Represálie úradov proti národne uvedomelým Slovákom dosahovali v roku 1907 vrchol. V obsiahlej publikácii Slovensko dejiny sa uvádza, že v rokoch 1906 - 1907 odsúdili maďarské súdy 306 Slovákov. Niektorí boli odsúdení do žalára, prípadne strávili mnoho týždňov vo vyšetrovacej väzbe. Mnohí museli platiť vysoké pokuty napríklad aj za to, že odmietli maďarské učebnice pre svoje deti a dožadovali sa slovenských. Pokutované boli aj ženy za účasť na priadkach počas neskoršieho štatária. Cirkevná vrchnosť sa v tom čase rozhodla zaútočiť aj na slovenskú tlač. V novembri 1907 dala na index Ľudové noviny a v kostoloch sa čítalo vyhlásenie, ktoré katolíkom zakazovalo čítať Hlinkov týždenník. Ďalšou formou bojkotu sa stal postoj k maďarskému školstvu. Apponyiho zákony ešte viac prehĺbili maďarizáciu školstva. Podľa zákona sa mal v školách používať výhradne maďarský jazyk a to tak, aby ho žiaci aktívne ovládali už vo štvrtom ročníku. Neskôr pribudol i príkaz, aby sa maďarčine vyučovalo i náboženstvo.

Kniha je o krátkom, ale udalosťami nabitom období liptovskej obce Lúčky, keď národné povedomie jej obyvateľov bolo silnejšie, ako ich kresťanská pokora. Obdobie, keď obyvatelia Lúčok dokázali takmer päť rokov ignorovať farára pokorného sluhu vyších úradov, či už cirkevných, alebo svetských a ktorý za hmotné statky zabudol na svoju niekdajšiu národnú horlivosť. Aby ju prekryl, o to sa intenzivnejšie zapajal do maďarizácie Slovákov. Kniha je o odhodlaní ľudí neustúpiť zo svojich požiadaviek aj za cenu väzenia a pokút / maďarizácia školstva - Apponyiho zákony, zakázaná slovenská tlač: Ľudové noviny a pod./. Dôležitý je fakt, že najskôr bola lučanská revolta a jej ohlas v Uhorsku a az potom masaker v Černovej. Podobné prípady vzbury proti maďarizácii sa stali aj v Zobore, Hruštíne, ale boli krátkodobé a menej radikálne.