Muž z autobusu číslo 203 sa oneskoril. Už tri týždne operačný tím pozoroval svoj cieľ, ako sa vracia z práce do malého tehlového domu na Garibaldiho ulici pripomínajúceho bunker. Každý večer sa odohrala rovnaká scéna. O 19.40 autobus číslo 203 zastal pri kiosku na úzkej ceste vzdialenej asi sto metrov od rohu Garibaldiho ulice; vystúpili z neho muž a žena. Vzápätí každý z nich vykročil iným smerom. Niekedy sa muž pristavil pri kiosku, kúpil si škatuľku cigariet, to mu však nikdy netrvalo dlhšie ako minútu. Potom prešiel na druhú stranu ulice a zamieril k domu. Keď zbadal, že sa približuje auto, zažal baterku – jeden koniec mala červený a druhý biely –, aby na seba upozornil. Dom zakaždým najskôr obišiel, akoby skontroloval, či je okolie bezpečné, až potom vošiel dnu. Doma sa pozdravil so ženou a synom, zapálil ešte zopár petrolejok a spoločne si sadli k večeri. Tento muž mal rád pravidelnosť a presne naplánovaný program. A práve vďaka tejto predvídateľnosti bol zraniteľný. No v stredu 11. mája 1960 o 19.40 akoby sa po autobuse aj po mužovi zľahla zem. Členovia pátracej skupiny čakali v dvoch autách. Čierny chevrolet sedan bol zaparkovaný na kraji cesty 202 predkom k autobusovej zastávke. Keď sa muž zjaví, ak sa vôbec zjaví, šofér tohto záložného auta rozsvieti predné svetlá, aby ho oslepil, kým muž zabočí doľava a zamieri k domu. Čierny buick s únoscami stál na Garibaldiho ulici v priestore medzi cestou, kadiaľ chodil autobus, a domom, v ktorom muž býval. Chlap za volantom oblečený v šoférskej uniforme nadvihol kapotu, aby vzbudil dojem, že auto má poruchu. Dvaja ďalší muži v chladnej, vetristej noci postávali pri aute, nakláňali sa nad motorom a tvárili sa, že niečo opravujú. Úlohou týchto dvoch silákov bolo chytiť sledovanú osobu a dostať ju do auta čo najtichšie a najrýchlejšie, ako sa len dá. Konečne o 19.44 sa na ceste 202 zjavil autobus, ten však iba prefrčal okolo kiosku a nezastavil. Muži v autách si nemohli dovoliť pridlho stáť na tomto odľahlom mieste na severnom predmestí Buenos Aires, aby pritom nevzbudili priveľkú pozornosť. Na rovnej planine takmer bez stromov sa totiž nachádzalo len pár domov, postavených dosť ďaleko od seba, a nijaké neznáme autá tu neparkovali. Veliteľ skupiny, ukrytý na zadnom sedadle auta, rozhodol, že aj napriek riziku zostanú na mieste. Nikto mu neodporoval. Teraz, v tejto kritickej chvíli nie. Nesmú dať sledovanému mužovi šancu, aby unikol. Pred pätnástimi rokmi, v posledných dňoch dožívajúcej Tretej ríše obersturmbannführer SS Adolf Eichmann, vedúci oddelenia IV B Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti, poverený dohľadom nad genocídou Židov, utiekol do rakúskych Álp. Do zoznamu padlých, do kolónky zabitý v boji, ho dala zapísať žena, ktorá teraz nedočkavo čakala na svojho muža, kedy príde z práce. Pátrali po ňom spojeneckí vyšetrovatelia aj nezávislí lovci nacistov, napríklad Simon Wiesenthal. Objavili sa správy, že ho popravili židovskí pomstitelia. Povrávalo sa však aj to, že žije v Nemecku, Anglicku, Kuvajte, v USA, ba dokonca v Izraeli. Horúca stopa na istý čas vychladla, no neskôr sa znova rozžeravila. Eichmann sa tak úspešne skrýval a tajil svoju totožnosť, že ani agenti Mossadu, ktorí naňho striehli na Garbaldiho ulici, si v tej chvíli neboli na sto percent istí, že muž, ktorého sa chystajú zajať, je naozaj ten pravý. Mali pripravený náhradný plán, jeden z mnohých, keby sa ukázalo, že to nie osoba, ktorú hľadajú. Aj napriek tomu ich presvedčenie stačilo na to, že sa rozhodli uskutočniť túto nebezpečnú operáciu na cudzom území, na ktorej sa podieľalo desať agentov, vrátane samého šéfa izraelskej tajnej služby. Všetci si prečítali Eichmannov spis a dostali detailné informácie o úlohe, akú zohral pri masovom vyvražďovaní Židov. Všetci do jedného boli profesionáli, nedalo sa však čakať, že budú v tejto operácii konať celkom nezaujato. Jednému z agentov sa od príchodu do Argentíny neustále vynárali pred očami tváre členov jeho rodiny, ktorých počas holokaustu zavraždili. Na autobus číslo 203 mohli čakať už len pár minút. O 20.05 zbadali v diaľke ďalší slabý záblesk. Zakrátko už svetlá autobusu jasne žiarili a ich lúče krájali hustú tmu na ceste. Brzdy zaškrípali, dvere sa otvorili a vystúpili dvaja cestujúci. Keď sa autobus pohol, žena sa zvrtla doľava a vykročila opačným smerom ako muž. Ten zamieril do Garibaldiho ulice; kráčal v miernom predklone proti silnému vetru. Ruky mal zastrčené hlboko vo vreckách kabáta. V diaľke sa zablyslo – predzvesť búrky. Nastal čas, aby sa Adolf Eichmann zodpovedal za svoje činy.