Valerij Kupka sa udomácnil v kontexte súčasnej slovenskej poézie ako autor enigmatických, tajomných a nevypovedateľných obsahov situovaných do mytologického času. Alegorizujúce básnické mini príbehy pripomínajúce podobenstvo, snová a archetypálna obraznosť, vzájomné presahovanie i „prestupovanie“ jednotlivých textov, to všetko sa podieľalo na poetike, ktorú vnímame ako jedinečnú, zvláštnu, ba v niektorých prípadoch aj neopakovateľnú.
Zabudnutá štvrtá strana
niekto predsa len
bol v tomto dome
soľ a vôňa dymu
opatrné stopy vlasov
aké mávajú iba anjeli
alebo čierne stareny
alebo
ešte ktosi
ku komu už nesiaha pamäť
pokrčená ako tváre
bohom zabudnutých žien
a predsa
je teplo a útulne
v tomto dome strecha
leží na tebe ako prikrývka
a boh sa ti cez komín
pozerá do očí
* * *
kolíšu sa kone
moje
medzi kopytom na pravej
a ľavej nohe
ako ťažké slnko
v spiacej vode
ako deň bielych škvŕn
a deň bielych ruží
a brezy na úbočí
kopca a neklam mi
prosím bože neklam
nech sa spúšťajú kone
ako sane z bieleho kopca
* * *
večer
sny mrzačia dušu
v poli
niekto rozvešal biele šaty
vietor si ich skúša
a v zrkadle vyzerá
veľmi smiešne
kdesi v diaľke
tehotné stareny kosia
vlaňajšie vlasy
svojich starcov
čo umreli od nedostatku
tepla