Jabloňový kvet
1 / 2
Kraj Cotswolds hádam nikdy nebol podmanivejší ako teraz v máji. Šíre polia a ovocné sady, kam len oko dovidelo, zakvitnuté stromy. Ruth bola presvedčená, že nikde na svete nekvitnú stromy krajšie než v máji v Anglicku. K oblohe mierili ružovkasté sviece gaštanov, topole, jasene, duby a lipy hýrili všetkými odtieňmi zelenej, v záhradkách rozvoniaval jazmín a už takmer odkvitnutý orgován, steny domov venčili bohaté strapce vistérie. Nikto nevedel, prečo sa dedinka na samom okraji Cotswolds volala práve Little Astons. Bola takmer päťsto rokov stará a vznikla z radu domov, ktoré tu postavili poľnohospodárski robotníci a muži, čo pracovali v susedných väčších osadách pri spracovaní vlny a obchode s ňou. Rokmi sa síce rozrástla, no nie príliš. Na úhľadnom vŕšku trónilo panské sídlo Astons Manor, už z diaľky ho bolo vidieť zo všetkých strán. Príkladne udržiavané a cez leto prístupné verejnosti. Na konci Notcutts Lane stál elegantný georgiánsky dom, ktorý teraz slúžil ako penzión pre seniorov. Hlavnú ulicu lemovali učupené domčeky, pomedzi ktoré sa rozvetvovala. Sem sa turisti veľmi nehnali, viac atrakcií čakalo v susedných mestečkách, kam sa hrnuli ľudia z celého sveta. Keby si však dali trochu námahy, našli by tu síce nenápadné, no o to pôvabnejšie miesto dýchajúce históriou – kostolík či skôr kaplnku, obecný dom a rady malebných domov na hornom i dolnom konci. Ruth Durlingová pred ôsmimi mesiacmi ovdovela a nedávno si kúpila neobývaný domček na Notcutts Lane. Ešte vždy si nevedela zvyknúť – na menší priestor, na dni bez Johna a na prevratnú zmenu prostredia. Celý spoločný život bývali na predmestí Cheltenhamu. John pracoval na ministerstve zahraničných vecí a vždy si sľubovali, že keď pôjde do penzie, presťahujú sa do Cotswolds. Žiaľ, nestalo sa tak, plán prekazila Johnova predčasná smrť v šesťdesiatich štyroch rokoch. Vždy mala pocit, že bude žiť večne, nikdy nebol chorý a tešili sa na pokojnú starobu. Ruth sa nevedela zmieriť s jeho náhlym odchodom. Zo šťastnej manželky sa zo dňa na deň stala smútiaca vdova. Všetci jej však tvrdili, že mala vlastne šťastie. Bolo by žalostnejšie, keby sa mesiace, ba možno roky musela starať o chorého či bezvládneho milovaného človeka. Je však načase prebrať sa zo šoku. Obaja synovia pracovali v zahraničí a dcéra Alice bývala v neďalekom Cheltenhame. Bude si musieť privyknúť, keď už sa raz rozhodla pre tento radikálny krok. Chalúpka sa jej zdala neskutočne malá, dokonca tesná v porovnaní s domom, kde predtým bývali, no načo by v ňom ostávala po Johnovej smrti? Musela úprimne ďakovať Bohu za Alice. Ukázala sa ako schopné žieňa. Všetko bolo na svojom mieste. Ruth by trvalo hodiny, kým by veci vybalila, každý kus by vzala do rúk a hľadela naň so slzami v očiach. „Je tu dosť miesta,“ povedala Alice. „Ocko by s tým súhlasil.“