu nenašiel chlap, ktorý by to urobil?“ Meral skoro dva metre a vážil bezmála stodesať kíl. Ľahko si vedel predstaviť, ako sa musela namáhať, aby ho vytrepala hore svahom, a zrejme poriadne vysokým, aj keď jej pritom pomáhala kobyla. „Zvládli sme to spolu celkom hladko.“ Court by jej teda mal byť vďačný. Byť komusi vďačný však z celej duše neznášal. Zaškrípal zubami. „Takže ste mi zachránili život.“ Rozpačito uhla očami dohora. Prisilil sa na slová, ktoré sa mu vonkoncom nepáčili: „Som vám za to vďačný.“ Prikývla a otočila sa na odchod, lenže on chcel, aby ešte ostala. „Annalía,“ oslovil ju, lebo to jediné meno si zapamätal zo zoznamu, ktorý mu odrecitovala. Prudko sa zvrtla s doširoka roztvorenými očami, zrejme preto, lebo ju oslovil krstným menom. A vtedy si na ňu spomenul. Zvedavý výraz sa tam dolu na brehu rieky razom vytratil z anjelsky krásnej tváre, keď naňho ostro zazrela. Zdravou rukou si prešiel po čele. Určite sa jej nehodí, že je nažive.