Dominik Dán: Červený kapitán

Váhavo vošiel. Teplota prudko poklesla, v priechode bol celodenný tieň a prievan... a príjemné kamenné vlhko. Na pravej strane našiel masívne drevené dvere a za nimi točité schodisko, asi prístup do bytov. Na konci priechodu bol dvor. Krauz zamieril tam, ale skôr ako si stihol prezrieť potencionálnu únikovú trasu, dvere sa otvorili a oslovil ho muž s jazvou na nose. „No? Kto ste?“ Krauz mu tvrdo pozrel do očí. Červený kapitán. Konečne! Ani nevedel, či sa má tešiť, alebo... „Krauz! Richard Krauz...“ „Tu nie! Oproti je krčma...“ a zabuchol. Krauz si sadol k stolu priamo na námestí. Od okoloidúcich ho oddeľovali prenosné črepníky s tujami. Dovnútra nechcel ísť, bolo plno a... okrem toho, nepoznal to tu, radšej zvolil otvorený priestor. Objednal si pivo a čakal. Nie dlho. Stihol si iba uvedomiť, že Milučký ani nebol prekvapený, akoby s jeho návštevou počítal... potom sa zjavil v priechode a opatrne prešiel námestím. „Dobrá voľba... veľa únikových ciest... to vám chválim...“ a prisadol si. Kývnutím ruky si aj on objednal pivo. Pohodlne sa oprel o operadlo. Poobzeral sa. Aj on mal rád krytý chrbát. „Volám sa...“ „Viem...“ „Som z...“ „Aj to viem...“ „Prišiel som kvôli...“ „Viem...“ „Tak prečo ste ho zabili?“ „Boha! Aké rýchle tempo! Takto svižne sme ani my nevypočúvali! Ešte mi povedzte, že už máte všetko spísané a stačí iba podpísať a ideme...“ „Kam?“ „Kam? No... nikam! Myslím, že nepôjdeme nikam a dnes to tu aj ukončíme!“ „A... kedy začneme?“ „Už ste začali... pane, ani netušíte ako zostra...“ „Odkiaľ o mne viete? Čakali ste ma?“ „Čakal!“ „Kto...?“ „Takto nie! Takto by to nešlo! Ja vás školiť nebudem... ale... niečo za niečo! Ak sa chcete dozvedieť, musíte aj povedať. O mne vie iba... pár ľudí... kto z nich...“ „Ale ani ja vás nemienim školiť,“ oznámil mu skoro až skormútene Krauz. Popíjali a sledovali okolie. „Tento Radegast je celkom slušný... a vychladený...“ prehodil Krauz nenútene. Profesionálny zabijak sa usmial a kývnutím hlavy tiež pochválil. „Nazdar, Vlasťo!! Máš jedno miesto voľné?“ „Pepo... máme rozrobenú debatu... neskôr...“ Pepo zarazene vrátil stoličku späť za stôl a odišiel k vedľajšej partii. Krauz sa nahol nad stôl. Vlasťo tiež. „U nás náhodou vykopali truhlu Karola Kloknera, kostolníka od svätej Barbory a... v hlave mal klinec. Hrdzavý. Popýtal som sa po okolí a... keďže všetci ľudia všetko vedia, povedali mi, že keď ste ho mali v rukách vy... naposledy, tak sa ešte leskol novotou.“ Kapitán súhlasne pokýval hlavou. V tvári nemal žiadny výraz. Nudil sa. „Raninec bol príma chlap...“ prehodil Milučký nenútene, ako keď Krauz chválil pivo. „Možno Raninec, možno niekto iný...“ „Áno, možno niekto iný. Vždy sa nájde niekto, kto sa ulakomí na tridsať strieborných.“ „Nepochybujem o tom, že informácie si odovzdávate rýchlo, aby nezostarli, lebo s informáciami je to... ako s tým vašim mäsom...“ „Určití vplyvní ľudia by mali záujem o jednu čerstvú, tak povediac priamo z udiarne. Kde je teraz.“ „Ani netuším.“ „Ak mi to poviete, môžem vám dať záruku, že sa vám na dovolenke nič nestane.“ „Aj ja vám dám jednu záruku... asi sa vám v najbližšej dobe niečo stane. Tam dole, poniže námestia je policajná stanica... mám tam jedného dobrého známeho, trochu pupkatý, ale chápavý... poviem mu, čo za sviňa štepená tu seká... svine štepené. Po bývalých eštébákoch teraz idú ako po teplej žemli, myslím, že by ich moje informácie zaujímali...“ „Ani sám tomu neveríte...“ „Myslíte!?“ „Iste! Keby ste chceli spravodlivosť podľa zákona, založili by ste u vás doma spis, napísali hlásenia a dali to šéfstvu na schválenie a... vyšetrovateľ by začal trestné stíhanie a predvolali by ma a... všetko pekne podľa zákona! Ale... nič ste nenapísali, nikto ma nepredvolal a vaši šéfovia o ničom nevedia, takže... si myslím... že iba blafujete a nikam nepôjdete.“ „Ste informovaný...“ „To by vás nemalo prekvapovať...“ „Neprekvapuje. Iba ma to utvrdzuje v presvedčení, že som urobil dobre, keď som nič nenapísal...“ „Škoda... mohol som vedieť viac...“ „Škoda... ale aj ja by som chcel vedieť viac...“ „Napríklad?“ „Čo vedel Klokner, že musel zomrieť?“ „Áále... tak to je už iná pesnička! Vám nestačí meno tesára s kladivom v ruke, vy chcete aj odhaľovať staré tajomstvá!! Pozrime že! A... prečo by som vám to mal povedať?“ „Viem, prečo vznikla skupina Spirituál...“ Červený kapitán si oblial sako... „... viem, kto je Voltér...“ Teraz sa už neoblial, zachoval kamennú tvár a opatrne si odpil. „... viem, že Kloknera zabila zlatá stredná cesta a... poznám aj... mysterium ferens...“ Pri posledných slovách sa kapitán prudko hodil dopredu a zovrel mu zápästie. „Drž hubu! Debil...“ poobzeral sa a keď sa uistil, že neupútal pozornosť chlapov od vedľajšieho stola, upokojil sa, pustil zápästie a zamračene sa naklonil bližšie ku Krauzovi. „Toto nemôžeš vedieť ani od Raninca... kto ťa poslal... je to hra? Máš pre mňa odkaz od generála?“ „Nie, nehrám. Spravodajské hry už vôbec nie. Kto je to generál?“ „Tak... kto ťa poslal?“ „Nikto! Vyšetrujem vraždu Kloknera...“ „Nekecaj!! Prosím ťa!!! To, čo tu drístaš sa nedá zistiť vyšetrovaním... nikto to... nezistí...“ „Niekto predsa len...“ Červený kapitán sa zamyslel. Nerozumel tomu. Teodor ho pred Krauzovým bulldočím zahryznutím varoval a navrhol návrat ku starým kamarátom. Odmietol. Ak poslali tohto mladého, aby ho vystrašil, tak budú veľmi prekvapený, čo s ním spraví! Jedine oni mu mohli prezradiť... najstráženejšie tajomstvo starého režimu, ale... takému mladému zobákovi!? Čo sa už všetci pomiatli? Alebo... možno... mu to prezradili práve preto, že počítajú s tým, ako skončí... Chcú, aby ho zabil, a potom prídu aj s vyšetrovateľom a... buď spolupráca, alebo doživotné galeje. Kapitán kombinoval. O praktikách svojich bývalých kolegov nemal najmenšie ilúzie. Ale chýbali mu čerstvé informácie o stave organizácie a o aktuálnych zmenách, a tak nevedel nájsť správne riešenie. Jedno však vydedukoval. Mladý sa pýtal na príčinu Kloknerovej smrti, takže všetko mu asi neprezradili. Buď blafuje a ide podľa vopred dohodnutého scenára, alebo to naozaj nevie, takže ho vyškolili iba do presne určenej úrovne. No to nebol generálov rukopis! Generál bol perfekcionalista... ale... možno práve toto je perfektne naplánovaná a načasovaná akcia, ktorej nerozumie iba on sám! A možno... už pracuje aj iná skupina v organizácii a snaží sa generála skompromitovať a odstaviť na vedľajšiu koľaj. Počul, že v Maďarsku to spravili presne tak a šéfa po jednej nevinnej prechádzke do lesa so psíkom už nikdy nikto nenašiel. Psíka áno. Visel na vôdzke pod kŕmidlom pre vtáčiky. Aj Krauz kombinoval. Vedel trt makový, iba pár výrazov, ktoré iritovali každého, kto o nich vedel. Janetka vedel o zlatej strednej ceste a šepkal tie slová z posledných síl, Raninec iba tušil, o čo ide, a radšej zdrhol na opačný koniec zemegule, tento mu skoro odtrhol ruku... ale kedy už konečne stretne niekoho, kto mu to vysvetlí!? Možno tento... ak to s ním takticky zohrá a vydrží blafovať... Červený kapitán chcel mať jasno aspoň v jednej veci. „Ukáž mi služobák...“ Krauz mu ho ukázal a aj zadnú stranu s hodnosťou a menom. Vyzeral ako pravý. Milučký si bol istý, že je pravý, takže toto tu nie je volavka, ale ozajstný Krauz. „Aj ja som si dal námahu a čo-to som si pozisťoval. Nie som naivný... viem, že vás nikdy nedostanem pred vyšetrovateľa... ale... chcel som vidieť vaše oči, keď vám poviem, že ste obyčajný sprostý vrah a že to už vedia všetci policajti v Našom Meste... a ak nie, tak sa o to po návrate postarám. Alebo... mi poviete, čo je v pozadí a dohodneme sa. Výmenou ponúkam mená... kto vás natrel a čo sa aktuálne deje u nás.“ „Doplatíš na to...“ „Nebojím sa!“ „Zmizni, kým nie sú problémy!“ „Budem ich riešiť, keď prídu...“ „Zlá filozofia! Vieš kedy staval Noe svoju archu? Pred dažďom, pán kolega, pred dažďom!“ „Nie sme kolegovia...“ „Sme, či sa ti to páči, alebo nie! Všetky strigy v rozprávkach žijú celý svoj rozprávkový život s vredom na nose a... myslíš si, že sa im to páči? Zvykli si... a aj vy si zvyknete! Budú vás s nami spájať ešte najmenej päťdesiat rokov...“ sarkasticky sa rozrehotal. Krauz chcel zaprotestovať, ale spomenul si na pani Mariku a ostatných. Naozaj to bude dlho trvať, kým im ľudia začnú dôverovať. „Viem, kde je Raninec a... to je tak asi všetko, čo ponúkam. A ešte jedno... nevzdám to!“ povedal odhodlane. Červený kapitán ešte chvíľu váhal. Zvažoval všetky pre a proti. Potom unavene precedil pomedzi zuby... „Vieš, čo ti poviem...?“

XXXIV

Čašník vyšiel von na terasu a porozhliadol sa. Čerstvo naškrobený golier ho škrtil ako obojok a sako uhľovej farby v tejto horúčave spôsobovalo neuveriteľné utrpenie, okrem toho ho tlačila pravá topánka, aj keď sa leskla novotou ako psí čumák. Vlastne, práve preto! Ale... nemal na výber. Hotel zmenil majiteľa a kto sa chcel udržať v práci musel poslúchať... nie ako za starých čias. Vtedy si v hoteli mohli robiť, čo chceli, a aj to robili. Chudáci hostia. Dnes boli páni a... oni museli poslúchať. Aj hostí aj toho debila, čo bol schopný prísť na kontrolu aj o tretej v noci. Rozhliadol sa a zbadal ho v rohu terasy. Popíjal kávu a čumel na námestie. Terasa bola dobrý meter nad dlažbou a výhľad bol vynikajúci, hoci... z rohu, kde sedel mu výhľad zakrývali ozdobné kríky v prenosných črepníkoch. Dokrivkal až k nemu a mal na jazyku... ty debil, máš v recepcii telefón... ale povedal... „pán Zelenka, prepáčte, že vyrušujem, ale máte v recepcii telefón...“ Zelenka sa neochotne zodvihol. „Prosím, pán Zelenka,“ usmiala sa recepčná, hoci ju tlačila idiotská čelenka a nohavičky sa jej zarezávali... no... jednoducho, tiež v tomto neznesiteľnom teple trpela Jóbove muky a najradšej by sa videla niekde pri vode a nie za recepčným pultom. „Prepnem vás do kabínky, alebo si to vezmete tu?“ „Do kabínky... prosím...“ Vošiel do kabínky a zvesil slúchadlo. Počkal, kým recepčná postláčala tlačidlá a nezabudol sa obzrieť a skontrolovať ju, či nepočúva. Prišli noví hostia a mala inú prácu. „Prosím, Zelenka...“ „Mám nové pokyny... za každú cenu treba zabrániť osobnému kontaktu...“ „Práve prebieha. Sedia spolu na pive.“ „Tak potom... ich pozdravujte od tety Kláry...“ „Rozumiem... pošlite mi sledku...“ Muž sa vrátil na terasu a z vnútorného vrecka saka nenápadne vybral divadelný ďalekohľad. Posunul sa na stoličke a cez škáru v kríkoch skontroloval dvoch mužov na opačnom konci námestia. Červený kapitán ho práve zdrapol za ruku a niečo mu syčal do tváre. Teodor sa usmial. Možno ani nebude musieť pozdravovať oboch, možno... to jeden vybaví za neho a druhého... napokon pozdraví, lebo srdečné pozdravy od tety Kláry treba odovzdať vždy a načas. Doposiaľ ich odovzdal vždy...

XXXV

„To ostatné sa dozvieš až zajtra. Na...“ podal mu hárok papiera, „... tu máš zakreslenú lesnícku chatu, ako som ti hovoril. Nezabudni... volá sa Letné sídlo... zajtra večer o tomto čase... ak neprídeš sám, budem to vedieť už vopred a už ma nikdy nenájdeš. A nedám ti to. Iba jedna šanca... tak rob, čo ti kážem, lebo... a teraz vypadni, lebo si nebezpečný ako časovaná bomba a...“ zaváhal, „... ja chcem ešte s bráchom predávať tlačenku a Peťovi utierať zadok... lebo vlastného nemám a nikdy mať nebudem...“ „Peťovi...?“ „... tak už choď!!“ Potom... sa stalo niečo zvláštne. Červený kapitán sa navalil na operadlo a dlho sa zahľadel krížom cez námestie k hotelu. Stuhol, zaplatil, nenútene vstal a na rozlúčku povedal. „Zmizni, bude sa strieľať... jeden z nás to musí prežiť...“ a chystal sa odísť domov. Krauz nevedel, čo má robiť, toľko nových informácii... Krauz tiež vstal. Červený kapitán si neodpustil pozdrav na rozlúčku. „... ty idiot! Aký si mladý, taký si sprostý... načo si sem chodil?“ Krauz chvatne prešiel námestím. Na rohu uličky zastal a skontroloval si priestor za sebou. Bol čistý. Ten krpatý šľachovitý mužíček ho naozaj vystrašil. Nechcel sa správať ako paranoik, ale ak má pravdu, tak opatrnosti naozaj nie nazvyš! Prebehol uličkou a sadol si do auta. Automaticky naštartoval a... rýchlo vypol motor. Vystúpil a oneskorene skontroloval podvozok. Otvoril aj kapotu. Vrátil sa za volant a už nenaštartoval, ale prestrašene sa schúlil na sedadle a premýšľal. Napadlo mu iba jedno. To nemôže byť pravda!

XXXVI

Vystúpila skoro posledná. Krásna tridsaťročná žena v rifliach a tričku. Neposlušné čierne vlasy jej padali až na lopatky. Tak si ju pamätal v okne električky. Skoro vôbec sa nezmenila. Veľkú cestovnú tašku si prehodila cez rameno a kabelku kŕčovito zovrela voľnou rukou. Na železničných staniciach sa kradlo aj vo Varšave a bola si istá, že aj tu. Poobzerala sa, akoby hľadala niekoho, kto by ju mal čakať, ale on vedel, že vie, že ju nikto nesmie čakať. Ani on ju nečakal. Bol schovaný za novinovým stánkom a sledoval ľudí na nástupišti. Ak by zbadal podozrivého chlapa, alebo ženu tmoliacu sa za ňou, celú akciu by odvolal. Do očí sa mu tlačili slzy. Sám nevedel, prečo prišiel. Sám jej dal inštrukcie o najvyššom stupni opatrnosti a... sám ich prvý porušil. Nedokázal odolať. Toľko rokov! Ale urobil, čo mohol, aby ju neohrozil. Obliekol si tie najroztrhanejšie nohavice, čo našiel... teda tie druhé, čo mu ešte viseli v skrini a dal si najsmradľavejšiu košeľu, čo mal. Druhú v skrini nenašiel, a tak ostal v tej, čo nosil stále. V skrini ostala už iba nepoužívaná posteľná bielizeň a veľa uterákov... tiež nepoužívaných. Suseda ich občas preprala a rozvešala na pavlači. Zlatá duša. Chcel sa zamaskovať za bezdomovca, ale keď sa videl v zrkadle uvedomil si, že maskovať sa nemusí. Medzi uterákmi bola pištoľ. Stará Walterka z druhej vojny. Použitá. Nie ako uteráky. Keď odchádzal, zvažoval, či... ale napokon sa rozhodol, že nie. Nechal ju v skrini. Zbehla po schodoch do tunela a on zamieril cez hlavnú halu k východu. Stál od nej iba na pár krokov, ale nespoznala ho. Vzala si taxík a nadiktovala adresu, čo jej dal po telefóne. Machata si utrel slzu a nastúpil do autobusu. „Revízia cestovných lístkov... dedo, vy sa nemusíte ľakať, vo vašom veku už máte zadarmo... a občas by ste sa mali umyť! Kvôli tomu smradu vás môžem pokojne vykázať z električky...“ Nikto z okolostojacich netušil, koľko má v skutočnosti rokov, ale revízorov nápad sa im pozdával a vehementne prikyvovali.

XXXVII

Nenaštartoval. Čím dlhšie nad tým rozmýšľal tým viac bol presvedčený, že to tak nemôže nechať. Ak teraz zdrhne, bude to neskôr banovať. Musí... si to premyslieť. Ešte hlbšie sa zanoril do operadla a kombinoval. Zvažoval možnosti a riziká. Už sa stmievalo. Vlastne... už bola tma. Pozrel na hodinky, ale čas už nehral rolu. Išlo o neho. Skontroloval pištoľ a obtiahol. Náboj v komore nosil, iba ak cítil, že ide do finále. Bol sám, ale rozhodol sa to risknúť. Možno... Vystúpil a prešiel tmavou uličkou na námestie. Ľudia ešte pili. Pár ich spievalo. Na mäsiarstve visela ceduľka „Zatvorené“ a tak opatrne vošiel do priechodu. Príjemný chlad sa zmenil na ozajstnú zimu. Prvé dvere vpravo boli zaistené oceľovým pásom a veľkou zámkou. Asi už naozaj zavreli. Potom vpravo točité schody hore alebo rovno dozadu na dvor. Chybu si nemohol dovoliť a prešiel až na dvor. Žiadny múrik, žiadny plot, žiadne záhradky, iba tri poschodia okien. Uzavretý vysoký štvorec. Na prízemí v rohu bolo jedno okno potvorené... v prípade potreby únikový priestor. Vrátil sa a opatrne vyšiel po schodoch na prvé poschodie. Chodba sotva pätnásť metrov. Končila oknom a pod ním bol stolík s kvetmi. Odhad vzdialenosti bol dôležitý, keby bolo treba utekať... Po oboch stranách iba dvoje dvere. Na prvých dverách veľká mosadzná menovka... Prúcha... oproti Toman... išiel ďalej skoro až k stolíku... V. Milučký... oproti... Krista jeho!! Dvere s menovkou V. Milučký boli pootvorené. Pohli sa! Neboli iba pootvorené!!! Niekto sa ich zvnútra snažil opatrne privrieť. Chmatol po pištoli a... Dvere sa rozleteli a noha ho trafila do brucha. Zohol sa a voľnou rukou sa snažil odraziť kopanec a stlmiť následky. Aj tak odletel na stenu oproti a zviezol sa na stolík. Črepníky zarachotili o dlažbu. Muž namieril a vystrelil. Krauz začul tichučké dum a vedľa hlavy mu explodovala omietka. Ešte padal a pod sebou demoloval stolík s kvetmi. Pudovo namieril a vystrelil. Rachot sa v klenbovej chodbe rozliehal ako výbuch v kameňolome. Muž sa trhol a pootočil, keď ho guľka zasiahla do ramena. Skrčil sa a prebehol na koniec chodby ku schodom. Krauz sa lakťom oprel o stolík a zamieril druhýkrát. Muž sa zvrtol a vystrelil. Okno nad Krauzom puklo a iba tichučko zacinkalo. Lakeť sa mu zo stola zošmykol na blate z rozsypaných črepníkov a tvrdo dopadol na kamennú podlahu. Muž zbehol po schodoch. Krauz nelenil, vstal a prebehol do polovice chodby... a potom mu zaplo! Nábojnica! Za mužom neexplodovala omietka, takže guľka ostala v ňom, ale nábojnica je... medzi kvetmi!! Tu nie si doma!! Kto to bude vysvetľovať miestnym policajtom a... kto ti uverí?!! Zabrzdil a vrátil sa. Rýchlo sa hodil na kolená, natiahol ruku s pištoľou a skontroloval stenu napravo. Asi sem cvrkla nábojnica a mohla sa skotúľať... asi sem... odhrnul listy dieffenbachie, potom odkopol ficus benjamina a... tu je!! Rýchlo ju vzal a... chcel sa rozbehnúť, ale zvedavosť mu nedala. Špičkou nohy otvoril odchýlené dvere a... Červený kapitán ležal v chodbe dolu tvárou a okolo hlavy mal krvavé jazierko. Krauz vedel, že nie je šanca. Musela byť prestrelená tepna, alebo hlavná žila a kým príde sanitka... Rozbehol sa po chodbe. Prúcha práve otváral dvere. Všetky starodávne dvere sa otvárali von. Krauz mu do nich z celej sily kopol. Bola to asi prvá naozaj veľká rana od života, čo Prúcha dostal. Krauz ho počul padať a demolovať zariadenie chodby. Vybehol z priechodu a prilepil sa na skupinku študentov, čo oslavovali prázdniny a slasti brigády v cudzom meste. Jeden hral na gitare. Všetci spievali. Krauzovi stačilo, že ho previedli cez námestie, potom ich opustil a rozbehol sa svojím smerom. Stál a pozoroval uličku. Nič podozrivé nevidel, a tak sa pohol. Prešiel ju celú. Vrátil sa. Autá okolo jeho žiguliaka nezmenili ani farbu, ani poznávacie značky. Pamätal si ich. Aj tak skontroloval podvozok, rýchlo nastúpil a tentoraz už naštartoval. Predpisovou šesťdesiatkou sa previezol mestom. Nepoznal ho, a tak sa mu dvakrát stalo, že vybehol až na výpadovku. Okamžite sa vrátil a zamotal sa do centra. Viac sledoval spätné zrkadielko, ako cestu pred sebou, ale nikto ho nesledoval. Ak pracujú podľa zaužívaných pravidiel, tak nebezpečenstvo číhalo až na výpadovkách. Našiel obytnú štvrť s priečnym parkovaním pod stromami. Jazdil tak dlho, až našiel žiguli. Zaparkoval za rohom a vrátil sa peši. Zadná poznávacia značka išla bez problémov iba vidlicovým kľúčom, ale na prednú musel použiť kliešte. Previezol sa až k rieke a v tme pod stromami si vymenil značky. Odmontoval ozdobné falošné hmlovky z predného nárazníka, zmontoval kožený kryt chladiča a nožom strhol veľkú nálepku zo zadného skla. Odšrauboval aj dlhú anténu s chlpatou opicou zo strelnice. Napokon dal dole aj ozdobné puklice. Keď skontroloval zovňajšok svojho nového auta, bolo mu do plaču! Pozrel si mapu a vyrazil. Išiel na sever. Potom sa zvrtol na západ a dole na juh. Neustále si kontroloval chrbát. Nezachytili ho. Bolo už hlboko po polnoci, keď prechádzal okolo domu s neposlušným vlčiakom Nerom, ale nemal v úmysle zastaviť a dráždiť ho. Chcel iba vedieť, či tam naokolo neparkuje nejaké cudzie auto. Keď sa presvedčil, že vzduch je čistý, vyšiel z mesta a zabočil na poľnú cestu. Zatiahol do kríkov, vypol motor aj svetlá a sedadlo si zložil na ležato. Chvíľu sedel a zhlboka dýchal. Dýchal... dosť dlho. Pravú ruku natiahol pred seba. Prsty sa ešte chveli. „A... kurva...“ povedal napokon, čo v ľudskej reči malo znamenať dobrú noc, Riško.