Prax ukazuje, že žena vydrží ešte desaťkrát toľko, vo chvíli keď vyhlasuje, že už nevydrží. Niektoré typy aj dvadsaťkrát. Je to dobre. Zachráni to mnohé vzťahy, ktoré stoja za to. Je to zle. Udržiava pri živote aj vzťahy, ktoré stoja za hovno už dávno. Ale asi sme nedostali takúto exkluzívnu vlastnosť do vienka náhodou. Minimálne vo chvíli, keď sa raz po prechode nebeskou bránou zúčastníme večierka, na ktorom sa budú udeľovať metále za bojovnosť a sošky Svätého Petra za trpezlivosť, budeme medzi nominovanými. Samozrejme neviem, kde budú podľa mojej teórie v tej chvíli Martin a Viktor. Možno si medzitým rozoberú tie panny, čo v raji podľa zaručených informácií jedného zo svetových náboženstiev čakajú. Môj rozhovor s Martinom bol krátky. V určitom slova zmysle aj intenzívny. Odohral sa niekedy medzi 22.03 a 22. 09. Prichystala som si naň svoju najkratšiu košieľku a tangáče, dar mojej sestry na tridsiatku. Vyzerali akoby ich boli utkali pavúčie nôžky. Šuchla som sa k svojmu mužovi do postele a privinula som sa tesne k nemu, lebo sa mi zdalo, že mu už klesajú viečka. „Maťko?“ Zaševelila som. „Áno láska?“ Zamrmlal. „Premýšľala som, že teraz keď už to máte tak dobre rozbehnuté, či by si nemohol...“ „... hmmmm.“ „... nemohol robiť trochu menej. Aby sme boli trošku viac spolu.“ Veľavýznamne som mu pohladkala stehno. Martin si slastne vzdychol a pohladkal mi ruku. Ech. Slabý začiatok. „Ja... Myslím si, že už máme aj dosť peňazí... Kebyže...“ Martin otvoril oči. „To je možné, ale teraz nemôžem prestať robiť. Niečo budujem, Zuzka. Pre nás. Pre teba. Pre Filipa. Aby sme sa mali dobre.“ „Ja viem. Ja len že...“ ešte sme sa ani nerozbehli a už mi dochádzali slová. „Vyber nejakú dovolenku. V máji by som sa mohol na pár dní utrhnúť.“ Zvažovala som ešte, že mu poviem, že máj je až o dva mesiace, ale zahryzla som si do jazyka. Ako vždy. O minútu zaspal Martin s rukou, ktorá mu voľne a čisto omylom nevládne skĺzla na lem tých tangáčov. A to sme ešte vlastne vytiahli na happyend, v porovnaní s mojou sestrou. Keď mi ráno zavolala, útržky ich rozhovoru s Viktorom som si len horko ťažko skladala z toho, čo som započula medzi trúbením do vreckovky. Podľa všetkého išli na dobrú večeru a ona sa mu ospravedlnila, že je v poslednom čase mimo. Niekedy po polievke a pred hlavným jedlom sa začali rozprávať o dovolenke a Gréta povedala, že ju celkom láka grécka Kefalónia. Viktor povedal, že Kefalónia nie je dobrý nápad, lebo tam môžu na miestnom letisku pristáť len také páry, ktoré mali pohlavný styk aspoň 15 krát za uplynulý rok. Takže im by pristátie nepovolili. „Chápeš, že Kefalónia, kefovať,“ revala do slúchadla. Posilnená hutným červeným vínom Gréta tresla vidličku o tanier a povedala mu, že je strašne vyčerpaná z roboty, zo školy, ale hlavne z neho. Že skrátka nevládze. Viktor tresol o tanier vidličku aj s nožom a že jej teda pekne ďakuje za podporu, keď má takéto ťažké obdobie. „A prečo niečo nerobíš??? Prečo sa len ľutuješ???“ Jačala Gréta na celú peknú reštauráciu. „Čo si myslíš že to je len tak?“ Zrúkol Viktor. „Čo mám robiť, čo?“ „Ja keby som nemala z čoho žiť, išla by som robiť hoci aj závozníka,“ zaklincovala sestra ľadovým hlasom a Viktor následne tresol v tej peknej reštaurácii dverami, že skoro vypadli zo zárubne. Nešlo ani tak o hanbu, alebo účet. Išlo o to, že prvýkrát neprišiel domov. A potom sa rozprávajte s chlapmi.