Francúzsku filozofku, mystičku, odborársku aktivistku Simone Weilovú (1909-1943), ktorej celým dielom preniká túžba po „poznaní celou dušou“, označil Albert Camus za „jediného veľkého ducha našej doby“. Filozofia podľa nej „nenapreduje, nevyvíja sa“, to, čo je v nej najpodstatnejšie, je jednota a totožnosť skutočnej múdrosti naprieč časom, čiže dotyk s večnosťou. Preto Weilová môže odmietnuť konceptuálne systematizácie, v ktorých sa skrýva totalitárna a napokon celkom imaginárna ambícia racionality na obsiahnutie celej Skutočnosti.

Zakorenenosť, jeden z dvoch najvýznamnejších a zároveň posledný autorkin text, ostal pre jej smrť nedokončený. Ako pri mnohých Weilovej textoch dejinné a politické udalosti slúžia autorke ako východisko a matéria pre filozofickú reflexiu. Z tohto hlbokého, inšpiratívneho diela presvitá Weilovej snaha poskytnúť tým, ktorí budú riadiť povojnovú obnovu Francúzska a určovať jeho ďalšie smerovanie, zreteľné, ušľachtilé a hrubou silou nepoškvrnené kritériá pre vedenie ich pôsobenia. Ich zvrchovanou korunou je pre autorku Boh v zmysle platónskeho Dobra, ktoré jediné môže byť hlavným regulatívom skutočne ľudskej spoločnosti a súčasne predstavuje horizont pre naplnenie a prekročenie individuálnej ľudskej existencie.