MÚR (1961)

Rebecca Hoffmannová dostala predvolanie na oddelenie tajnej polície v jeden daždivý pondelok roku 1961. Deň sa začal ako zvyčajne. Manžel ju odviezol do práce na svetlohnedom Trabante 500. Staré elegantné ulice centra Berlína dosiaľ špatili medzery po vojnovom bombardovaní, iba tu a tam vyplnené novými betónovými budovami pripomínajúcimi zle osadené umelé zuby. Hans pri šoférovaní myslel na prácu. „Súdy slúžia sudcom, právnikom, polícii, vláde – každému okrem obetí zločinov,“ poznamenal. „V západných kapitalistických krajinách to človek môže čakať, ale za komunizmu by súdy jednoznačne mali slúžiť ľudu. Moji kolegovia si to očividne neuvedomujú.“ Hans pracoval na ministerstve spravodlivosti. „Sme manželia takmer rok, poznáme sa dva, no dosiaľ som sa nestretla ani s jedným tvojím kolegom,“ povedala Rebecca. „Nudili by ťa,“ odbil ju okamžite. „Všetci sú právnici.“ „Sú medzi nimi aj ženy?“ „Nie. Aspoň v mojom oddelení.“ Hans pracoval v administratíve: prideľoval sudcov, určoval termíny súdnych procesov, riadil činnosť súdov. „Aj tak by som sa s nimi rada stretla.“ Hans bol silný muž, ktorý sa naučil ovládať. Rebecca ho sledovala a všimla si, ako sa mu na jej nátlak mihol v očiach známy hnev. Silou vôle ho potlačil. „Niečo vymyslím,“ odvetil. „Možno raz večer pôjdeme všetci do baru.“ Hans bol prvý muž, ktorý sa podľa Rebeccy mohol vyrovnať jej otcovi. Bol sebavedomý a autoritatívny, ale vždy ju počúval. Mal dobré zamestnanie – vo východnom Nemecku si nemohlo dovoliť auto veľa ľudí – a ľudia, ktorí pracovali vo vláde, boli zvyčajne zarytí komunisti, no Hans napočudovanie zdieľal Rebeccin politický skepticizmus. Bol vysoký, fešák a dobre sa obliekal – podobne ako jej otec. Bol to muž, na akého čakala. Keď spolu chodili, zapochybovala o ňom len raz, aj to nakrátko. Stali sa účastníkmi menšej dopravnej nehody. Na vine bol jednoznačne druhý vodič, ktorý bez zastavenia vyšiel z bočnej ulice. Podobné situácie sú na dennom poriadku, no Hans sa správal ako šialenec. Hoci škoda na vozidlách bola minimálna, zavolal policajtov, otrčil im preukaz ministerstva spravodlivosti a dal druhého vodiča zatknúť a odviesť do väzenia za ohrozovanie. Hneď nato sa ospravedlnil a vysvetlil Rebecce, že mu praskli nervy. Jeho pomstychtivosť ju vyľakala a takmer sa s ním rozišla. No vysvetlil jej, že nebol vo svojej koži, lebo bol prepracovaný, a ona mu uverila. Dôvera sa jej vyplatila: nikdy viac nedošlo k ničomu podobnému. Chodili spolu rok a šesť mesiacov, takmer každý víkend sa milovali a Rebecca začala uvažovať, prečo ju nepožiada o ruku. Neboli deti: ona mala dvadsaťosem, on tridsaťtri rokov. A tak ho požiadala o ruku sama. Prekvapila ho, ale súhlasil. Zaparkoval pred školou. Bola to moderná a dobre vybavená budova: komunistom záležalo na vzdelaní. Pod stromom pred bránou stálo niekoľko chlapcov s cigaretami v ruke. Rebecca si nevšímala ich uprené pohľady a pobozkala Hansa na ústa. Potom vystúpila. Chlapci ju zdvorilo pozdravili, no keď sa čvachtala cez mláky po školskom dvore, cítila ich túžobné pohľady na tele. Pochádzala z rodiny politikov. Jej starý otec bol až do nástupu Hitlera sociálnodemokratickým poslancom národného parlamentu, Reichstagu. Jej matka bola v krátkom povojnovom období demokracie vo východnom Berlíne mestskou poslankyňou, tiež za sociálnych demokratov. Východné Nemecko však ovládla komunistická tyrania a Rebecca nevidela dôvod, prečo by sa mala politicky angažovať. Preto nasmerovala svoj idealizmus do učiteľského povolania v nádeji, že ďalšia generácia bude menej dogmatická, súcitnejšia a rozumnejšia. V zborovni skontrolovala na nástenke krízový rozvrh. Dnes väčšinu tried spájala – do jednej miestnosti musela natlačiť dve skupiny žiakov. Učila ruštinu, ale musela zastupovať aj na angličtine. Po anglicky nevedela, ale pochytila pár slov od svojej britskej starej mamy Maud, ktorá bola aj v sedemdesiatke nezvyčajne vrtká. Rebecca suplovala angličtinu už druhý raz a hneď začala rozmýšľať o vhodnom texte. Prvý raz použila leták určený americkým vojakom, ktorý ich poúčal, ako majú vychádzať s Nemcami: žiaci sa na ňom schuti zasmiali a zároveň sa dosť naučili. Dnes možno napíše na tabuľu text piesne, ktorú všetci poznajú, napríklad The Twist – hrali ju donekonečna na rozhlasovej stanici amerických ozbrojených síl – a dá im ho preložiť do nemčiny. Nebude to bežná hodina, no nemôže urobiť viac. Škola trpela akútnym nedostatkom učiteľov, lebo polovica zboru emigrovala do západného Nemecka, kde boli mesačné platy o tristo mariek vyššie a ľudia slobodní. Situácia bola rovnaká na väčšine východonemeckých škôl. A netýkalo sa to iba učiteľov. Lekári si odchodom na Západ mohli zárobok zdvojnásobiť. Rebeccina matka Carla, hlavná sestra vo veľkej východoberlínskej nemocnici, bola zúfalá z nedostatku sestier aj lekárov. Podobne bol na tom priemysel, ba dokonca aj ozbrojené sily. Schyľovalo sa k celonárodnej kríze. Rebecca si písala do zošita slová piesne, čo chcela preberať so žiakmi, a snažila sa zapamätať si text o „mojej sestričke“, keď do zborovne vošiel zástupca riaditeľa Bernd Held. Rebecca ho považovala za najlepšieho priateľa mimo rodiny. Bernd bol štíhly tmavovlasý štyridsiatnik s nápadnou jazvou na čele, kam ho zasiahla zablúdená črepina granátu počas obrany Seelovských výšin v posledných dňoch vojny. Učil fyziku, no podobne ako Rebecca, aj on sa zaujímal o ruskú literatúru a niekoľkokrát do týždňa spolu obedovali. „Všetci počúvajte,“ ozval sa Bernd. „Obávam sa, že mám zlú správu. Anselm od nás odišiel.“ Zdvihol sa prekvapený šum. Anselm Weber bol riaditeľ školy a oddaný komunista – všetci riaditelia museli byť v strane. Ale nad princípmi očividne zvíťazil príťažlivejší západonemecký blahobyt a sloboda. Bernd pokračoval: „Budem ho zastupovať, až kým nám nepridelia nového riaditeľa.“ Rebecca aj ostatní učitelia školy vedeli, že keby sa brali do úvahy schopnosti, spomínané miesto by dostal Bernd; ten však neprichádzal do úvahy, lebo nebol ochotný vstúpiť do Zjednotenej socialistickej strany – čo bola napriek názvu v podstate komunistická strana. Z rovnakých dôvodov sa riaditeľkou nikdy nestane ani Rebecca. Anselm ju prosil, aby vstúpila do strany, lenže to bolo vylúčené. Pripadalo by jej, akoby sa prihlásila do blázinca a predstierala, že všetci tamojší pacienti sú duševne zdraví. Bernd ich oboznamoval s krízovými opatreniami a Rebecca uvažovala, kedy do školy pošlú nového riaditeľa. O rok? Dokedy potrvá krízový stav? Nik to nevedel predpovedať. Pred prvou hodinou nazrela do svojho priečinka, ale bol prázdny. Pošta ešte neprišla. Možno aj poštár ušiel do západného Nemecka. List, čo jej mal zakrátko obrátiť život naruby, bol ešte na ceste. Odučila prvú hodinu; rozoberala ruskú báseň Bronzový jazdec s veľkou skupinou sedemnásť- a osemnásťročných žiakov. Túto hodinu zaraďovala každý rok, odkedy začala učiť. Ako vždy, aj dnes nasmerovala žiakov k ortodoxnému sovietskemu rozboru a vysvetlila im, že konflikt medzi osobným záujmom a verejnou povinnosťou sa podľa Puškina vyriešil v prospech verejnosti. Cez obedňajšiu prestávku si zobrala obložený chlieb do kancelárie riaditeľa a sadla si za veľký stôl oproti Berndovi. Zadívala sa na policu s lacnými keramickými bustami: Marx, Lenin a východonemecký komunistický vodca Walter Ulbricht. Bernd sledoval jej pohľad a usmial sa. „Anselm je prefíkaný,“ vyhlásil. „Celé roky predstieral vernosť, a odrazu frnk, už ho niet.“ „Neláka to aj teba?“ opýtala sa Rebecca. „Si rozvedený, nemáš deti – nič ťa tu nedrží.“ Poobzeral sa po miestnosti, akoby uvažoval, či náhodou niekto nepočúva; potom pokrčil plecami. „Uvažoval som o tom… Kto by neuvažoval?“ odvetil. „A čo ty? Tvoj otec predsa pracuje v západnom Berlíne, či nie?“ „Hej. Má továreň na výrobu televízorov. Matka je však rozhodnutá ostať na východe. Tvrdí, že problémy musíme riešiť, nie od nich utekať.“ „Stretol som sa s ňou. Je to tigrica.“ „Máš pravdu. Navyše dom, v ktorom bývame, patrí jej rodine niekoľko generácií.“ „A čo tvoj manžel?“ „Ten je oddaný práci.“ „Teda sa nemusím obávať, že o teba prídem. To je dobre.“ Rebecca ho oslovila: „Bernd…“ Potom zaváhala. „Von s tým.“ „Môžem ti položiť osobnú otázku?“ „Samozrejme.“ „Opustil si manželku, lebo mala ľúbostný pomer.“ Bernd zmeravel, no odpovedal: „Presne ako hovoríš.“ „Ako si to zistil?“ Bernd sa mykol, akoby ho náhle niečo zabolelo. „Neprekáža ti, že sa pýtam?“ zaujímala sa znepokojená Rebecca. „Nie je to priveľmi osobné?“ „Tebe to poviem,“ odvetil. „Konfrontoval som ju a priznala sa.“ „Čo v tebe vyvolalo podozrenie?“ „Maličkosti…“ Rebecca ho prerušila: „Napríklad zazvonil telefón, a keď si zdvihol, na druhom konci linky bolo nejaký čas ticho, a potom volajúci zložil.“ Prikývol. Rebecca pokračovala: „Manžel roztrhá lístok na malé kúsky a spláchne ich do záchoda. Cez víkend ho zavolajú na neplánovanú schôdzu. Večer čosi dve hodiny píše, ale odmietne ti to ukázať.“ „Ach, panebože,“ vzdychol smutne Bernd. „Hovoríš o Hansovi.“ „Má milenku, však?“ Položila obložený chlieb na stôl: prešla jej naň chuť. „Povedz mi úprimne, čo si myslíš.“ „Je mi to ľúto.“ Bernd ju raz pobozkal – pred štyrmi mesiacmi, posledný deň jesenného štvrťroka. Lúčili sa a želali si navzájom veselé Vianoce. Vtedy ju zľahka chytil za ruku, sklonil sa a pobozkal ju na ústa. Požiadala ho, aby to nikdy viac neurobil, a vysvetlila, že si želá, aby aj ďalej ostali priatelia; a keď sa v januári vrátili do školy, obaja sa tvárili, akoby sa nič nestalo. O niekoľko týždňov jej dokonca povedal, že mal rande s vdovou asi vo svojom veku. Rebecca v ňom nemienila vzbudzovať márne nádeje, ale Bernd bol jediný človek, s ktorým sa mohla porozprávať mimo rodiny, a tú zatiaľ nechcela znepokojovať. „Bola som presvedčená, že Hans ma ľúbi,“ povedala so slzami v očiach. „Ja ho ľúbim.“ „Možno ťa ľúbi, ale niektorí muži jednoducho nevedia odolať pokušeniu.“ Rebecca netušila, či Hansa uspokojuje ich pohlavný život. Nikdy sa nesťažoval, ale milovali sa iba raz týždenne, čo podľa nej na novomanželov nebolo často. „Túžim po vlastnej rodine, presne takej, akú má moja mama, kde sa všetci ľúbia, navzájom podporujú a chránia,“ povedala. „Myslela som si, že ju budem mať s Hansom.“ „Azda ešte nie je neskoro,“ namietol Bernd. „Ľúbostný vzťah nemusí viesť k rozpadu manželstva.“ „V prvom roku?“ „Je to zlé, súhlasím.“ „Čo mám robiť?“ „Musíš sa s ním porozprávať. Možno sa prizná, možno bude zatĺkať; no bude mu jasné, že máš podozrenie.“ „A čo potom?“ „Čo chceš? Rozviedla by si sa s ním?“ Pokrútila hlavou. „Nikdy by som ho neopustila. Manželstvo je záväzok. Nemôžeš plniť záväzky, len keď ti to vyhovuje. Musíš ich plniť aj napriek vlastnému presvedčeniu. Cítim to tak.“ „Ja som to vnímal opačne. Zrejme so mnou nesúhlasíš.“ „Neodsudzujem ani teba, ani nikoho iného. Hovorím o sebe. Ľúbim svojho manžela a chcem, aby mi bol verný.“ Berndov úsmev bol obdivný, ale zároveň ľútostivý. „Dúfam, že sa ti splní, čo si želáš.“ „Si dobrý priateľ.“ Zazvonilo na prvú popoludňajšiu hodinu. Rebecca vstala a vložila zvyšok obloženého chleba do papierového vrecka. Asi ho nedoje, no desila sa odhodiť čo len kúsok jedla, podobne ako väčšina ľudí, ktorí prežili vojnu. Utrela si uplakané oči vreckovkou. „Ďakujem, že si ma vypočul,“ povedala. „Veľmi som ťa nepotešil.“ „Ale áno.“ Vyšla z riaditeľne. Keď sa blížila k triede na hodinu angličtiny, uvedomila si, že zabudla text piesne, čo chcela preberať. Učila však dosť dlho, naučila sa improvizovať. „Kto z vás pozná skladbu The Twist?“ opýtala sa nahlas, sotva vošla do triedy. Poznali ju všetci. Prikročila k tabuli a zdvihla kriedu. „Viete text naspamäť?“ Žiaci sa začali prekrikovať. Napísala na tabuľu prvý verš. „Ako by ste to preložili do nemčiny?“ Nakrátko zabudla na vlastné trápenie. List našla v priečinku cez popoludňajšiu prestávku. Odniesla si ho do zborovne, no skôr ako ho otvorila, zaliala si instantnú kávu. Len čo list prečítala, hrnček s kávou jej vypadol z ruky. Jediný hárok papiera mal na záhlaví vytlačené: Ministerstvo štátnej bezpečnosti. Bol to oficiálny názov tajnej polície, neoficiálny znel Stasi. List poslal akýsi strážmajster Scholz a prikazoval jej, aby sa dostavila do jeho kancelárie na veliteľstve na výsluch. Rebecca utrela rozliatu kávu, ospravedlnila sa kolegom predstiera-júc, že sa nič nestalo, a pobrala sa na záchod, kde sa zatvorila do kabínky. Skôr než sa niekomu zdôverí, musí si všetko v pokoji premyslieť. Vo východnom Nemecku všetci poznali podobné listy a všetci sa obávali, aby raz neprišiel aj im. Znamenalo to, že niečo vykonala – možno bezvýznamné, no neuniklo to pozornosti strážcov poriadku. Od ľudí sa dozvedela, že nemá význam namietať, že ste nevinní. Polícia je presvedčená, že niečo spáchala, inak by ju nepredvolali na vypočúvanie. Námietka, že sa možno pomýlili, bola urážkou ich schopností, čo bol ďalší zločin. Znovu si prečítala list a zistila, že je pozvaná na piatu dnes popoludní. Čo vykonala? Samozrejme, jej rodina patrí k podozrivým. Otec Werner je kapitalista, vlastní továreň, na ktorú východonemecká vláda nemôže siahnuť, lebo sa nachádza v západnom Berlíne. Matka Carla je známa sociálna demokratka. Stará matka Maud je sestra anglického grófa. Úrady však niekoľko rokov nikoho z rodiny neprenasledovali a Rebecca nadobudla dojem, že sobášom s úradníkom z ministerstva spravodlivosti získala pre príbuzných pečiatku dôveryhodnosti. Zrejme nie. Spáchala nejaký trestný čin? Vlastnila výtlačok antikomunistickej alegórie Georgea Orwella Zvieracia farma – kniha bola na indexe. Jej mladší, pätnásťročný brat Walli hral na gitare a spieval americké protestsongy, napríklad This Land Is Your Land. Rebecca občas zašla do západného Berlína na výstavu abstraktného umenia. Pokiaľ išlo u umenie, komunisti boli rovnako konzervatívni ako viktoriánske matróny. Umyla si ruky a pozrela sa do zrkadla. Nevyzerala vystrašená. Mala rovný nos, výraznú čeľusť a prenikavé hnedé oči. Neposlušné vlasy si hladko začesávala dozadu. Bola vysoká, mala pekne tvarovanú postavu a niektorí ľudia tvrdili, že vzbudzuje rešpekt. Vedela predstúpiť pred triedu plnú bujarých výrastkov a umlčať ich jediným slovom. Ale bola vystrašená. Desilo ju poznanie, že Stasi si môže dovoliť všetko. V podstate pre nich neplatili nijaké obmedzenia: sťažovať sa na ich konanie bol sám osebe trestný čin. Pripomínalo jej to Červenú armádu na konci vojny. Sovietski vojaci mohli pokojne rabovať, znásilňovať a vraždiť Nemcov a svoju slobodu zneužívali v orgiách neslýchaného barbarstva. Poslednú hodinu Rebecca učila tvorenie pasíva v ruštine a bola to katastrofa – azda najhoršia hodina, akú odučila, odkedy sa stala učiteľkou. Žiakom neušlo, že sa s ňou niečo deje, a takmer s dojatím ocenila, že jej uľahčili situáciu, ba dokonca jej pomáhali, keď si nevedela spomenúť na správne slovíčko. S ich zhovievavosťou hodinu ako-tak prežila. Po vyučovaní sa Bernd zatvoril v riaditeľni s úradníkmi z ministerstva školstva, zrejme chcel prebrať, ako má udržať chod školy iba s polovicou učiteľského zboru. Rebecca nechcela ísť na veliteľstvo Stasi bez toho, aby niekoho informovala pre prípad, že by sa ju rozhodli zadržať, preto mu nechala lístok s odkazom, že ju predvolali. Potom sa po mokrých uliciach odviezla na Normannen Strasse na predmestí Lichtenberg. Veliteľstvo Stasi sídlilo v nepeknej novej administratívnej budove. Ešte nebola dokončená, v parku dosiaľ pracovali buldozéry, na jednej strane stálo lešenie. V daždi pôsobila pochmúrne, ale ani v slnečných lúčoch zrejme nebude vyzerať prívetivejšie. Keď vchádzala do haly, uvažovala, či odtiaľ ešte niekedy vyjde. Prešla cez rozľahlé átrium, pri prijímacom pulte sa preukázala listom a odtiaľ ju odviezli výťahom na poschodie. Spolu s ním stúpal aj jej strach. Ocitla sa na chodbe namaľovanej otrasnou horčicovožltou farbou. Posadili ju do malej miestnosti, v ktorej bol iba plastový stolík a dve nepohodlné plastové stoličky s kovovou konštrukciou. Miestnosť prenikavo páchla maľovkou. Jej sprievodca odišiel. Sedela tam sama päť minút a triasla sa. Ľutovala, že nefajčí: možno by ju to upokojilo. Premáhala plač. Napokon vošiel strážmajster Scholz. Bol o čosi mladší ako ona – odhadla ho na dvadsaťpäť. Mal so sebou tenký fascikel. Sadol si, odkašľal, otvoril fascikel a zvraštil čelo. Rebecca usúdila, že chce vyzerať dôležito, a uvažovala, či to náhodou nie je jeho prvý výsluch. „Ste učiteľka na Polytechnickej strednej škole Friedricha Engelsa,“ začal. „Áno.“ „Kde bývate?“ Odpovedala, hoci ju to prekvapilo. Vari tajná polícia nepozná jej adresu? Tým by sa vysvetľovalo, prečo dostala list do školy, a nie domov. Musela mu nadiktovať mená a vek rodičov a starých rodičov. „Klamete!“ oboril sa na ňu víťazoslávne Scholz. „Tvrdíte, že vaša matka má tridsaťdeväť rokov a vy dvadsaťdeväť. Hádam nechcete povedať, že vás porodila ako desaťročná.“ „Som adoptovaná,“ odvetila Rebecca a uľavilo sa jej, že môže poskytnúť nevinné vysvetlenie. „Moji biologickí rodičia zahynuli na konci vojny pri priamom zásahu bomby do nášho domu.“ Mala trinásť. Na mesto padali bomby Červenej armády, všetko bolo v troskách a ona ostala sama, bezmocná a vystrašená. Jej plné tvary zaujali skupinu vojakov, chceli ju znásilniť. Zachránila ju Carla, ktorá sa im ponúkla namiesto nej. Desivá skúsenosť však zanechala v Rebecce váhavý a rozporuplný vzťah k pohlavnému styku. Domnievala sa, že ak je Hans nespokojný, je to jej vina. Striaslo ju a snažila sa potlačiť nepríjemnú spomienku. „Carla Francková ma zachránila pred…“ Včas sa spamätala. Komunisti popierali, že vojaci Červenej armády znásilňovali, aj keď každá žena, ktorá v roku 1945 žila vo východnom Nemecku, poznala krutú pravdu. „Carla ma zachránila,“ zopakovala, vynechajúc sporné podrobnosti. „Neskôr si ma s Wernerom oficiálne adoptovali.“ Scholz si všetko zapísal. Vo fascikli toho nemôže byť veľa, usúdila Rebecca. Ale určite tam čosi má. Ak nie informácie o jej rodine, čím zaujala jeho pozornosť? „Učíte angličtinu,“ povedal. „Nie, neučím angličtinu. Učím ruštinu.“ „Opäť klamete.“ „Neklamem a neklamala som vám ani pred chvíľou,“ vyhlásila rozhodne. Prekvapilo ju, že sa s ním rozpráva tak sebavedome. Už sa bála oveľa menej ako po príchode. Možno je to šialenstvo. Scholz je mladý a neskúsený, hovorila si v duchu, má však moc a môže jej zničiť život. „Mám diplom z ruského jazyka a literatúry,“ pokračovala a pokúsila sa o priateľský úsmev. „Som vedúca predmetovej komisie ruského jazyka na škole, kde učím. Ale polovica našich učiteľov ušla na Západ, preto musíme suplovať. Je pravda, že tento týždeň som odučila dve hodiny angličtiny.“ „Teda som mal pravdu! A na hodinách otravujete mysle žiakov americkou propagandou.“ „Ach, dočerta!“ zastonala Rebecca. „Ide teda o rady americkým vojakom?“ Zahľadel sa do poznámok. „Citujem: Majte na pamäti, že vo východnom Nemecku nie je sloboda prejavu. Vari to nie je americká propaganda?“ „Vysvetlila som žiakom, že Američania majú naivnú predmarxistickú predstavu o slobode,“ odvetila. „Váš informátor to zrejme zabudol spomenúť.“ Uvažovala, kto na ňu donáša. Určite niektorý zo žiakov alebo rodič, ktorému dieťa porozprávalo o jej hodine. Stasi mala viac špehov ako nacisti. „Ďalej citujem: Počas pobytu vo východnom Berlíne sa nepýtajte policajtov na to, ako sa kam ide. Na rozdiel od amerických policajtov nie sú na ulici preto, aby vám pomohli. Čo mi k tomu poviete?“ „A nie je to pravda?“ bránila sa Rebecca. „Keď ste boli malý, opýtali ste sa niekedy Vopa, ako sa dostanete k najbližšej stanici metra?“ Vopo bola skratka pre Volkspolizei, východonemeckú políciu. „Nemohli ste si nájsť vhodnejší text?“ „Čo keby ste prišli k nám učiť angličtinu?“ „Neviem po anglicky.“ „Ani ja!“ oborila sa naňho Rebecca. Hneď nato ju zamrzelo, že zvýšila hlas. Scholz sa však nenahneval. V skutočnosti pôsobil trochu zakríknuto. Bezpochyby bol neskúsený. Ale nesmie zasa postupovať ľahkovážne. „Ani ja,“ zopakovala tichšie. „Preto improvizujem s akýmkoľvek anglickým materiálom, čo mám poruke.“ Nastal čas tváriť sa skrúšene, pomyslela si. „Očividne som urobila chybu, a je mi to veľmi ľúto, strážmajster.“ „Zdá sa, že ste inteligentná žena,“ vyhlásil. Prižmúrila oči. Nie je to pasca? „Ďakujem za kompliment,“ povedala bezfarebným hlasom. „Potrebujeme inteligentných ľudí, predovšetkým ženy.“ Rebecca sa nechápavo opýtala: „Na čo?“ „Aby mali otvorené oči, sledovali dianie okolo seba a informovali nás, ak niečo nie je, ako má byť.“ Rebecca naňho vytreštila oči. Po chvíli sa neveriacky opýtala: „Navrhujete mi, aby som sa stala informátorkou Stasi?“
„Je to dôležitá práca pre verejné blaho,“ odvetil. „A v školách, kde sa formujú charaktery mladých ľudí, priam životne dôležitá.“ „Ach tak.“ Rebecce svitlo, že mladý tajný sa dopustil veľkej chyby. Preveril si ju v zamestnaní, no nevedel nič o jej povestnej rodine. Keby Scholz preskúmal ich rodinné zázemie, nikdy by ju neoslovil s takou nehoráznou ponukou. Domyslela si, ako k tomu došlo. Hoffmann bolo v Nemecku jedno z najčastejších priezvísk, a ani meno Rebecca nebolo nezvyčajné. Neskúsený začiatočník sa mohol ľahko pomýliť a predvolať nesprávnu Rebeccu Hoffmannovú. Strážmajster pokračoval: „No ľudia, ktorí vykonávajú túto prácu, musia byť absolútne čestní a dôveryhodní.“ Bol to taký paradox, že sa takmer rozosmiala. „Čestní a dôveryhodní?“ zopakovala. „A takí majú donášať na priateľov?“ „Bezpochyby.“ Očividne si neuvedomil jej ironický podtón. „Navyše z toho plynú výhody.“ Stíšil hlas. „Stali by ste sa jednou z nás.“ „Neviem, čo na to povedať.“ „Nemusíte sa rozhodnúť hneď. Choďte domov a všetko si premyslite. Ale s nikým o tom nehovorte. Chápete, musí to ostať utajené.“ Utajené svoje zámery vybral nevhodnú kandidátku, a stiahne návrh. No vtedy už bude neskoro, aby predstieral, že je propagandistka kapitalistického imperializmu. Možno predsa len vyviazne bez škrabanca. Scholz vstal a Rebecca ho nasledovala. Je možné, že návšteva Stasi sa zaobíde bez následkov? Zdalo sa jej to takmer neuveriteľné. Zdvorilo podržal dvere a potom ju sprevádzal po žltej chodbe. Neďaleko výťahu stála v živom rozhovore skupinka piatich či šiestich príslušníkov Stasi. Jeden sa Rebecce zdal hneď povedomý: vysoký, širokoplecí, mierne zhrbený muž v svetlosivom flanelovom obleku, ktorý dobre poznala. Cestou k výťahu naňho nechápavo zízala. Bol to jej manžel Hans. Prečo je tu? Najskôr sa zľakla, že vypočúvali aj jeho. No zakrátko si podľa správania skupinky uvedomila, že ho nepokladajú za podozrivého. O čo teda ide? Od strachu sa jej rozbúšilo srdce. Čoho sa však zľakla? Možno ho sem občas zavedie práca na ministerstve spravodlivosti, blyslo jej hlavou. Potom začula, ako sa mu jeden z mužov prihovoril: „Pri všetkej úcte, poručík…“ Zvyšok vety nepočula. Poručík? Civilní zamestnanci nemali vojenské hodnosti… iba ak boli zamestnaní na polícii… Vtedy ju Hans zbadal. Rebecca sledovala, ako sa mu mení výraz tváre: muži nevedia skrývať pocity. Spočiatku sa na nej zjavil zmätok, ako keď vidíme niekoho alebo niečo v nezvyčajnom prostredí, napríklad repu v knižnici. Potom ohúrene vytreštil oči – zrejme si uvedomil, že ho zrak neklame – a napokon pootvoril ústa. No najväčšmi ju zarazil výraz, čo nasledoval: očervenel ako paprika a odvrátil pohľad, bezpochyby s pocitom viny. Rebecca sa dlho nezmohla na slovo: vyrovnávala sa so skutočnosťou. Ešte stále nechápala, čo vidí. „Dobrý deň, poručík Hoffmann,“ povedala napokon. Scholz sa zatváril nechápavo a na tvári sa mu usadil strach. „Vy sa poznáte s poručíkom?“ „Veľmi dobre,“ odvetila v snahe zachovať si jasnú myseľ, lebo sa jej zmocňovalo desivé podozrenie. „Začínam uvažovať, či ma sleduje celý čas, čo sa poznáme.“ To hádam nie je možné – alebo áno? „Naozaj?“ opýtal sa hlúpo Scholz. Rebecca uprela pohľad na Hansa a striehla na jeho reakciu na vyslovenú domnienku v nádeji, že sa rozosmeje a vzápätí sa vytasí so skutočným, nevinným vysvetlením. Otvoril ústa, akoby chcel niečo povedať, no uvedomila si, že nie s úmyslom prezradiť jej pravdu: akoby zúfalo hľadal výhovorku, ale v danej situácii mu neschádzalo na um nič vierohodné. Scholzovi bolo odrazu do plaču. „To som netušil!“ Nespúšťajúc zrak z Hansa, Rebecca vysvetlila: „Som jeho manželka.“ Hansova tvár opäť prešla zmenou: vinovatý výraz sa pretavil do odpornej masky zúrivosti. Napokon otvoril ústa, no neprihovoril sa Rebecce. „Držte hubu, Scholz!“ skríkol. V tej chvíli bolo Rebecce všetko jasné a zrútil sa jej svet. Scholz ostal taký ohromený, že nedal na Hansove slová. Obrátil sa k Rebecce. „Vy ste pani Hoffmannová?“ Hans k nemu priskočil s rýchlosťou nahromadenej zlosti, vystrelil mäsitú pravú päsť a tresol Scholza do tváre. Mladý muž sa zatackal a na perách sa mu zjavila krv. „Chumaj sprostý!“ oboril sa naňho Hans. „Práve ste mi posrali dva roky úmornej práce.“ Rebecca si zašomrala pod nos: „Čudné telefonáty, nečakané schôdze, roztrhané lístočky…“ Hans nemá milenku. Je to oveľa horšie. Stála ako obarená, no uvedomovala si, že nadišiel čas zistiť pravdu, kým sú ešte všetci zaskočení, skôr než začnú klamať a vymýšľať si hlúpe výhovorky. Pozbierala všetku silu a chladnokrvne sa opýtala: „Oženil si sa so mnou len preto, aby si ma mohol špehovať, Hans?“ Zízal na ňu bez odpovede. Scholz sa obrátil a odtackal sa po chodbe. „Choďte za ním!“ prikázal Hans. Prišiel výťah. Rebecca doň nastúpila a ešte počula, ako Hans reve: „Zatknite toho idiota a posaďte ho do chládku!“ Potom sa obrátil k Rebecce a chcel niečo povedať, no dvere na výťahu sa zatvorili. Rebecca stisla tlačidlo na prízemie. Keď prechádzala átriom, pre slzy takmer nevidela. Nikto sa jej neprihovoril: uplakaných ľudí tu bezpochyby vídali často. Prešla po mokrom parkovisku na zastávku autobusu. Jej manželstvo bolo v troskách. Nemohla tomu uveriť. Spala s Hansom, milovala ho a vydala sa zaňho, a on ju celý čas podvádzal. Nevera by možno bola chvíľková záležitosť, Hans ju však klamal od samého začiatku. Určite s ňou začal chodiť, aby ju mohol špehovať. Pôvodne sa s ňou zrejme vôbec nezamýšľal oženiť. Spočiatku to pravdepodobne nemalo byť viac než nezáväzný vzťah, spôsob, ako sa jej votrieť do rodiny. Zahral to skvelo. Bezpochyby ho šokovalo, keď mu navrhla, aby sa vzali. Azda bol nútený rozhodnúť sa: odmietne ju, a musí prestať so sledovaním, alebo sa s ňou ožení, a môže pokračovať. Možno mu nadriadení prikázali, aby jej návrh prijal. Ako sa mohla dať tak obalamutiť? Autobus zabočil na zastávku a Rebecca nasadla. So sklonenou hlavou prešla k zadnému sedadlu a zaborila tvár do dlaní. Spomínala si, ako spolu chodili. Keď nastolila témy, ktoré boli prekážkou v jej predchádzajúcich vzťahoch – feminizmus, antikomunizmus, blízky vzťah s Carlou –, zakaždým od neho dostala správnu odpoveď. Verila, že majú rovnaké názory, čo jej pripadalo takmer ako zázrak. Nikdy jej ani na um nezišlo, že všetko iba predstiera. Autobus sa vliekol do stredu mesta popri starých zboreniskách a nových betónových stavbách. Rebecca sa snažila uvažovať o budúcnosti, ale nevedela si ju predstaviť. V mysli jej vírili len spomienky na minulosť. Spomenula si na ich svadobný deň, medové týždne, prvý rok manželstva, a všetko odrazu vnímala iba ako hru, v ktorej Hans hral určenú úlohu. Pripravil ju o dva roky života, a to ju tak napálilo, že hneď prestala plakať. Spomenula si na večer, keď mu navrhla manželstvo. Prechádzali sa po Ľudovom parku vo Friedrichshaine a zastali pred starou Čarovnou fontánou, aby si pozreli kamenné sochy korytnačiek. Mala oblečené šaty námorníckej modrej farby, ktorá jej pristala najväčšmi. Hans mal na sebe nové tvídové sako: vždy vedel zohnať kvalitné oblečenie, hoci pokiaľ išlo o módu, východné Nemecko pripomínalo púšť. Objímal ju okolo pliec a ona mala pri ňom pocit bezpečia, ochrany a lásky. Túžila stráviť celý život s jedným mužom, a tým mužom bol Hans. „Zoberme sa,“ navrhla mu s úsmevom. Pobozkal ju a odvetil: „Vynikajúci nápad.“ Bola som hlupaňa, pomyslela si nazlostená. Bláznivá hlupaňa. Zároveň sa vysvetlila ďalšia vec. Hans ešte nechcel deti. Tvrdil, že sa usiluje o ďalší postup v zamestnaní, najskôr im chce zabezpečiť samostatné bývanie. Pred svadbou sa o čomsi takom nezmienil ani slovkom a Rebeccu to pri ich veku prekvapilo: ona mala dvadsaťdeväť, on tridsaťštyri. Teraz zistila pravý dôvod. Kým vystúpila z autobusu, ovládol ju hnev. Rýchlo prebehla vo vetre a daždi k vysokému starému meštianskemu domu, kde bývala. Z haly cez otvorené dvere videla do prednej izby: matka bola pohrúžená do rozhovoru s Heinrichom von Kessel, po vojne takisto mestským poslancom za sociálnodemokratickú stranu. Rebecca rýchlo, bez zastavenia prešla popri dverách. Jej dvanásťročná sestra Lili si písala úlohu pri kuchynskom stole. Zo salónu počula tóny rodinného krídla: brat Walli hral blues. Rebecca vyšla na poschodie, do dvoch izieb, kde bývali s Hansom. Prvé, na čo jej hneď po vstupe do miestnosti padol zrak, bol Hansov model. Pracoval na ňom celý rok, odkedy sa zobrali. Zliepal zo zápaliek model Brandenburskej brány. Každý, koho poznal, mu musel odkladať použité zápalky. Model bol takmer hotový, stál na stolíku uprostred izby. Zhotovil hlavný oblúk aj krídla, a teraz pracoval na štvorzápraží umiestnenom na vrchole, čo bolo najzložitejšie. Určite sa so mnou nudil, pomyslela si trpko. Stavanie modelu bol bezpochyby spôsob, ako sa večer mohol vyhnúť povinnosti stráviť čas so ženou, ktorú neľúbil. Ich manželstvo bolo ako ten model, krehká napodobenina skutočnosti. Prešla k oknu a zahľadela sa do dažďa. Asi o minútu k obrubníku zabočil svetlohnedý Trabant 500 a vystúpil z neho Hans. Ako sa sem opovážil prísť? Rebecca otvorila okno dokorán a nehľadiac na nápory dažďa skríkla: „Prac sa odtiaľto!“ Zastal na mokrom chodníku a zdvihol hlavu. Rebecce udreli do očí Hansove nablýskané topánky na dlážke pri jej nohách. Dal si ich ušiť na zákazku u obuvníka, ktorého kdesi objavil. Rebecca jednu z nich zdvihla a hodila do manžela. Mala skvelú mušku a hoci sa prikrčil, trafila ho rovno do temena. „Šialená krava!“ zrúkol. Do izby vošli súrodenci. Zastali na prahu a zízali na veľkú sestru: nespoznávali ju, a nečudo. „Oženil si sa so mnou na príkaz Stasi!“ zvrieskla Rebecca z okna. „Kto z nás je šialený?“ Hodila doňho aj druhú topánku, no tentoraz netrafila. Zdesená Lili zajachtala: „Čo to stváraš?“ Walli s úškrnom prehodil: „Človeče, hotový blázinec.“ Vonku sa pristavovali okoloidúci, na prahu sa ukázali susedia a neveriacky sledovali scénu. Hans na nich mlčky zazeral. Bol hrdý a trpel, že ho na verejnosti zosmiešňuje vlastná manželka. Rebbeca sa rozhliadla po izbe hľadajúc, čo by doňho ešte hodila, keď jej zrak padol na zápalkový model Brandenburskej brány. Stál na preglejkovej doske. Chytila ju oboma rukami. Model bol ťažký, ale podarilo sa jej ho zdvihnúť. Walli začudovane prehodil: „Fíha!“ Rebecca odniesla model k oknu. Hans skríkol: „Neopováž sa! Je môj!“ Rebecca položila preglejku na podobločnicu. „Zničil si mi život, ty policajná krysa!“ skríkla. Jedna z prizerajúcich sa žien vyprskla, jej pohŕdavý jasavý smiech sa rozliehal v daždivom podvečere. Hans očervenel od zlosti a obzrel sa v usilí identifikovať zdroj smiechu, ale bezvýsledne. Výsmech bol preňho najhorší spôsob mučenia. Zrúkol: „Odnes ten model späť, ty suka! Pracoval som na ňom celý rok!“ „O nič dlhšie, ako trvalo naše manželstvo!“ odvrkla Rebecca a zdvihla preglejku z podobločnice. Hans zajačal: „Prikazujem ti!“ Rebecca prevážila model z okna a pustila ho. Uprostred pádu sa obrátil, preglejka sa ocitla navrchu a štvorzáprah naspodku. Zdalo sa, že padá nekonečne dlho, až Rebecca nadobudla pocit, že sa zastavil čas. Napokon dopadol na vydláždený chodník; znelo to, ako keď sa krčí papier. Model sa roztrieštil, zápalky sa rozprskli ani ohňostroj a zasypali mokrý kameň ako vybuchnuté slnko. Doska ostala pricapená na rozdrvenom modeli. Hans naň dlho zízal s otvorenými ústami. Nakoniec sa spamätal a otrčil ukazovák k Rebecce. „Počúvaj ma,“ predniesol takým mrazivým hlasom, až ju odrazu striaslo od strachu. „Zapamätaj si, toto oľutujete,“ dodal. „Ty aj tvoja rodina. Budete to ľutovať do konca života. To ti sľubujem.“ Potom sa vrátil do auta a odfrčal.