Azda nik nevedel tak priblížiť prostredie írskeho vidieka ako tento veľký prozaik. V jeho príbehoch ožívajú drsní farmári, mestskí fičúri, dohadzovači, prelietavé dievčatá a všetci, čo prežívajú svoje trápenia na tomto svete. Na neveľkom priestore autor s láskavou iróniou, sviežo a hravo načrtáva mentalitu, spoločenské zvyky a históriu Írska, ako ju môže stvárniť iba človek pevne zrastený s rodným krajom.
Autor
Írskych poviedok neostal nič dlžný svojej povesti literárnej legendy Zeleného ostrova.
Recenzia
O hľadaní lásky
John B. Keane svojou knihou "Írska láska" dokazuje, že hoci próza písaná formou listov má svoju dlhú históriu a dokonca sa dá o nej povedať, že bola jednou z prvých podôb literárnej výpovede, môže byť čitateľsky príťažlivá aj na konci XX. storočia. Zásluhu na tom má, pravdaže, Keaneovo rozprávačské majstrovstvo, schopnosť v zhustenej forme podať výstižnú charakteristiku jednotlivých postáv, na malom priestore naskicovať írečité prostredie írskeho vidieka, zachytiť atmosféru, v ktorej žijú protagonisti a aj ich svojráznu mentalitu.
John B. Keane (narodený v r. 1928), doma i v zahraničí veľmi populárny autor — najmä vďaka prozaickým útvarom, ktoré majú formu listov — píše nielen romány a poviedky, ale aj divadelné hry a poéziu, jeho texty sú prekladané do viacerých jazykov. Spomínaná kniha obsahuje dva romány v listoch, ktoré sú spojené postavou hlavného protagonistu — dohadzovača Richarda O' Connora, zvaného aj Dicky Mick Dicky, žijúceho v zapadákove na írskom vidieku. Prvý z nich ,,Listy farmára túžiaceho po láske" podáva príbeh Johna Bosca McLanea, stredného farmára, ktorý sa po smrti rodičov stará o svoje hospodárstvo sám, no viac ako praktické starosti s farmou mu spôsobuje problémy jeho samota. V románe ho stretávame o čosi viac ako päťdesiatročného, v okamihu, keď pod ťarchou zúfalstva, že zo samoty sa mu už nepodarí vybŕdnuť, píše list bývalému spolužiakovi Frankovi O' Dellovi a prosí ho o pomoc pri hľadaní životnej družky. Tak sa pred nami rozkrúti kolotoč listov, stretaní, nádejí a aj sklamaní; na jeho pozadí autor rozkrýva nečakané rozmery osamelosti postihujúcej nielen Johna Bosca, ale spätej aj s podobnými osudmi mnohých farmárov v odľahlých kútoch írskeho vidieka a ďalších — mužov i žien — z najrôznejšieho prostredia.
Práve listy sú žánrom, ktorý ponúka možnosti na maximálnu otvorenosť a až sebabičujúcu úprimnosť postáv vyznávajúcich sa z pocitov izolácie, osamelosti, neschopnosti nadviazať trvalejšie kontakty a vytvoriť hlbšie väzby s inými. Jedného sychravého, veterného januárového večera vpisuje svoje pocity do listu bývalému spolužiakovi aj John Bosco, ktorý už neverí v možnosť obratu vo svojom živote. ,,Najradšej by som vybehol do vetra a zimy a vykričal svoju osihotenosť do noci, tak strašne sa mi žiada ženskej spoločnosti," píše osamelý muž priateľovi. ,,Nie je to len sexuálna žiadostivosť, ale oveľa viac. Je to túžba podeliť sa o myšlienky a o srdce takisto ako o telo, potreba komunikácie v duchovnej ako aj v telesnej oblasti..." Podobné túžby trápia aj ostatné keaneovské postavy, pred očami čitateľov defilujú postavy, ktoré sa s novou nádejou obracajú na dohadzovača Dickyho Micka Dickyho a cez ich listy autor vypovedá o neľahkom živote írskych farmárov, o osihotenosti ľudí, ktorí — napriek veľkej túžbe — nenašli citové zakotvenie a trpia pocitom životnej nenaplnenosti; tento môže nadobudnúť až také rozmery, že ich privádza k tragickým rozhodnutiam.
Podobne druhá próza ,,Listy dohadzovača" rozpráva o živote na roztrúsených farmách uprostred malebnej prírody írskeho ostrova, o desiatkach osudov ľudí, ktorí by chceli prežiť plnohodnotný, nielen prácou, ale aj láskou naplnený život. V oboch prózach, no najmä v tejto, nepochybne zaujme postava sympatického dohadzovača Dickyho Micka Dickyho, ktorý vo svojom dohadzovačstve vidí oveľa viac ako pomerne slušne platenú prácu, preňho je to najmä služba iným, ba aj služba životu samému. Dicky, obdarený fantáziou, schopnosťou vciťovať sa do príbehu iných ľudí, im túži v rámci možností podávať pomocnú ruku pri hľadaní partnerov a partneriek a zachraňovať ich tak pred zúfalstvom zo samoty. Dicky je človek vidieka, ,, zemitý" takisto ako jeho rodáci, no navyše má poetickú dušu a sklon k filozofovaniu, rád sa zamýšľa nad životom, ktorý by chcel svojím dohadzovačským remeslom usmerňovať a ,,opravovať" tak, aby v ňom bolo medzi ľuďmi čím memej utrpenia a čím viac lásky a vzájomného porozumenia. Dicky Mick Dicky má ešte jeden - celkom praktický - dôvod, ktorý ho vedie k jeho "delikátnej brandži", je si totiž pridobre vedomý, že na farmách a v celom okolí ubúda ľudí, že z kraja sa vytrácajú malí farmári, ktorí mu ,,dávajú tvár"; Dicky sa hrozí predstavy, že jedného dňa sa tento krásny kraj celkom vyľudní a ,,dážď sa bude šepotom prihovárať husto zatrávneným pasienkom, no neodpovie mu nijaký smiech ani plač, nijaké šantivé pokrikovanie, nijaký ľudský zvuk..." Láska ku kraju, v ktorom — ako to Dicky cíti — ,,život väčšmi povznáša ľudskú dušu, je plnohodnotnejší a plnší", pobáda tohto dohadzovača, poeta i filozofa v jednej osobe k tomu, aby spájal osamelých do dvojíc, aby nepriamo asistoval pri zakladaní rodín a ich potomstva, a tak zabránil úplnému vyľudneniu kúska zeme, ktorý preňho toľko znamená.
Keane vykresľuje svoje postavy a postavičky — či už ide o farmárov, ich ženy, vidieckych duchovných alebo o mestských fičúrov a dámy s pochybnou povesťou — s veľkou dávkou empatie, súcitu, ale i svojrázneho humoru, a aj drsnejšej irónie, ktorou nešetrí pri zobrazovaní obyčajných vidiečanov, mešťanov, ale ani duchovných hodnostárov. Z jeho textov dýcha láska k rodnému Írsku, zrastenosť s obyvateľmi, zvykmi a tradíciami jeho vidieka, ale rovnako z nich cítime aj obavy o jeho budúcnosť. Ako som už naznačila, citová pripútanosť autorovi nebráni, aby si občas nezaostril na rodákov aj kritickejší pohľad a nenastavil im aj menej lichotivé zrkadlo. Keane ponúka čitateľovi jednoducho a bez akéhokoľvek sentimentu vyrozprávané príbehy plné ľudskosti, predovšetkým nesmiernej túžby po láske alebo aspoň účasti na osude. Nepochybujem, že nimi osloví aj našich čitateľov, prispieť k tomu môže aj kvalitný preklad Kataríny Juskovej zohľadňujúci špecifickosť hovorového jazyka — vrátane ľudových zvratov a fráz, ktoré významnou mierou dokresľujú atmosféru týchto plnokrvných príbehov z írskeho vidieka.
Etela Farkašová, Knižná revue 14-15/2000
