„Pekný obraz,“ konštatoval a obrátil sa k stene, ktorú mal po celý čas za chrbtom. „To je Opie?“ „Sara gets undressed,“ odvetil som. „Darček od Diany. Zbieraš umenie?“ „Práve začínam.“ Niečo mi hovorilo, aby som prestal, no neskoro. Už som tú otázku vyslovil: „Ktorý je tvoj najkrajší obraz?“ „Jedna olejomaľba. Práve som ju našiel v tej skrytej izbe za kuchyňou. Nikto v rodine netušil, že ju má babka.“ „Zaujímavé,“ odvetil som cítiac, ako mi poskočilo srdce. Muselo to byť od nervozity z dnešného dňa. „Čo to je za obraz?“ Dlho na mňa hľadel. Na perách sa mu zjavil takmer nebadateľný úsmev. Vyšpúlil pery na odpoveď a mňa sa zmocnila zvláštna predtucha. Predtucha, pri ktorej mi stiahlo žalúdok tak, ako sa boxerove brušné svaly automaticky stiahnu, keď čakajú úder. Jeho pery však zmenili tvar. A nijaká predtucha sveta ma nepripravila na jeho slová: „Lov na kalydónskeho kanca.“ „Lov...“ V priebehu dvoch sekúnd som mal v ústach sucho ako na Sahare. „Ten lov?“ „Poznáš ho?“ „Ak myslíš obraz od... od...“ „Od Petra Paula Rubensa,“ prikývol Greve. Sústredil som sa na jedinú vec. Musím si udržať masku. Pred očami mi však blikala svetelná tabuľa v londýnskej hmle na Loftus Road: QPR práve strelili nádherný gól do šibenice. Život sa obrátil naruby. Sme na ceste do Wembley.