Prvá knižka z novej edície CHUŤOVKY.
Unikátna, vtipná, dynamická knižka z pera slovenského reportéra žijúceho v USA o tom, že všetko so všetkým súvisí a väčšinou všetko dobre dopadne. A netreba veľmi riešiť prečo.

V jednom príbehu sa tak ocitol slovenský novinár Marek, jeho zmätkujúci, na horoskopy veriaci kamarát Roman, misionárka Najpravejšej cirkvi vzkriesenia Jean a jej otec John – bývalý mafián. A ešte libérijský guvernér a americký milionár Madofos.
Každý z nich dostal v živote svoju šancu.
Každému však život párkrát ukázal vztýčený prostredník alebo ho priamo nakopal do citlivých miest.

„Aúúú,“ zastonal holý Edward Brown sediaci v lavóre so studenou vodou. Stále ho trápila ostrá bolesť v rozkroku. Stav spuchnutých semenníkov sa za posledné dni nijako nezlepšil. Nemohol si poriadne sadnúť a myšlienky na sex boli mučením. Začal sa obávať, že jeho povesť sexuálneho predátora je nenávratne preč.
Dočasnú úľavu mu poskytoval iba lavór s ľadovou vodou. Z vily radšej nevychádzal, aby si nikto nevšimol, že kríva a chôdza mu spôsobuje príšerné muky. Nepochyboval, že keby sa ľudia dozvedeli o incidente s Jean, bol by všetkým na smiech. Robil všetko pre to, aby tajomstvo zostalo za múrmi vily.
Strhol sa, keď počul zaklopanie na dvere. Rýchlo vstal, pričom voda z lavóra vyšplechla na hustý biely koberec. Okolo pása si uviazal uterák.
„Kto je tam?“ spýtal sa s obavou.
„To som ja, šéfinko.“
Brown spoznal piskľavý hlas svojho poskoka. Jim patril k jeho najvernejším, hoci nie veľmi bystrým zamestnancom. Už niekoľko rokov túžil stať sa Brownovou pravou rukou. Na to však nemal schopnosti, čo mu šéf dával opakovane najavo.
„Dúfam, že máš niečo dôležité!“ nahnevane zavrčal Brown.
„Veľmi dôležité, šéfinko. Poteší vás to.“
„Tak poď ďalej.“
Biele dvere sa pomaly otvorili. Zjavila sa v nich podlhovastá tvár s vysokým čelom. Jim mal výraznú bradu, hlboko vsadené oči neprirodzene ďaleko od seba. Preto ho prezývali Koza. Keď zbadal polonahého šéfa s uterákom okolo pása, zneistel.
„Koza, čo čumíš ako kretén?! Spusti!“ zakričal Brown.
„Prepáčte, šéfe, viem, kde je tá Američanka.“
„No konečne,“ vydýchol si Brown. Túžil po pomste, ale nedokázal zistiť, kde sa Jean skrýva. Po incidente sa vyparila.
„Od našich ľudí na letisku som sa dozvedel, že odletela lietadlom OSN do Harperu,“ slávnostne vyhlásil Jim.
„Dobrá práca, Koza,“ pochválil ho šéf a pokračoval: „Zober si dvoch spoľahlivých chlapov a vyrazte do Harperu. Chcem, aby ste tej svätici ukázali, akí sú Libérijčania milovníci. Nech na to nikdy nezabudne.“
„Áno, šéfe.“
„Nebudú nás terorizovať belosi, ktorí nás storočia utláčali. Časy sa zmenili. Teraz sme tu pánmi my. Nikto nás nebude ponižovať,“ dal sa Brown uniesť nacionalistickou prednáškou, ktoré Jim tak rád počúval. Stojac v strede svojej spálne s posteľou, pokrytou leoparďou kožou, päsťou hrozil imaginárnym nepriateľom.
„My sme tu pánmi,“ neuvážene vykríkol Jim, ktorý vzplanul spravodlivým hnevom.
„Neprerušuj ma, kretén,“ zavrčal Edward Brown, „nadvláda cudzincov sa skončila. Nikto nám nebude rozkazovať! Uvedom si, že práve tebe sa dostane pocty pomstiť krivdy kolonizátorov. Američania zotročili našich predkov a teraz nastal čas splatiť staré účty.“
Brown hovoril o tom, že Libériu v roku 1947 založili oslobodení americkí otroci. Jimovi šéfova znalosť histórie vždy imponovala.
„Tak poďte do Harperu s nami, šéfe... Aha... jasné...“ Jim sa zháčil, uvedomil si, prečo Edward Brown nemôže vykonať pomstu sám. Neuveriteľný incident s Američankou sledoval spoza okna haly, kde leštil šéfove topánky. Neskôr si vyčítal, že nezasiahol. Všetko však prebehlo tak rýchlo, že sa od prekvapenia na nič nezmohol.
„Idiot. Vysmievaš sa mi?!“ rozzúrene vykríkol Brown. Dávno všetkých podozrieval, že sa mu za chrbtom vysmievajú.
„Nie, šéfe, to by som si nikdy nedovolil. Prepáčte,“ ospravedlňoval sa Jim so strachom v očiach.
Edward Brown sa pohol smerom dopredu, ale uterák uviazaný okolo pása a opuchnuté prirodzenie mu znemožnili rýchly pohyb. Zacítil ostrú bolesť a zastal.
Jim si vydýchol a usiloval sa zmeniť tému.
„Šéfe, čo sa teraz stane s nadáciou pre slepcov v Libérii?“
„Tým sa netráp, mám nový nápad. Musíme ísť s dobou, slepci už nikoho nezaujímajú. Tá nešťastná Američanka mi iba pomohla urýchliť rozhodnutie. Založíme nadáciu na pomoc deťom postihnutým AIDS. HIV je teraz na Západe v kurze.“
„Vy ste génius, šéfko,“ vyhlásil uznanlivo Jim. Vedel, že Brown má lichôtky rád.
„Teraz už vypadni a pusti sa do práce!“ pompéznym hlasom vyhlásil Edward Brown.
„Jasné, šéfe. Mám ešte otázku.“
„Sem s ňou.“
„Načo máte ten lavór... jedine, že by ste... aha... už bežím...“ zarazil sa Jim, ktorému došlo, že nechtiac opäť zaťal do živého.
„Ty idiot!“ zvrieskol Edward Brown, zúrivo odhodil uterák a pomalými dlhými krokmi, pripomínajúc robota, sa pohol dopredu, aby Jima zmlátil. Ten prvýkrát uvidel postihnutú časť tela svojho šéfa, ktorého semenníky pripomínali pestro pomaľované hádzanárske lopty. Vyvalil oči a z úst mu vykĺzlo: „Panebože!“
Napriek tomu, že sa snažil ovládnuť, vybuchol do hysterického smiechu. V tom istom momente dostal do tváre úder, ktorý ho odhodil na stranu. Zakryl si rukami hlavu a vykĺzol cez dvere z izby. Keď bežal dole schodiskom, zakričal: „Prepáčte, šéfe, ja som to tak nemyslel, nevyzerá to až tak zle...“ Vedel, že šéf ho nemôže so svojím hendikepom dobehnúť.
„Zaškrtím ťa, ty kretén,“ ozývalo sa vilou. Jim nepochyboval o tom, že Edward Brown by svoj sľub dokázal splniť.