Sonety pre Lauru

   Kto bola Laura? Bola slobodná, alebo vydatá? Bola to skutočná žena, alebo básnická fikcia? Básne o nej nie sú príbehom Lauriným, ale aj Petrarcovým. Ľúbostný príbeh aj bez deja nadobúda vnútorné bohatstvo a obsah: slovo renesančného básnika je prosté a veľké.
Sú to básne vyjadrujúce veľkú hĺbku citu k milovanej bytosti, ktorá je však pre Petrarcu nedosiahnuteľná a zároveň sú vrcholom ľúbostnej lyriky renesančného sveta. Hlboká vášeň a zanietenie pre lásku nekončia u neho ani po smrti milovanej Laury, práve naopak. ich intenzita sa stupňuje.


Ukážka:

I.


Vy poslucháči básní, v ktorých žiaľ a chvenie

až dosiaľ mučí moje srdce ustaté,

keďže až dosiaľ šalie v mladej závrate,

zmenené behom, čias a predsa nezmenené,


zbytočne upriamené na Lásku t tej žene,

zbytočne čakajúc na jej objatie-

my všetci, ktorí takú trýzeň poznáte,

venujte mi svoj súcit, nielen odpustenie.


Až teraz dobre vidím, čo ma zavše zlostí:

že dlhý čas sa ľudia tajne zo mňa smiali-

a veru preto veľmi zahanbený som.


Hanba je teda plodom mojej pochabosti,

hanba a ľútosť, čo až dnes mi ukázali,

že čo sa páči svetu, je len krátkym snom.


V knihe sú ako ilustrácie použité florentské medirytiny z 15. storočia.
Recenzie:
Skutočne nesmrteľná
Láska je odnepamäti predmetom opájania i krvopotných analýz. Je to fenomén ťažko uchopiteľný, ba priam neextrahovateľný, pretože vždy je na niečo, alebo presnejšie na niekoho naviazaný. Hoci ju reprezentuje zväčša menlivý človek, vždy ide
o transformáciu jedného a toho istého ideálu, ktorý nemožno presne definovať a ktorý spája všetky jestvujúce protiklady, no zároveň tiež rozdeľuje, a to až nemilosrdne jednoznačne.

Literatúra pozná celú plejádu žien, ktoré ju stelesňovali, no len málo sa môže porovnávať s povestnou Laurou Francesca Petrarcu. Petrarca, považovaný za otca modernej lyriky, nám zanechal spolu 365 sonetov venovaných Laure. Jeho Rime in vita e morta di Madonna Laura (vydané po roku 1327) sú inšpirované obdivom k Laure, ktorú - podľa jeho vlastných záznamov - po prvýkrát zazrel v kostole svätej Kláry
v Avignone 6. apríla 1327. Jej identitu však nikdy neodhalil, čo viedlo k úvahám, že šlo o vydatú ženu, resp. k presvedčeniu, že Laura je čisto autorským výtvorom. Uvažovalo sa aj o konkrétnej osobe, Laure de Neves, ktorá zomrela v básnikom uvedenej dobe,
v apríli roku 1348, počas moru. Viliam Turčány v knihe Petrarcov vavrín (Bratislava, Tatran 1974, s. 74) ponúka obzvlášť zaujímavú interpretáciu: "Za neopätovanú lásku získal Petrarca aspoň básnickú slávu - vavrín. Laura je totiž ženský tvar "lauru", čiže "vavrínu". Jej meno by v preklade znelo "Vavrínka"."

Podľa Petrarcu skonala v roku 1348 - preto aj dva okruhy sonetov - tie pre Lauru živú, vzdialenú, no potenciálne blízku a tie pre Lauru definitívne nedosiahnuteľnú. Prvá skupina odráža nenásytnú zmyslovosť milujúceho: "Senuccio, priznám sa ti, aká náruživá/ Láska ma trýzni, v akom žijem súžení./ Horím a zožieram sa Laurou zmučený,/ no stále taký, akým som bol odjakživa." (s. 32, sonet LXXVI); po jej smrti sa však vášeň mení na obdiv: "To ľahké odmietanie, prísnosť taká milá,/ že spod jej mraku vždy len Láska preblesne,/ i ľahký hnev, čo zavše moje telesné/ chúťky (až teraz viem to!) krotila bez násilia,/ najvyššia cnosť, čo poznal svet, reč ušľachtilá/ a jemné mravy v gestách skryté noblesne,/ ten prameň krásy prelial sa mi do piesne,/ ktorá mi všetko nízke
z mysle vyplienila." (s. 66, sonet LXXXVI)

Laura - súzvuk antiky a kresťanstva, žena, ktorá sa zapísala do dejín literatúry podobne ako Leonardova Mona Lisa do análov maliarstva - ostáva živým dôkazom moci neznámeho, jeho schopnosti mobilizovať ochabnutú predstavivosť smerom do najkrajnejších hĺbok i výšok.
Martin Gajdoš, Knižná revue 9/2002