V priebehu rokov 1918 - 1939 došlo na Slovensku k nebývalému rozvoju osvety a vzdelávania, rozširovaniu siete škôl a využívaniu nových výchovno-vzdelávacích prostriedkov v osvete a školskej praxi. Bol to výsledok systematickej kultúrnej politiky štátu, ktorej súčasťou bola školská politika v súčinnosti s osvetovou prácou. V prvých rokoch existencie Československej republiky vošli do platnosti ľudovýchovné zákony, zabezpečujúce kvalitu interakcie štátu a občana v podmienkach mladej československej demokracie.Osvetovú prax najčastejšie vykonávali učitelia, najpočetnejšia vrstva inteligencie na Slovensku v medzivojnovom období. Spravovali aj školské knižnice, ktoré postupne revitalizovali alebo budovali prostredníctvom kníh napr. od Matice slovenskej s organizačným prispením Referátu Ministerstva školstva a národnej osvety. K vzdelávaniu nielen školskej mládeže významne napomáhalo rozšírenie rozhlasového vysielania o programy pre školy. Zdravotnícka osveta zameraná na školskú mládež a realizovaná priamo v školách významne ovplyvnila každodennosť žiakov a ich rodičov. Prejavom napredovania spoločnosti na Slovensku v medzivojnovom období bol aj záujem a realizácia výstavby moderných školských budov. Výstavba škôl sa stala aj nástrojom uplatňovania politickej moci prostredníctvom straníckej činnosti, ako to bolo v prípade agrárnej strany.
