Pomaly, zdráhavo vstali. Slnko práve vykuklo ponad stromy a v maličkých hviezdičkách sa trblietalo na sčerenej vode. K blatistému brehu, ktorý ich dovedie k lietadlu, bolo treba zaplávať len kúsok. Luce si želala, aby bol na míle vzdialený. S Danielom mohla plávať až do súmraku. A do každého úsvitu a ďalšieho súmraku. Skočili naspäť do vody a začali plávať. Luce si zastrčila medailón pod tielko. Ak bolo dôležité dôverovať svojmu inštinktu, potom jej hovoril, že sa s medailónom nikdy nesmie rozlúčiť. Opäť užasnuto sledovala Daniela, ako pomaly, elegantne pláva. Tentoraz vedela, že dúhové krídla, ktorých siluetu vidí v kvapkách vody, nie sú výplodom jej fantázie. Sú skutočné. Bola vzadu, prerezávajúc sa záber po zábere vodou. Príliš skoro sa prstami dotkla brehu. Z toho, že o kúsok ďalej na čistinke počuje hučať motor lietadla, bola nešťastná. Dorazili na miesto, kde sa budú musieť rozlúčiť, a Daniel ju doslova musel vytiahnuť z vody. Z vlhkej a šťastnej sa zmenila na mokrú ako myš a mrznúcu od zimy. Kráčali k lietadlu a on mal ruku položenú na jej chrbte. Na Lucino prekvapenie pán Cole zoskočil z kokpitu s veľkým bielym uterákom v ruke. „Jeden malý anjel mi pošepol, že toto asi budeš potrebovať,“ povedal a rozložil ho pred Luce, ktorá si ho vďačne zobrala.