Vojtaššák má na mnohých fotografiách z mladých rokov ostrý, skúmavý pohľad. Hľadal som odpoveď, prečo to tak asi bolo.

O tom, že žil vo veľmi komplikovaných časoch, niet pochýb. Stretával sa s ľuďmi, ktorí svojimi názormi boli často na „druhej“ strane. Zdá sa mi, že tým svojím pohľadom chcel preniknúť k „jadru“ vecí i ľudí a zistiť: „Kto si človeče?“ A tam, v jeho hĺbke, sa ho chcel dotknúť svojou dobrotou a tú prebudiť aj v ňom.

Na fotografiách z konca života je už Vojtaššák uvoľnený. Pôsobí ako dobrácky dedko, ktorý akoby chcel povedať: „Už nemusím pátrať, kto je kto. Už je po všetkom... Majte sa vy tu, idem k Otcovi.“ Bolo to tak, alebo tam bolo ešte aj iné tajomstvo?

Čítaj a uvidíš!