Z denníka mladého dievčaťa: Rozhodne od tej nehody nijaké ťažkosti nerobil. Tá nehoda bola skutočne otrasom mozgu, hoci to tu nechcu priznať. Prirodzene, že nie ťažký otras, lebo inak by som nemohla byť tu hore a vypočuť si všetky tie Hannove táraniny. Ale keď ma vtedy odniesli domov, ležala som poldruha dňa v bezvedomí, rozhodne mi to mama tak vyrozprávala. Moja prvá spomienka vtedy bola, že ujo Gustáv, ktorý ma ošetroval, bol u mňa v izbe, vystrúhal svoju zlatú rozpačitú tvár, ktorú nasadil zakaždým, keď povie opak toho, čo si mysli - ujo Gustáv by nemohol byť hercom! Na špičke nosa mu vidieť, čo si mylí! Práve síce povedal "chvalabohu nie je to zlomenina spodiny lebečnej, ale opatrní musíme byť veľmi!" - vtedy som sa prebudila, zbadal, že ho počujem rozprávať. V dôsledku toho rozprával hneď ďalej, nie je to nič závažné, celkom bezvýznamná záležitosť od toho pádu na koľajnice, a keď sa budem riadne správať a budem mať pokoj, budem raz, dva, tri vyliečená.