"Otec nás nebil. Rukami nie. Bil nás rečami. Krutými, tvrdými slovami do nás pichal tam, kde sme boli najzraniteľnejšie. Na miesto, kde to bolelo a nechcelo sa zahojiť. Nechávalo rany na celý život. Ešte aj dnes sa čudujem, že som to prežila v relatívne dobrom psychickom zdraví. Že som neskončila niekde v blázinci v čalúnenej izbe. Alebo že som z protestu neklesla niekam medzi spodinu. Lebo aj to sa stáva. Gény som zdedila aj po ňom, a tak bolo vo mne dosť vzpurnosti, drzosti a chuti presadiť sa. Neznášal to na mne. Podľa jeho predstavy všetky ženy majú byť submisívne, držať hubu a krok a robiť iba to, čo im muž dovolí a prikáže. Sú menej hodnotný živočíšny druh".