Bola mladá a silná. Čierne vlasy jej zdobil diadém s kamenným skarabeom vsadeným do matného zlata. Krídla – aj oči – mala ohnivé. Prižmúrila ich, hľadiac na mraky, ktoré sa hnali, až sa celkom rozmazávali a tvorili súvislé pásy. Nemilosrdný prúd zachytil vtáky aj tiene, všetko sa v ňom vírilo. Aj ostatní na ostrove sa zastavili, prerušili prácu a podobne ako zahľadená žena aj oni sledovali oblohu. A keď sa prúd utíšil a zavládlo hlboké ticho, žena vedela, čo sa chystá. Chytila sa zábradlia. Ten pohyb akoby bol nádych pred výkrikom. A vtom... Naozaj výkrik! Nečujný, no prudký. Mraky sa hnali opačným smerom, švihali nad zelenkavým morom. Na druhej strane zeme, pri zdroji neprirodzeného nádychu a výkriku, sa nerozbitné sklo Veže víťazstva... roztrieštilo. Meč, symbol ríše a serafov, explodoval s obrovskou silou. A na všetko hľadeli luny. Odrážali sa na miliónoch letiacich črepín, a všade, kde sa zabodli, zabodli sa aj Nitid a Ellai. Keď vyšlo slnko, ostré kúsky skla nachádzali zabodnuté v stromoch vo veľkej vzdialenosti od veže. Trčali aj z mŕtvol, ktorých bolo oveľa menej, ako by bolo bývalo, keby sa všetko bolo odohralo za bieleho dňa. Prebodnuté vtáky a anjeli ležali na strechách. Jeden člen Gardy strieborného meča prerazil kopulu háremu, cez dieru chvatne utekali desiatky konkubín, mnohé s Joramovými deťmi v lone, iné si niesli deti v náručí. Na svitaní sa Meč zjavil ako oceľový skelet. Zmizli sklené vrstvy, labyrint chodieb, vtáčie klietky, maľované paravány i pódium. Akoby ani nikdy neboli existovali. Ten deň, napodiv bezoblačný, priniesol zmätky, údes a fámy, more vyplavovalo telá až na vzdialenom Thisalene. Čo sa vlastne stalo?