Je sivé daždivé poludnie ako stvorené na melanchóliu. Dážď za oknami nekompromisne bubnuje svoje blues, kvapka po kvapke steká po skle a splýva v symfóniu chladného sychravého októbra.

V tú zvláštnu jeseň, ktorá si tyká s oblohou roztrhanou na mraky.

Upreto sedím a zovieram päste v dlaň, ani nedýcham, pritom sa držím operadla stoličky a hľadím bezradne na lekára. Prikovaná o podlahu nemocničnej ambulancie sa cítim príšerne, priamo pod psa. Celým telom mi prechádza akási silná vibrácia, elektrický šok, akoby do mňa udrel blesk. Cítim sa zničená, úplne na dne svojich síl po tom, čo lekár na do mnou, vyniesol svoj verdikt.

V ordinácii vládne zvláštne napätie, dalo by sa ho krájať nožom ako chlieb. Celá sa chvejem nedočkavosťou. Koľko krát som si vravela, mne sa to stať nemôže, aj e to tu: je pondelok,
pätnásteho októbra dvetisíctri, čosi po trinástej hodine.

Všetko je v pohybe, len môj svet akoby sa navždy zastavil. Ostali mi iba ruiny v srdci, prázdne a dlane a nič viac
Lekár sa nadýchne, zloží si okuliare z očí, pozrie sa na mňa a povie: ,,Pani Bačinská, podľa vyšetrení vaša diagnóza je leukémia.“
V tom okamihu neviem ani sama, čo mám povedať. Správa ma veľmi zasiahla. Priznám sa, som zúfalá. Vyschýna mi v hrdle, krčná žila mi stúpa a srdce mi bije ako zvon. (úryvok)



Príbeh ženy, ktorá pocíti trpkosť osudu, keď jej nečakane život postaví prekážky do cesty. Sú cesty vedúce k bolesti, žiaľu, ale i láske a radosti každý deň.

Osud sa s toto ženou nehrá v rukavičkách, určuje striktne hranice medzi životom a smrťou, medzi šťastím a stratou blízkeho človeka, žiť, milovať a mať rád.

Román Slzy pre bolesť je príbehom ženy. Ktorá dokáže niesť svoj kríž a pritom zdvihnúť hlavu a śť oproti vlastnej budúcnosti. To je to umenie, žiť, bojovať, nestrácať nádej a milovať život aký skutočne je. S láskou v srdci pre všetkých.