Táto kniha vznikala pomerne dlho. Raz sme sa s otcom prechádzali po nábreží Dunaja a on mi zrazu navrhol, aby som s ním urobila zbierku rozhovorov. „Ale niečo také už s tebou niekto spravil,“ namietla som neochotne. „A ja predsa nie som novinárka, neviem nič o rozhovoroch.“ „Ale toto by bolo iné,“ povedal otec. „Toto by bol rozhovor dcéry s otcom.“ Hm, pomyslela som si a ďalej sa tvárila, akoby ma niekto nútil napísať sloh o prínose štúrovcov v poľnohospodárskej oblasti. „Veď to nemusí vyjsť hneď knižne,“ povedal otec, aby ma povzbudil. Toto sa stalo v roku 2009. O štyri roky neskôr sa ma počas besedy na bratislavskej Bibliotéke spýtalo publikum, či pripravujem niečo nové. „Samozrejme!“ klamala som pohotovo. „Mám kopu rôznych nápadov.“ „A aj niečo konkrétne?“ nedal sa odbiť tvrdohlavý čitateľ asi nasadený mojím vydavateľstvom. „No...“ rozmýšľala som chytro, „mám rozrobenú knihu rozhovorov s mojím otcom.“ „Fíha,“ chytil sa radostne témy moderátor besedy. „A v akom je to štádiu?“ Čo som mala povedať? „Mám už asi... šestnásť strán,“ priznala som sa. Dokonca aj to bola lož, mala som len asi štyri. Vyrátala som si, že takýmto tempom knihu rozhovorov dokončím o takých... stodvadsať rokov. To asi otec nemal na mysli, keď ma uisťoval, že kniha nemusí vyjsť hneď.

Hlavný problém bol, samozrejme, vo mne. Nevedela som si totiž za ten svet predstaviť, ako rozhovor s otcom začať. A čo sa, preboha, pýtať? Usúdila som s obdivuhodnou sebaistotou, že otca aj tak poznám skrz-naskrz a čo nepoznám, by ma beztak nudilo. Okrem toho som mala svoje vlastné aktivity a záujmy, bola som aj trochu lenivá a pohodlná a na viac mi nezostával čas. Ale niektoré veci v nás, našťastie, zostanú tíško driemať, čakajúc na svoju veľkú chvíľu. Tá nastala, keď sa mi narodili dve deti. Sústredenosť na seba išla v mihu bokom, život získal inú perspektívu a ja som začala starostlivo riešiť, čo dcéram odovzdám a aké dedičstvo im zanechám. A vtedy som zistila, že to nebude také jednoduché. Chcela som napríklad staršiu dcérku uistiť, že si nemusí robiť nič z toho, že je hanblivá, lebo táto vlastnosť sa v rodine dedí už generácie, no ako na zlosť som si nevedela spomenúť na žiaden konkrétny príklad. „Kto bol ešte hanblivý?“ pýtala sa Ester stále dookola. „Napríklad ja,“ odpovedala som. „A kto ešte?“ chcela vedieť s neústupčivosťou hodnou Jána Kalvína. „Asi aj tvoj opapa.“ „Prečo?“ Je vedecky dokázané, že štandardné odpovede na túto otázku zahŕňajú: neviem, pre staré vreco a nebuď zvedavá, lebo budeš skoro stará. Použila som ich všetky. Alebo som Ester chcela porozprávať príhodu, ako moja milovaná babinka, otcova mama, raz do niekoho hodila popolník (nepamätám si už na príležitosť, ktorá ma k tomu viedla, ale asi to nebol žiaden výchovný moment). Dovtedy som bola stopercentne presvedčená, že túto často omieľanú historku, pri ktorej som už ako tínedžerka len útrpne prevracala oči, by som vedela odrapotať aj v kóme. „A do koho hodila popolník?“ pýtala sa Ester. „Do návštevy.“ „Do akej návštevy?“ „No...“ zrazu som bola v úzkych, „takej, ktorá prišla na... návštevu...“ „Prečo?“ Prekvapená som zistila, že som celý život túto príhodu počúvala jedným uchom dnu a druhým von. „Tá tvoja historka teda nie je bohviečo,“ naložil mi môj muž, zatiaľ čo som zamyslene hľadela na babinkinu fotografiu v knižnici a v duchu preklínala zvedavosť dvojročných dievčatiek. „Je hlúpa,“ pritvrdila Ester. Keď odišla, s hrôzou som si uvedomila, že o svojej rodine dokopy nič neviem. Je to zvláštny pocit, keď sa pozriete na niečo, čo poznáte odjakživa, a nečakane zistíte, že tápete v temnote. Mala som pocit, že viem, odkiaľ pochádzam, a zrazu som si tým vôbec nebola istá. Rodina bola odjakživa pilier môjho sveta, či už išlo o moje staré mamy, o mojich rodičov, alebo o moje tety. A odrazu som zistila, že ich životy, názory a skúsenosti, ktoré ma ovplyvňovali, vo mne existujú len formou útržkov a základných údajov. Len ako kúsky skladačky a celkový obraz mi unikal. Cítila som sa, ako keď som si ako dieťa spievala anglické pesničky bez toho, aby som vedela po anglicky. Až vtedy som prišla na to, čím mám knihu rozhovorov s otcom začať. (Vy ste na to určite prišli už hneď, ale ja nie, ako je to vôbec možné?) Veď rozhovor dcéry s otcom sa, celkom prirodzene, musí začať na samom začiatku. Pri rodine.