Ležala som v ten večer vo vani plnej bubliniek, z mobilu mi hrala tichá hudba, kúpeľňu mi osvetľovalo len pár sviečok položených na okne a užívala som si pokoj, bola som dobre naladená, mama mala ďalší „čistý deň“. Popoludní sme dokonca boli spolu v meste, kúpili sme si vo výpredaji nové plavky, lebo cez víkend sme mali ísť všetci štyria k vode. Bol to jeden z mála pohodových prázdninových dní. „Mama, vieš, že ty za to nemôžeš, však?“ povedala som jej opatrne, keď okolo nás ťarbavo vykračovalo malé bábo a natešene vykrikovalo niečo, čomu nikto naokolo nerozumel. „Viem,“ prikývla mama a utrela si oči, objavilo sa jej v nich pár sĺz. Stále som jej opatrne pripomínala, že sa to môže stať ktorejkoľvek tehotnej žene, že ona za nič nemôže a že spravila pre svoje nenarodené dieťa maximum. A že ešte možno niekedy bude znovu pyšná mamina malého bábätka. Tak strašne som jej chcela pomôcť. Keby som vtedy len tušila, že svojím zatajovaním pred ocom to len zhoršujem. Ležala som vo vode poriadne dlho, bola už trošku studená, aj bublinky spľasli a sviečky na okne sa takmer celkom roztopili, keď som zrazu počula niečo spadnúť na zem a rozletieť sa na milión kúskov. V sekunde som otvorila oči, takmer som už zaspávala, a prudko som sa posadila. „Mama?“ vystrčila som ruku z vody, natiahla som sa za mobilom, voda kvapkala na podlahu, a vypla som tichú pesničku, čo mi práve hrala. „Nič sa nedeje, len mi čosi spadlo,“ zakričala po chvíľke, rozprávala trošku prirýchlo a bola zadýchaná. Chcela som jej pomôcť upratať neporiadok, pozametať kúsky toho, čo pred chvíľočkou spadlo a rozbilo sa. Myslela som si, že je to tanier, ktorý sa jej vyšmykol z rúk, keď vyberala riad z umývačky. Takto ma aspoň donútila konečne vyjsť zo studenej vody a vrátiť sa z bublinkového kráľovstva do reality. To, že realita bude až taká krutá, mi vôbec nenapadlo. Zabalená len v župane, s ružovými papučkami na nohách a s uterákom na mokrých vlasoch som zbehla dolu schodmi, najskôr do kuchyne. Mama tam nebola. „Mama, čo tam robíš?“ zbadala som slabé svetlo vychádzať z dverí na konci chodby. Za dverami boli úzke schody vedúce do pivnice, kde sme vlastne nemali takmer nič, len lyže, lyžiarky, Adamov snoubord, hrubé vetrovky na lyžovanie a teplé otepľovačky. Nič, čo by bolo potrebné v horúci deň uprostred augusta. „Už idem, Silvi, hneď som hore,“ povedala rýchlo, počula som niečo zarinčať a mamu, ako pobehuje po pivnici. Okamžite som zbehla k nej. Za to, čo som tam dolu videla, by sa nemusel hanbiť žiadny prosperujúci bar, žiadna krčma, žiadny vášnivý vinár ani vychytená pálenica. Mama stála uprostred množstva fliaš porozkladaných medzi lyžami a lyžiarkami a v ruke držala malú metličku. Jedna z fliaš sa jej rozbila a vytiahla ma z kúpeľa. Chcela to rýchlo pozametať a vybehnúť späť hore, kde nebola ani jedna jediná fľaša, aby som na nič neprišla. Neviem, po koľký raz mnou zasa niečo otriaslo, zasa sa mi rozbúchalo srdce, na chvíľku sa mi zahmlilo pred očami a na čelo mi vystúpil pot. Mama sa na mňa pozerala smutnými očami, bolo jasné, že stihla niečo zo svojich zásob vypiť, v ruke stískala metličku, vedľa nej na zemi bol položený pohárik do polovice naplnený vínom. „Toto má byť čo?“ zašepkala som. Mama bola ticho, len tam stála a pozerala sa na mňa ako na prízrak. „Ako si to sem dokázala nanosiť?!“ zakričala som na ňu, hlas som mala zlomený a ozýval sa v priestore. Cítila som sa hnusne podrazene a dobrý pocit z celého dňa zo mňa okamžite vyprchal. „Prepáč mi to, Silvuška,“ pokrútila hlavou, trošku sa tackajúc popri mne vybehla hore schodmi a stratila sa mi z dohľadu. S odporom som sa pozerala na to alkoholové kráľovstvo, čo si stihla spraviť za pár týždňov v našej pivnici. V jednom rohu pivnice však neboli fľašky, ale čosi, čo tam nemalo čo robiť. Bola tam škatuľa a okolo nej rozhodených pár detských vecí. Svetríky, tričká, dupačky. Vecičky, čo sme s Adamom kedysi, keď bola mama v nemocnici, povynášali na povalu, aby ich nemala na očiach.