Vladimír Fajnor - narodil sa 23. októbra 1875 v Senici, zomrel 5. januára 1952 v Bratislave. Bol najvýraznejšou slovenskou právnickou osobnosťou prvej polovice 20. storočia.

Svoju právnickú dráhu začal ako advokát vo Zvolene. Popri advokátskej činnosti založil Zvolenské noviny a neskôr s kolegami aj Zvolenskú ľudovú banku a kníhtlačiareň. Po vzniku Československa a krátkom pôsobení vo funkcii zvolenského župana ho vymenovali za prezidenta Súdnej tabuly v Bratislave. V roku 1920 bol spoluzakladateľom spolku Právnická jednota na Slovensku a členovia ho zvolili za svojho starostu. Uvedený spolok, okrem iných aktivít, prevzal vydávanie časopisu Právny obzor a V. Fajnor bol 16 rokov jeho hlavným redaktorom. Pôsobil aj na novovzniknutej Právnickej fakulte Univerzity Komenského V Bratislave, kde v roku 1922 habilitoval a v roku 1936 ho vymenovali za profesora občianskeho práva. Zaslúžil sa o položenie základov slovenského právneho názvoslovia a jeho rozvoj. Publikoval aj v oblasti právnej histórie a súkromného práva.

V. Fajnor bol dvakrát ministrom unifikácie a jeden raz ministrom spravodlivosti. Pôsobil v úradníckych vládach, a vždy ako nestraník. V roku 1930 ho prezident T. G. Masaryk vymenoval za prvého prezidenta Najvyššieho súdu ČSR. V roku 1939 odišiel do penzie a celú druhú svetovú vojnu prežil v Čechách. Po oslobodení bol jedným zo štyroch československých právnikov, ktorých nominovali a zapísali do zoznamu členov Stáleho arbitrážneho dvora v Haagu.