ananás (ale aj na vás ;))
Snažím sa umocniť pocit po prečítaní k niečomu konkrétnemu. A schádza mi na myseľ ananás.
Rozmeňme si to na drobné; každý si vie predstaviť, ako asi ananás chutí. Čím bližšie sme k jeho stredu, tým sladšia je dužina. Ale najprv sa, prirodzene, treba prekopať cez natvrdlý povrch. To však nie je všetko, ananás má bojovnú povahu a hryzie späť. Jeho sladkosť prichádza vždy za cenu kusavého pocitu na podnebí. Snaží sa nás zožrať späť, takže sa, ak si ho chceme užiť, určite nedá zjesť naraz. Ale je všetkým jasné, že nikto neprestáva jesť hneď v momente, kedy to začína byť nepríjemné. Pokračujeme v bolestnom požitku ešte chvíľu dlhšie a neexistuje nik, kto by vedel s istotou rozlíšiť, či máme radi bolesť, alebo nám za tú sladkosť oná bolesť stojí. A naostatok z toho celého ešte páli aj záha. A presne také je čítanie tejto knihy.
Už na prvý pohľad (veď si zoberme taký typický ananás) je kniha pútavo zvláštna, tropická, iná. Holý zadok na obálke môžeme interpretovať každý inak, ale v jednom si môžeme byť istí: či sa vám kniha (za)páči(la), alebo nie, v každom prípade si v určitom bode poviete "doriti" a buď budete prežúvať ďalej, alebo jednoducho prestanete.
A aby sme si rozumeli, som voči ananásu pozitívne vyhradený iba platonisticky; idea jedenia ananásu a následného pôžitkárstva z neho je mi bližšia skôr v predstave ako v realizácii. Takže v súvsťažnosti k textu to znamená asi toľko, že moje "doriti" synergicky pramení aj z nechuti pokračovať, ale zároveň z nechuti skončiť. Veď napokon to precízne v Doslove z textu vyexcerpoval aj Aciman: "'Cítiť clivotu za niečím, čo sme nikdy nemali.'"
A ja už teraz cítim clivotu za tým, ako veľmi sa mi táto kniha nepáčila.
Číst víc
Nikto nepíše ako Calligarich
a Aciman
Po Poslednom lete v meste som siahla kvôli autorovi doslovu. Rátala som s tým, že kapacita ako André by sa nezahadzovala s people-pleaserským písaním na zákazku, skrátka nespojil by svoje meno s niečím, čo považuje za nedostatočné a nehodné toho, aby to s jeho menom spojené bolo. A na tomto mieste si dovolím pochváliť sa za svoje rozhodnutie.
A teda hneď o knihe samotnej, len ešte podotknem, že z Acimanovho štýlu, hoci v preklade, som sa skoro urobila. Ako inak. Spravte si (akebo jednoducho sa a bodka) tú službu a prečítajte si aspoň interpretačné dobrodružstvo velikána - a síce doslov.
Ale teraz seriózne ku knihe ako takej.
Zasiahol ma štýl autora, závidím mu, že som toto dielo nenapísala ja. Absolútny vrchol literárnej umeleckej formy.
Na tomto mieste chcem vyzdvihnúť ešte verbálne krásny - írečitý - preklad, za ktorý môže Stanislav Vallo.
V Poslednom lete v meste sa, tak ako peniaze, aj čas prestal diať. Niečo mi našepkáva, že za to môže (tentoraz už nie Stanislav Vallo, ale) Rím.
Sládkovič môže ísť handry fajčiť, ako hej, on tiež koketoval s tým likvidovať či likvidifikovať hranice medzi láskou k žene a láskou k m(i)estu, ale tuto pán Talian sa tohto konceptu zhostil s neprekonateľnou bravúrou. A zároveň zabŕdol do vôd braňomojsejovčiny, nakoľko dakedy nielen, že je nerozlíšiteľné, či sa Leo rozplýva nad Ariannou alebo nad Rímom, ale sa do tejto šlamastiky primiešava aj alkohol, takže z už beztak turbulentnej dvojice sa stáva milostný trojuholník s expozívnym stredomorským temperamentom.
V celkovom súčte hovorím: kniha dočiahla na večnosť a dýchla dokonalosťou.
Číst víc
