Presvedčenie
1 / 7
MUŽ MÔŽE BYŤ ŠŤASTNÝ S KAŽDOU ŽENOU, POKIAĽ JU NEMILUJE. Oscar Wilde
V ten deň ma našlo dievčatko.
S Felipem sme prišli do tej dediny po nočnej ceste z Hanoja. Viezli sme sa hlučným, špinavým vlakom zo sovietskej éry. Neviem si presne spomenúť, prečo sme sa vybrali práve do tejto dediny, ale zdá sa mi, že nám ju odporučili nejakí mladí dánski turisti s ruksakmi. V každom prípade, po hlučnej, špinavej ceste vlakom nasledovala dlhá cesta hlučným, špinavým autobusom. Autobus nás nakoniec vyložil na ohromujúcom a nádhernom mieste, ktoré sa nachádzalo na hraniciach s Čínou – odľahlé, plné zelene, nespútané. Našli sme si hotel, a keď som vyšla von, aby som preskúmala mesto a rozchodila si nohy stuhnuté po ceste, pristúpilo ku mne dievčatko.
Malo dvanásť rokov, ako som sa neskôr dozvedela, ale bolo drobnejšie ako ktorékoľvek americké dvanásťročné dieťa, s ktorým som sa dovtedy stretla. Bolo výnimočne pekné. Tmavá, zdravá pokožka, lesklé, hladké vlasy zapletené do vrkočov, telo v krátkej vlnenej tunike vyzeralo pevne a sebaisto. Hoci bolo leto, na lýtkach malo pestrofarebné vlnené podkolienky. Nepokojne klopkalo nohami v plastových čínskych sandáloch. Už nejaký čas sa potĺkalo okolo nášho hotela – všimla som si ho, keď sme sa zapisovali na recepcii – a teraz, keď som vyšla von, bez okolkov ku mne pristúpilo.
„Ako sa voláš?“ spýtala sa.
„Liz. A ty sa ako voláš?“
„Ja sa volám Mai,“ odvetila, „a môžem ti to aj napísať, aby si vedela, ako sa to správne píše.“
„Hovoríš veľmi dobre po anglicky,“ pochválila som ju.
Pokrčila plecami. „Samozrejme. Často sa rozprávam s turistami. A hovorím aj po vietnamsky, po čínsky a trochu po japonsky.“
„Čože?“ povedala som zo žartu. „A po francúzsky nevieš?“
„Un peu,“ odvetila a šibalsky sa na mňa pozrela. Potom sa ma spýtala: „Odkiaľ pochádzaš, Liz?“
„Z Ameriky,“ odpovedala som. Chcela som si zažartovať, preto, hoci som vedela, že je miestna, som sa spýtala: „A ty si odkiaľ?“
Mai pochopila môj žart a odpovedala svojím. „Ja som z maminho brucha,“ povedala tak, že som sa do nej v momente zaľúbila.
Mai skutočne pochádzala z Vietnamu, ale neskôr som zistila, že sama by o sebe nepovedala, že je Vietnamka. Bola príslušníčkou kmeňa Hmong – malej, hrdej, izolovanej etnickej menšiny (podľa antropológov je to „prapôvodný národ“), ktorá obýva najvyššie položené miesta Vietnamu, Thajska, Laosu a Číny. Podobne ako Kurdi, ani Hmongovia nepatria do krajiny, v ktorej žijú. Zostali akýmsi veľkolepým nezávislým národom – sú to kočovníci, rozprávači, bojovníci, rodení nonkonformisti a skaza každého národa, ktorý sa pokúsil ovládnuť ich.
Je nepravdepodobné, aby Hmongovia aj naďalej prežili na tejto planéte. Skúste si predstaviť, aké by to bolo, keby napríklad Mohawkovia ešte stále žili vo vnútrozemí štátu New York, tak ako celé storočia, obliekali by sa tradične, rozprávali vlastným jazykom a odmietali sa prispôsobiť. Keď začiatkom dvadsiateho prvého storočia natrafíte na hmongskú dedinu, ako je táto, možno to nazvať anachronizmom či dokonca zázrakom. Ich kultúra – vzácna, zanikajúca – je ako okno otvorené do prastarej podoby ľudskej skúsenosti. To znamená, že ak chcete vedieť, ako žili vaši predkovia pred štyritisíc rokmi, navštívte Hmongov.
„Hej, Mai,“ oslovila som ju. „Nechcela by si byť dnes mojou tlmočníčkou?“
„Prečo?“ spýtala sa.
Hmongovia sú známi svojou priamosťou, preto som jej to rovno vysvetlila: „Chcela by som sa porozprávať so ženami z tvojej dediny o ich manželstve.“
„Prečo?“ spýtala sa znovu.
„Lebo sa čoskoro budem vydávať a potrebujem nejaké rady.“
„Si príliš stará na to, aby si sa vydávala,“ poznamenala milo.
„Aj môj priateľ je starý,“ odvetila som. „Má už päťdesiatpäť rokov.“
Zblízka sa mi prizrela, potichu hvízdla a povedala: „Ten má ale šťastie.“
Neviem, prečo sa vtedy Mai rozhodla, že mi pomôže. Zo zvedavosti? Z nudy? Dúfala, že jej dám nejaké peniaze? (To som, samozrejme, urobila.) Nech bol jej motív akýkoľvek, dôležité bolo, že súhlasila. Onedlho, po krátkej chôdzi po strmom úbočí, sme prišli k Mainmu kamennému domu, maličkému, začadenému, do ktorého prenikalo svetlo iba cez zopár okien, stúlenému v jednom z najkrajších riečnych údolí, aké si len viete predstaviť. Mai ma zaviedla dovnútra a predstavila ma skupinke žien, ktoré tkali, varili alebo upratovali. Najväčšmi ma upútala Maina stará mama. Bola to najveselšia, najšťastnejšia stodvadsaťcentimetrová bezzubá starenka, akú som kedy videla. Navyše som jej pripadala veľmi zábavná. Nad všetkým, čo som jej o sebe povedala, sa išla popukať od smiechu. Dala mi na hlavu vysoký hmongský klobúk, ukázala na mňa a smiala sa. Strčila mi do náručia maličké hmongské dieťa, ukázala na mňa a smiala sa. Zahalila ma do nádhernej hmongskej látky, ukázala na mňa a smiala sa.
Mimochodom, takéto veci mi neprekážajú. Už dávnejšie som počula, že keď ste obor a prídete medzi príslušníkov vzdialenej a cudzej kultúry, je takmer vašou povinnosťou poslúžiť im ako terč posmechu. To je to najmenej, čo môžete ako slušný hosť urobiť. O chvíľu sa do domu nahrnuli ďalšie ženy – susedky a príbuzné. Ukazovali mi, čo utkali, kládli mi na hlavu svoje klobúky, vkladali mi do náručia svoje deti, ukazovali na mňa a smiali sa.