Blízko, ale čoraz ďalej

Úvahy a reportáže Jozefa Urbana, ktoré postupne (1997 - 1999) vyšli v Literárnom týždenníku a časopise Spolku slovenských spisovateľov.
Recenzie:Nevyhnutnosť osobného objavovania
Už po druhýkrát v tomto roku sa k nám dostáva kniha od Jozefa Urbana, od osobnosti, ktorú by sme mohli označiť aj za prvú spisovateľskú legendu v ponovembrovej literatúre. Hoci sa nepísanou legendou stal ešte predtým, svojím tvorivým vývinom a životom jednostaj potvrdzoval, že čosi legendárne mu len tak imidžovo neprischlo, ale že mu to bytostne prináleží. A Urban to potvrdzuje i žurnalistickými schopnosťami.

Blízko, ale čoraz ďalej je názov knihy úvah a reportáží, ktoré boli uverejňované v Literárnom týždenníku v rozpätí rokov 1997-1999. Nejde teda o neznáme texty ako v prípade zbierky básní Dnes nie je Mikuláša, ale o texty známe, ktoré zmenili "nosič". S vonkajšou zmenou však súvisí vnútorná, rozsiahla a viacúrovňová zmena pri čítaní. Tou podstatnou je, že kým v novinách sa v podobných článkoch považuje za dôležitý predmet autorského záujmu (extrémne na tom stavia bulvárna tlač) a potom autor sám, kniha procesom výberu a zaradenia, samozrejme, neobchádza predmet, ale oveľa intenzívnejšie signalizuje svojho autora: individualitu, štýl, názory atď.

Zmena vo vnímaní namieri v dôsledkoch na zhodnocovanie prezentovaných kvalít autora. Reportáže a úvahy sú vynikajúco štrukturované na menšie celky - umožňujú gradovanie a pestrú optiku. Rozprávanie je osviežené a vyhrotené priamou rečou (Kroky po červenom mramore) či situačným opisom (krčmová scéna vo Viac ako malý žltý bager). Dôležité fakty sú citlivo a postupne vkladané do textu, aby na jednej strane plnili informačnú funkciu a na druhej nenarúšali spontaneitu a dynamickú štylizáciu. Pokiaľ ide o prístup k zobrazovanej skutočnosti, odpoveď nájdeme v stručnej sebareflexii: "Kamkoľvek prídem, dodržiavam istú mieru hosťovskej zdvorilosti. Servilnosti sa vyhýbam." (s. 104) - to sa potom odzrkadľuje v téme.

Sympaticky pôsobia reportáže, v ktorých zápolí zástupca mladej generácie so starými témami, teda Urban s témami domova, rodného kraja, dediny, mesta atď., medzi nadčasové reportážne témy patrí spracovanie osudov zaujímavých ľudí a do tretej skupiny by sme mohli zaradiť dobové témy (reklama, smrť princeznej Diany). Časový aspekt pri rozdelení tém Urbanovej knižky poukazuje na výnimočnosť a možno aj priekopníctvo uchopenia prvej tematickej skupiny, pretože tu si autor jedinečne poradil s protikladom tradícia - antitradícia. Urban je kritik tradície potiaľ, pokiaľ za ňou vidí obmedzených ľudí s uviaznutou haluškou v brade a tradičný je potiaľ, pokiaľ je podľa neho tá-ktorá tradícia dôležitá. Nech už je to antitradicionalizmus, subjektívny alebo pragmatický tradicionalizmus, no po prečítaní reportáží z mnohých dedín, miest, mestečiek, parafrázujúc Urbanovo často opakované slovko mestotvorný, som presvedčený, že napriek protikladom a v súhlase so svojou mierou zdvorilosti, všade hľadal niečo jedinečné, zvláštne a typické, niečo našskotvorné či snáď slovenskotvorné. A hľadal to svojou cestou, zrejme dobre vedel, že aj hocijako blízko je veľký a vznešený ideál, bude čoraz ďalej, ak sa ľuďom odoprie cesta osobného objavovania. Nuž, Urban má zas oproti nám naviac, možno o mieru, ktorá delí legendu od všednosti...
Radoslav Matejov, Knižná revue 14-15/2001