Tento príbeh sa odohral približne sto rokov pred udalosťami opísanými v Hre o tróny

Zem po jarných dažďoch zmäkla a Dunk poľahky vykopal hrob. Vybral si západný svah nízkeho kopca, starec totiž rád sledoval západ slnka. „Ďalší deň sa končí,“ povzdychol si zakaždým, „a ktovie, čo prinesie zajtrajšok, všakže, Dunk?“

Nuž, priniesol dážď, čo ich zmáčal do poslednej nitky, potom búrlivý vlhký vietor a napokon mráz. Na štvrtý deň sa už starec neudržal v sedle. A teraz bol mŕtvy. Ešte pred pár dňami si za jazdy pospevoval starú pieseň o Čajkove a panne spanilej, ibaže Čajkov nahradil Jaseňovým brodom. Do Jaseňova za pannou spanilou, hej-hou, hej-hou, pomyslel si smutno Dunk a kopal ďalej.

Keď bola jama dosť hlboká, odniesol ta telo. Starec bol nízky a chudý, bez krúžkovej košele, prilby a opaska na meč sa mu zdal ľahký ako pierko. Dunk bol na svoj vek nezvyčajne vysoký, zo šestnásť-sedemnásťročný (nik to nevedel presne) strapatý mohutný ťarbavec, čo meral bezmála sedem stôp a len prednedávnom nabral trochu svalov. Starec často vychvaľoval jeho silu. Chválou veru nikdy nešetril. Nič iné totiž nemal.

Dunk uložil telo do jamy a chvíľu nad ním postál. Schyľovalo sa na dážď, vedel, že by mal zasypať hrob, skôr ako sa rozprší, ale priečilo sa mu zahádzať starcovu unavenú vráskavú tvár hlinou. Zaslúži si septona, čo by sa zaňho pomodlil, no má iba mňa. Starec ho naučil všetko, čo vedel o mečoch, štítoch a kopijach, výrečnosť však nepatrila k jeho silným stránkam.

„Nechal by som vám meč, no iba čo by zhrdzavel,“ vyhlásil napokon previnilo. „Bohovia vám asi dajú druhý. Kiežby ste tu ešte boli, ser.“ Odmlčal sa, lebo nevedel, čo dodať. Nepoznal žiadne modlitby, aspoň nie celé, lebo starec modleniu veľmi neublížil. „Boli ste pravý rytier a nikdy ste ma nebili bez dôvodu,“ vysúkal horko-ťažko zo seba, „okrem toho dňa v Panninom jazierku. Nevzal som vdove koláč, vravel som vám, že to má na rováši chlapec z hostinca. Ale to je jedno. Nech vás bohovia sprevádzajú, ser.“ Skopol do jamy trochu hliny a potom ju dôkladne zasypal bez toho, aby čo i len pozrel na telo. Dosť si požil, pomyslel si. Ťahalo mu na šesťdesiat, to sa veru nevidí často.

Aspoň sa dočkal ďalšej jari.

Keď nakŕmil kone, slnko sa skláňalo k obzoru. Boli tri: mitrha s preliačeným chrbtom, starcova jazdecká kobyla a Blesk, bojový kôň, na ktorom jazdil iba na turnajoch a v bitkách. Obrovský hnedák už nebol taký rýchly a silný ako kedysi, no stále mal živé oči i ohnivú povahu a bol cennejší než všetko ostatné, čo mu starec zanechal. Keby som predal Bleska aj starého Gaštana so sedlami a uzdami, mohol by som… Zamračil sa. Poznal len život potulného rytiera, nič viac – jazdiť od pevnosti k pevnosti, slúžiť jednému lordovi za druhým, biť sa za pánov, jesť v ich sieňach, kým sa neskončí vojna, a potom sa vydať ďalej. Občas sa pristavili na turnaji, ale tie sa konali čoraz zriedkavejšie. Vedel, že mnohí potulní rytieri v zime zbíjajú, no starec k nim nepatril.

Môžem nájsť ďalšieho potulného rytiera, čo potrebuje panoša, ktorý by mu opatroval zvieratá a čistil zbroj, pomyslel si. Môžem zájsť do mesta, trebárs do Lanniského alebo Kráľovho prístavu, a vstúpiť do mestskej hliadky. Alebo…

Poukladal starcove veci pod strom. V plátennom mešci mal tri strieborné jelene, devätnásť medenákov a naštiepený granát. Jeho najväčšie pozemské statky predstavovali kone a zbrane, ako to už býva u potulných rytierov. Dunk zdedil krúžkovú košeľu, ktorú najmenej tisíc ráz čistil od hrdze, železný klobúk so širokým chráničom nosa a preliačeninou na ľavom spánku, opasok z popraskanej hnedej kože, jednoručný meč s pošvou z kože a dreva, dýku, žiletku a brúsny kameň, sáry a nákrčník, osemstopovú bojovú kopiju z dohladka obrúseného jaseňového dreva s ostrým železným hrotom a dubový štít s otlčeným kovovým rámom a znakom sera Arlana z Mincostromu, okrídleným strieborným kalichom v hnedom poli.

Dunk pozrel na štít, chytil opasok a znovu sa zahľadel na štít. Opasok ani košeľu určite neoblečie, oboje vyrobili na starcove kostnaté boky. Priviazal pošvu na kus konopného lana, ovinul si ho okolo pása a vytasil meč.

Čepeľ bola rovná a ťažká, ukutá z kvalitnej hradnej ocele, drevo potiahnuté mäkkou kožou a hruška z lešteného čierneho kameňa. Meč bol na pohľad prostý, ale dobre sadol do ruky a Dunk vedel, aký je nebezpečný, keďže ho pred spaním pravidelne ostril brúsnym kameňom a mastným voskovým plátnom. Padne mi do ruky rovnako dobre ako jemu, pomyslel si, a na Jaseňovej lúke sa chystá turnaj.

Na Drahej sa jazdilo lepšie než na starom Gaštanovi, ale unavený, ubolený Dunk sa aj tak potešil, keď zazrel pri potoku vysoký hostinec z dreva a hliny. Teplé žlté svetlo, čo sa rinulo z okien, vyzeralo tak lákavo, že neodolal. Mám tri strieborniaky, pomyslel si. Za to dostanem dobré jedlo a piva, čo hrdlo ráči.

Len čo zosadol z koňa, z potoka vyliezol nahý chlapec a utieral sa drsným hnedým plášťom. „Si stajník?“ spýtal sa Dunk. Fagan mohol mať nanajvýš osem-deväť rokov, bol bledý, vychudnutý a zabrýzganý po členky od blata. No najzvláštnejšie na ňom boli vlasy. Žiadne nemal. „Vyutieraj mi koňa a nasyp všetkým trom trochu ovsa. Zvládneš to?“

Chlapec mu venoval bezočivý pohľad. „Len či sa mi chce.“

Dunk sa zamračil. „Kuš, oplan. Máš tu česť s rytierom, aby si vedel.“

„Nevyzeráte na rytiera.“

„Vari všetci rytieri vyzerajú rovnako?“

„Nie, ale inak než vy. Namiesto opaska máte lano.“

„No a? Hlavne, že udrží meč. Postaraj sa o kone. Ak to zvládneš, dám ti medenák, ak nie, dostaneš poza uši.“ Nečakal na odpoveď, obrátil sa a vošiel dnu.

Myslel si, že hostinec bude podvečer plný, no mýlil sa. Na stole ležal neznámy lordík v drahom damaskovom plášti a pochrapkával s hlavou v mláčke vína. Inak hostinec zíval prázdnotou. Dunk sa neisto obzeral, až kým z kuchyne nevyšla drobná zavalitá žena s tvárou bielou ani cmar a nezahlásila: „Sadni si, kam chceš. Budeš jesť, či piť?“

„Oboje.“ Vybral si stôl pri okne, čo najďalej od opilca.

„Máme chutnú pečenú jahňacinu s bylinkovou kôrkou alebo kačice, čo ulovil môj syn. Čo si dáš?“

V hostinci nejedol už celú večnosť. „Oboje.“

Zasmiala sa. „Si chlap ako hora, veľa sa do teba zmestí.“ Načapovala mu krčah piva. „Chceš aj izbu?“

„Nie.“ Dunk by sa rád natiahol na mäkký slamník pod strechou, ale nechcel len tak naverímboha rozhadzovať peniaze. Vyspí sa

na zemi. „Po večeri odchádzam do Jaseňového brodu. Je to ešte ďaleko?“

„Deň jazdy. Pri vyhorenom mlyne treba zabočiť na sever. Postaral sa ti chlapec o kone, alebo sa zase kdesi tára?“

„Netára, je vonku,“ odvetil Dunk. „Nemáte tu veľa zákazníkov.“

„Polovica mesta sa vybrala na turnaj. Deti chceli ísť tiež, no nepustila som ich. Keď zomriem, zdedia hostinec, ale syn sa stále vláči s vojakmi a dcéra sa v jednom kuse chichoce a vzdychá, len čo zbadá rytiera. Ozaj netuším prečo. Chlap ako chlap, všetci sú rovnakí, a rytiersky turnaj veru cenou vajec nepohne.“ Zvedavo sa zahľadela na Dunka. Meč a štít naznačovali jedno, lanový opasok a tunika zo zrebného plátna druhé. „Aj ty ideš na turnaj?“

Logol si piva. Malo orieškovú farbu a výraznú chuť, presne podľa jeho gusta. „Veru hej,“ odvetil. „Plánujem ho vyhrať.“

„Skutočne?“ prehodila zdvorilo.

Lordík zdvihol hlavu z kaluže vína. Mal sinavú pokožku, strapatú pieskovú šticu a plavé str­nisko. Pretrel si ústa, zažmurkal na Dunka a vyhlásil: „Snívalo sa mi o tebe.“ Ukázal naňho roztraseným prstom.

„Nepribližuj sa ku mne, počuješ? Ani to neskúšaj.“

Dunk si ho neisto obzeral. „Čože?“

Hostinská sa k nemu naklonila. „Nevšímaj si ho, ser. Furt len chľastá a tára o snoch. Prinesiem jedlo.“ Vzápätí od­behla.

„Jedlo?“ zopakoval chlip­ne lordík. Roztrasene vstal a zaprel sa do stola, aby nespadol. „Budem vracať,“ oznámil. Predok tuniky mu zdobili zaschnuté škvrny od červeného vína. „Chcel som si zatrtkať, ale všetky kur­vy zdúchli na Jaseňovú lúku. Bohovia, za pohár vína by som vraždil.“ Neisto sa odtackal a Dunk začul, ako si pospevuje na schodoch.

Chudák, poľutoval ho. Ktovie, s kým si ma pomýlil? dumal s krčahom piva v ruke.

Lepšiu jahňacinu jakživ nejedol a kačica s čerešňami a citrónmi sa mu priam rozplývala na jazyku, vôbec nebola mastná ako zvyčajne. Hostinská mu priniesla aj hrášok na masle a teplý ovsený chlieb rovno z pece. Takto si žijú rytieri, usúdil Dunk a vycical kosť do posledného kúska mäsa. Dobré jedlo, piva, čo hrdlo ráči, a nikto ma neobtĺka po hlave. Pri večeri vypil druhý krčah piva, potom tretí, a napokon aj štvrtý, lebo mu to nemal kto zakázať. Zaplatil hostinskej strieborniak a dostal naspäť za hrsť medenákov.

Z hostinca vyšiel až za tmy. Brucho mal plné a mešec ľahší, no spokojne zamieril k stajni. Vnútri zaerdžal kôň. „Pokoj, priateľko,“ chlácholil ho chlapčenský hlas. Dunk zamračene pridal do kroku.

Keď vošiel dnu, zbadal chlapca na Bleskovi v starcovom brnení. Krúžková košeľa bola väčšia ako on a prilbu si posotil dozadu, aby mu nepadala do očí. Vyzeral nanajvýš odhodlane a smiešne. Dunk zastal vo dverách a zasmial sa.

Chlapec zdvihol zrak, očervenel ako repa a zoskočil z koňa. „Pane, nechcel som…“

„Zlodej!“ Dunk sa zatváril prísne. „Už aj si to vyzleč, a buď rád, že ťa Blesk nekopol do tej hlúpej kotrby. Je to bojový kôň, nie detský poník.“

Drobec si zložil prilbu a šmaril ju do sena. „Zvládol by som ho rovnako dobre ako vy,“ vyhlásil trúfalo.

„Zavri ústa a dolu s košeľou. Čo ti to napadlo?“

„So zavretými ústami sa nedá hovoriť,“ chlapčisko vykĺzlo z košele a nechalo ju na zemi.

„Môžeš ich otvoriť,“ odvetil Dunk. „Vezmi brnenie, opráš ho a vráť

na miesto. Prilbu tiež. Nakŕmil si kone, ako som ti kázal? A vyčesal si Drahú?“

„Áno,“ odvetil chlapec a vytriasol slamu z brnenia. „Idete do Jaseňového brodu, však? Vezmite ma so sebou, ser.“

Hostinská ho varovala. „A čo na to tvoja ma­ma?“

„Moja matka?“ Chlapec zvraštil tvár. „Je mŕtva, ve­ľa toho nenahovorí.“

Dunk sa za­čudoval. Vari to nie je hostinskej syn? Možno jej len vypomáha. Po toľkom pive mal v hlave zmätok. „Si sirota?“ spýtal sa neisto.

„A vy?“ odsekol chla­pec.

„Bol som,“ pripustil Dunk. Kým sa ma neujal ser Arlan.

„Vezmite ma so sebou, budem vám robiť panoša.“

„Nepotrebujem panoša.“

„Každý rytier potrebuje panoša,“ nedal sa fagan. „Vy ešte viac než ostatní.“

Dunk mu pohrozil rukou. „Tuším chceš dostať poza uši. Daj mi vrece ovsa. Idem na Jaseňovú lúku… ale sám.“

Ak sa chlapec zľakol, nedal to na sebe poznať. Chvíľu vzdorovito zazeral s rukami skríženými na prsiach, no keď už Dunk strácal nádej, obrátil sa a šiel po ovos.

Uľavilo sa mu. Škoda, že ho nemôžem… radšej nech ostane v hostinci, panoši potulných rytierov nemajú ustlané na ružiach. Spravil by som mu medvediu službu.

Chlapcovo sklamanie ho však škrelo. Vysadol na Drahú, chytil Bleska za uzdu, a vtom mu napadlo, že ho azda poteší medenák. „Na, chlapče, to máš za pomoc.“ S úsmevom mu hodil mincu, lenže malý stajník sa ani nepohol. Medenák dopadol na zem a ostal mu ležať pri nohách.

Zdvihne ho, len čo odídem, vravel si Dunk. Obrátil koňa a vyrazil do noci s mitrhou a Bleskom za pätami. Mesiac pohládzal koruny stromov a na oblohe nebolo ani mráčika, čo by zakryl more hviezd. Dunk však neprestajne cítil na chrbte chlapcov namosúrený tichý pohľad.

Keď zastal na kraji širokej Jaseňovej lúky, popoludňajšie tiene sa predlžovali. Trávnatú plochu zdobilo najmenej šesťdesiat stanov. Malé i veľké, hranaté aj okrúhle, niektoré z plachtoviny, iné z plátna či hodvábu, no všetky pestrofarebné. Na stredových koloch im viali dlhé zástavy, čo hýrili farbami viac než kytica poľných kvetov – krvavočervené, sýtožlté, čierne ako noc aj všetky odtiene zelenej, modrej, sivej a fialovej.

Starec svojho času jazdil s viacerými tunajšími rytiermi, iných Dunk poznal z príbehov, čo sa pretriasali v hostincoch či pri ohni. Hoci sa nikdy nenaučil čítať ani písať, starec mu vytrvalo vtĺkal do hlavy heraldiku, často počas cesty. Sláviky patrili lordovi Caronovi z Plání, šikovnému harfistovi a obratnému kopijníkovi. Jeleňa s korunou mal v znaku ser Lyonel Baratheon, Vysmiata búrka. Zazrel aj tarlyovského poľovníka, fialový blesk Dondarrionovcov a červené jablko Fossowayovcov. V karmínovom poli reval zlatý lannisterovský lev a v bledozelenom zasa tmavozelená morská korytnačka Estermontovcov. Hnedý stan pod zástavou s červeným žrebcom isto patril serovi Othovi Brackenovi, ktorého prezývali Brackenovský surovec, lebo pred tromi rokmi zabil lorda Quentyna Blackwooda na turnaji v Kráľovom prístave. Vraj ho udrel tupou sekerou tak silno, až mu prerazil priezor i tvár. Blackwoodovská zástava viala na západnom konci lúky, čo najďalej od sera Otha. Nechýbali tu ani znaky Marbrandovcov, Mallisterovcov, Cargyllovcov, Westerlingovcov, Swannovcov, Mullendorovcov, Hightowerovcov, Florentovcov, Freyovcov, Penrosovcov, Stokeworthovcov, Darryovcov, Parrenovcov či Wyldovcov – všetky urodzené rody juhu i západu poslali na turnaj dvoch-troch rytierov, aby sa pokochali krásou spanilej panny a vybojovali na jej počesť zopár bitiek.

Stany boli vskutku nádherné, no Dunk vedel, že tu preňho niet miesta. V noci sa schúli len pod obnosený vlnený plášť. Lordi a významní rytieri si večer pochutnajú na kapúnoch a mliečnych prasiatkach, kým on si bude musieť vystačiť so šľachovitým kusom nasolenej hovädziny, tvrdým ako podošva. Dobre vedel, že na pestrofarebnej lúke sa dočká len pohŕdania a posmeškov. Niektorí budú k nemu hádam aj milí, ale to bude ešte horšie.

Potulný rytier nesmie zabúdať na svoju hrdosť, inak nie je o nič lepší od žoldniera. Ak chcem patriť medzi nich, musím si to zaslúžiť. Možno zažiarim na kolbišti a nejaký lord ma vezme do služby. Budem jazdiť vo vyberanej spoločnosti, jesť čerstvé mäso v hradnej sieni a na turnaji dostanem vlastný stan. Najprv sa však musím predviesť. Neochotne sa obrátil a odviedol kone do lesa.

Asi pol míle od mesta natrafil na hlboké jazierko v ohybe potoka na kraji rozľahlej lúky. Hladinu lemovalo husté tŕstie a vypínal sa nad ňou vysoký brest s bohatou korunou. Jarná tráva bola zelená ako rytierske zástavy a mäkká ako koberec. Malebné zákutie dosiaľ nik neobjavil. Toto bude môj stan, rozhodol sa Dunk. Stan so strechou z lís­tia, aj tak je zelenšia než zástavy Tyrellovcov a Estermontovcov dokopy.

Najprv sa postaral o kone. Potom sa vyzliekol a vkĺ­zol do jazierka, aby zo seba zmyl prach z cesty. „Pravý rytier je čistotný a bohabojný,“ vravieval starec a trval na tom, aby sa za každého novu vyumývali od hlavy po päty, či páchli alebo nie. Dunk sa zaprisahal, že v tom bude pokračovať aj ako rytier.

Sadol si pod brest, čakal, kým uschne, vychutnával teplý jarný vzduch a sledoval vážku, čo lenivo poletovala v tŕstí. Útočí ako dračie mláďa, napadlo mu, hoci sa naň vôbec nepodobá. Niežeby Dunk nejakého draka videl. Starec mal to šťastie. Ten príbeh počul toľkokrát, že ho poznal naspamäť. Starý otec ho v detstve vzal do Kráľovho prístavu, kde videl posledného živého draka. Bola to zelená samica, nedochôdča so zoschnutými krídlami. Z jej vajec sa nikdy nevyliahli mladé. „Povráva sa, že ju otrávil kráľ Aegon,“ hovorieval starec.

„Aegon Tretí, nie Daeronov otec. Volali ho Dračia záhuba alebo

Aegon Smoliar. Drakov sa bál, lebo na vlastné oči videl, ako mu ten strýkov zožral matku. Odkedy niet drakov, máme kratšie letá a dlhšie, krutejšie zimy.“

Keď sa slnko skrylo za vrchovce stromov, večerný vzduch ochladol. Od zimy mu naskočila husia koža, tak vyprášil tuniku a nohavice o strom a obliekol sa. Zajtra vyhľadá správcu turnaja a zapíše sa do kolby, no ak chce niekoho vyzvať, musí vybaviť ešte pár vecí.

Vedel, že nevyzerá ako rytier, nemusel sa preto obzerať vo vodnej hladine, nuž si len prevesil cez plece štít sera Arlana, aby všetci videli jeho znak. Priviazal kone a nechal ich spásať hustú zelenú trávu pod brestom, zatiaľ čo sa pešo vydal na turnajovú lúku.

Na Jaseňovej lúke sa zvyčajne schádzal prostý ľud z Jaseňového brodu, no teraz sa zmenila na nepoznanie. Cez noc na nej vyrástlo druhé mestečko – hodvábne, nie kamenné, ale zato oveľa priestrannejšie a krajšie než jeho starší náprotivok. Lúku lemovali tucty stánkov, kde kupci predávali plsť, ovocie, opasky, topánky, kože, jastraby, kameninu, drahokamy, cínový riad, koreniny, perie a tovar od výmyslu sveta. Žongléri, bábkari a kúzelníci zabávali dav svojím umením… nehovoriac o pobehliciach a vreckároch. Dunk ostražito zvieral mešec v ruke.

Keď zavoňal klobásy, čo škvrčali nad dymiacim ohňom, začali sa mu zbiehať slinky. Jednu vymenil za medenák a roh piva, aby ju mal čím zaliať. Ako jedol, sledoval súboj maľovaného dreveného rytiera s maľovaným dreveným drakom. Aj bábkarka, čo narábala s drakom, bola pastva pre oči – vysoká fešanda s olivovou pokožkou a čiernymi dornskými vlasmi. Tenká a plochá ako lata, ale Dunkovi sa páčila jej tvár a vrtké prsty, vďaka ktorým sa drak zvíjal a plazil ako živý. Dunk by jej najradšej hodil medenák, ale nemohol si to dovoliť, potreboval každý groš.

Medzi kupcami sa našlo viacero kováčov, presne ako dúfal. Akýsi

Tyrošan s rozdvojenou modrou bradou predával umne kované prilby, nádherné kúsky v tvare vtákov či šeliem, zdobené zlatom a strieb­rom. Jeden mečiar predával lacné oceľové meče, druhý ponúkal onakvejšie čepele, lenže Dunk nehľadal meč.

To, čo potreboval, našiel až na stole na konci uličky – kvalitnú krúžkovú košeľu a oceľové plátové rukavice. Pozorne si ich obzrel. „Dobrá práca,“ usúdil.

„Lepšiu nenájdete.“ Územčistý kováč meral nanajvýš päť stôp, no hruďou i plecami sa vyrovnal Dunkovi. Mal čiernu bradu, obrovské ruky a skromnosti by sa v ňom nenašlo, čo by sa za necht vošlo.

„Potrebujem brnenie na turnaj,“ vysvetlil Dunk. „Kvalitnú krúžkovú košeľu s nákrčníkom, sárami a zatvorenou prilbou.“ Starcov železný klobúk mu síce sedel, ale chcel si chrániť tvár a chránič nosa na to nestačil.

Kováč si ho premeral od hlavy po päty. „Chlap ako hora, no vyzbrojil som aj väčších.“ Vyšiel spoza stola. „Kľaknite si, nech vám zmeriam plecia. Aj ten hrubizný krk.“ Dunk poslúchol. Kováč mu priložil na plecia kus surovej kože, zašomral, ovinul mu ju okolo krku a znovu zamrmlal. „Zdvihnite ruku. Nie, pravú.“ Opäť zahundral. „Vstaňte.“ Vnútorná dĺžka stehna aj obvod lýtka i pása si vyslúžili ďalšie mrmlanie. „Na voze mám pár kúskov, čo vám sadnú,“ vyhlásil napokon. „Nečakajte žiadne zlato a striebro, sú z čistej ocele, obyčajné, ale pevné. Ja mám ozajstné prilby, nie okrídlené prasce a čudné ovocie ktovie odkiaľ, ale keď vás do hlavy trafí kopija, ochránia vás lepšie než kadejaké čačky.“

„Presne to hľadám,“ odvetil Dunk. „Po čom sú?“

„Dnes mám dobrú náladu, tak osemsto strieborných.“

„Osemsto?“ Až mu zabehlo. „Nezobrali by ste… mám aj staré brnenie na menšiu postavu… železný klobúk, krúžkovú košeľu…“

„Oceľový Pate predáva len vlastné,“ uzemnil ho kováč, „ale možno sa mi zíde materiál. Ak ho nežerie hrdza, vezmem ho a spustím cenu na šesťsto.“

Mohol by kováča požiadať, nech ho vyzbrojí na dlh, no zrejme by nepochodil. Na potulkách so starcom sa dávno presvedčil, že kupci neveria potulným rytierom – mnohí totiž nemali ďaleko od zlodejov. „Dám vám dva strieborniaky. Zajtra prinesiem brnenie a zvyšok peňazí.“

Kováč naňho chvíľu hľadel. „Práve ste si kúpili deň. Potom bude brnenie znovu na predaj.“

Dunk vybral z mešca dva strieborniaky a vtisol ich kováčovi do mozoľnatej dlane. „Nebojte sa, zaplatím. Prišiel som vyhrať.“

„Vážne?“ Pate skusmo zahryzol do mince. „A ostatní vás prišli povzbudzovať?“