ÚVOD - PREČO SI UVOĽNIŤ RUKY?

STÁLE SOM SI OPAKOVALA, že napokon všetko pôjde pomalšie. Raz, jedného dňa. Koho som chcela oklamať? Dva roky môjho ubehaného, rozlietaného života pripomínajú akúsi machuľu. Z toho obdobia si nespomínam na veľa udalostí – dobrých ani zlých –, no na udalosť opísanú nižšie nikdy nezabudnem. Práve som sa vrátila domov zo spoločenskej udalosti, ktorú som ako dobrovoľníčka plánovala stovky hodín. Hoci som vedela, že manžel sa chystá uložiť deti spať, nevládala som sa k nemu pridať. Namiesto toho som oblečená odpadla do vlastnej postele. Sotva niekoľko centimetrov odo mňa ležala na nočnom stolíku podstata môjho života: vytlačený zoznam povinností, bzučiaci telefón, notebook a hrubý diár. Hŕba papierov a dva elektronické prístroje každý deň pohlcovali moje srdce, pozornosť a energiu.
Blikajúce červené svetielko smartfónu mučivo pripomínalo, že ani jedno z tých rozptýlení samo od seba neubudne. Informačná presýtenosť, elektronika, nabitý denný program a všetky nezvládnuteľné nároky budú na mňa svorne čakať aj zajtra – aj pozajtra, aj popozajtra… Raz, jedného dňa, to boli iba slová, ktorými som sa bránila pred šialenou realitou, čo mi ovládla život. Raz, jedného dňa, nahovárala som si, budem mať v zápisníku každý mesiac veľké prázdne strany. Jedného dňa mi bude denný program určovať srdce, nie čvirikanie, pípanie a zvonenie prístrojov. Jedného dňa poviem nie, keď sa budem chystať na predaj koláčov alebo knižný veľtrh, výpravu za čistým pracovným pultom či dokonalým účesom. Jedného dňa budem súhlasiť so skákaním po dažďových mláčkach, s napochytro zopnutými chvostmi a ďalšou rozprávkou na dobrú noc. Jedného dňa sa pozriem do očí svojim deťom a vypočujem si každú slabiku ich milých, pojašených slov. Jedného dňa zaklapnem notebook a pred odchodom z domu pobozkám manžela na rozlúčku. Jedného dňa si spomeniem, ako sa človek cíti, keď sa smeje, hrá, odpočíva a teší zo života. Jedného dňa si nájdem čas na naozaj dôležité veci. Život s obyčajnými radosťami bol pre mňa v plnej rýchlosti iba snom vzdialeným v nedohľadne. Zakaždým, keď som svojim deťom povedala: „Teraz nie, mamička je zaneprázdnená,“ šanca na zmysluplný, radostný život sa mi ešte väčšmi vzďaľovala. Dokonca aj keď som ustatá ležala v posteli a deti si na poschodí obliekali pyžamy a vyberali rozprávku na dobrú noc, predstava pokojného života mi pripadala len ako fantázia. Keď som tam ležala, priveľmi unavená, aby som vládala plakať, a priveľmi hanblivá na to, aby som žiadala o pomoc, uvedomila som si, v akom zúboženom stave som sa ocitla. Som pochovaná – pochovaná pod ťarchou svojej nesústredenosti. Nežila som, iba som existovala. Vedela som, že som sa dostala na rázcestie. Mohla som pokračovať po nesústredenej ceste, čoraz väčšmi sa vzďaľovať od svojho idylického jedného dňa, alebo som mohla začať hrabať – prebíjať sa na vzduch, za nádejou, za životom. Rozhodla som sa pre druhú možnosť. Pretože jedného dňa neexistuje, tam sa nedá žiť. Neodškriepiteľná pravda ma ovalila raz ráno pri behu, krátko nato, ako som si sama priznala, že som pochovaná. Poznanie bolo také bolestivé, až mi naň zareagovalo celé telo, a doslova ma zrazilo na kolená. Prvý raz som si úprimne odpovedala na otázku, na ktorú som bola roky hrdá: Ako je možné, že všetko zvládam? Ukrajujem si zo života – len tak všetko zvládam. Ukracujem sa o to, čo je naozaj dôležité; a to, o čo sa ukracujem, sa nikdy viac nevráti. Tento prelomový okamih ma podnietil vydať sa na cestu za voľnosťou, ktorá mi zmenila život. V tej chvíli som sa obrátila o pomoc k Bohu. Cítila som jeho prítomnosť celý život, predovšetkým ako špeciálna pedagogička aj ako spisovateľka, ale teraz to bolo iné. Vedela som, že svoju rozptýlenosť nemôžem prekonať bez jeho vedenia a posily. Nabitá novou energiou som začala uplatňovať jednoduché postupy, aby som sa zbavila činností, ktoré dennodenne odpútavali moju pozornosť, a nadviazala láskyplné vzťahy. S každým krokom som sa prehrabávala čoraz vyššie na povrch. Po každom dotyku svojho dieťaťa, po každom zmysluplnom rozhovore s manželom, po každom pohľade na krásu sveta, ktorý som si pre zaneprázdnenosť dovtedy nevšímala, sa vo mne zmierňovala závislosť od rozptyľujúcich aktivít. Moje úsilie postupne natoľko zosilnelo, že dovtedy rozlietaný život sa mi premenil na zmysluplné spolužitie s blízkymi ľuďmi. Už som neodkladala život na neskôr. Prvý raz po dlhom čase som venovala čas, sústredenosť, činorodosť a lásku prítomnosti. A vtedy som zistila, akú silu má život s uvoľnenými rukami.

REVOLÚCIA UVOLNĽŇUJÚCA RUKY

Zmena sa začína iskričkou poznania vo vašom srdci. A keď sa o nové poznanie s niekým podelíte, možno sa začne šíriť ďalej. Presne to sa stalo, keď som začala písať blogy o svojom každodennom boji a víťazstvách, so zámerom dosiahnuť sústredenejší život. Keďže rada učím, píšem a povzbudzujem ľudí, podelila som sa s čitateľmi o úsilie žiť v súčasnom rýchlom a mediálne presýtenom svete vyvíjajúcom nátlak na človeka radostnejšie a prítomnejšie. Keď sa príbehy z mojej cesty dostali do rúk (a na obrazovky) ľuďom, ktorí sa cítili uväznení vo vlastnej rozptýlenosti, odrazu som na ceste za uvoľnenými rukami získala spolupútnikov. Prostredníctvom stránky na Facebooku pod názvom The Hands Free Revolution som čitateľom poskytla rady, ako sa odpútať od rušivých prvkov a nadviazať spojenie s milovanými ľuďmi. Nemala som tušenie, že z nej bude viac než stránka, že sa premení na celé hnutie za zmysluplné využitie techniky a sústredenie na dôležité okamihy v živote. Skupina rozhodnutá odmietnuť spoločenský diktát na uponáhľaný, kusý a nesústredený životný štýl postupne rástla. Stránka The Hands Free Revolution zakrátko nielenže sústredila skupinu rovnako zmýšľajúcich ľudí, ale stal sa z nej nástroj na zmysluplné spojenie so životom. Keď si členovia stránky začali vymieňať zážitky a skúsenosti, zistila som, že o voľný čas nezápasia iba stresované matky. Dopočula som sa o riaditeľovi jednej z päťsto najúspešnejších spoločností, otcovi na materskej dovolenke, osamelej matke žijúcej v útulku pre týrané ženy, žiakovi, ktorý sa vzdelával doma, starej matke, blogerovi aj dospievajúcom chlapcovi – všetci začali uplatňovať taktiky života v sústredenosti a dopracovali sa k výsledkom, ktoré im zmenili život. Vtedy som si uvedomila, že každý si môže uvoľniť ruky. Každý, kto sa cíti zahrabaný, bez ohľadu na spoločenské postavenie či okolnosti, sa môže zbaviť rozptyľujúcich aktivít a sústrediť na to, čo je naozaj dôležité. Ak mám nádej ja, má ju každý. Cesta k životu s uvoľnenými rukami je prístupná každému a začína sa jednoduchým pokynom: Daj si pohov.

AKO NA TO

Dvanásť kapitol zahrnutých do tejto knihy opisuje krok za krokom môj postup k sústredenejšiemu životu. Zahŕňa oslobodzujúce postupy, prostredníctvom ktorých som sa zbavila rušivých momentov a dosiahla sústredenejší, plnohodnotnejší život. Obsahujú príbehy z mojej cesty, na ktorých ilustrujem postupné kroky prerodu. Po každom príbehu nasleduje týždenné predsavzatie, ktoré ponúka praktické rady na zakomponovanie uvoľňujúcej aktivity do života. Na konci každej kapitoly sú otázky na zamyslenie nabádajúce na spätný pohľad pred ďalším krokom. Tieto krátke úseky môžeme využívať na úvahy, modlitbu, meditáciu alebo ako pripomenutie pri rozmýšľaní o témach jednotlivých kapitol. Prerod je naplánovaný na celý rok – každá kapitola na jeden mesiac, hoci vaša cesta môže pokojne nadobudnúť vlastné smerovanie. Môžete postupovať rýchlejšie či pomalšie. Môžete sa rozhodnúť, že začnete denníkom, ktorý vám pomôže prehĺbiť dojmy. Môžete sa vypraviť na cestu s priateľom, členom rodiny alebo v menšej skupine, ktorá vás podporí a poskytne vám spätnú väzbu. S podnetmi pokojne narábajte podľa vlastného uváženia, podľa toho, čo vyhovuje vám, vašej rodine a vašim okolnostiam. Dúfam, že moju knihu budete používať s láskou, že v nej budú somárske uši a fľaky od kávy, že si ju neprečítate iba raz, ale budete sa k nej dennodenne vracať s konkrétnym zámerom. Nech sa stane vaším nástrojom na prehrabanie – prehrabanie k životu, ktorý chcete žiť teraz, nie „jedného dňa“. Nech sa uvoľnenie a pochopenie podstatných vecí stane súčasťou vášho života rovnako ako v mojom prípade. Musím vám však povedať, že môj dom nevyzerá ako kedysi; môj spoločenský kalendár je celkom iný; ani moje šanóny nepripomínajú minulosť; denný program mám celkom odlišný; moje postavenie super-mamy s hviezdičkou tiež neplatí. Som jednoducho iná ako kedysi. Teraz žijem s otvorenými očami, otvoreným srdcom a s otvoreným náručím – a už nikdy sa nechcem vrátiť tam, kde som bola! Priatelia, život je nato, aby sme ho žili. Nádej je nato, aby sme ju našli. A okamihy sú nato, aby sme ich prežívali. Tak poďme do toho. Podávam vám ruku. Konečne ju mám voľnú.

                            Rachel

ZÁMER UVOĽNIŤ SI RUKY

Uvoľňujem si ruky. Chcem získavať spomienky, nie robiť si zoznamy povinností. Chcem cítiť stisk ruky svojho dieťaťa, nie preťaženosť. Chcem sa zahĺbiť do rozhovoru s obľúbenými ľuďmi, nie utopiť sa v mori bezvýznamných emailov. Chcem sa kochať západom slnka, ktorý mi poskytuje nádej, nie sa zahltiť úlohami, ktoré ma okrádajú o potešenie. Chcem, aby mi v živote znel smiech a vďačnosť, nie bzučanie mobilu a počítača. Zriekam sa rušivých momentov, rozptýlení a dokonalosti, chcem žiť jednoducho, celkom jednoducho s tým, čo je naozaj dôležité. Uvoľňujem si ruky.

1. kapitola

PRIZNAJTE SI, AKÚ CENU PLATÍTE ZA NESÚSTREDENOSŤ

Spoznanie

Jedna z najtragickejších čŕt ľudskej povahy je, že všetci odkladáme život na neskôr. Snívame o čarovnej ružovej záhrade za obzorom – namiesto toho, aby sme sa tešili z ruží, ktoré nám dnes kvitnú za oknami. Dale Carnegie

MOŽNO TO SPÔSOBIL VÝRAZ SKLAMANIA na tvárach mojich detí, keď som im často vravela, že nemám čas. Možno to zapríčinili moje povrchné zvítania a chvatné rozlúčky s manželom. Možno to má na svedomí pretrvávajúci nepokoj – pocit, že prichádzam o čosi dôležité. Možno to bola kombinácia všetkých znepokojujúcich faktorov, možno tie ma napokon prinútili položiť si otázku: Naozaj chcem žiť takto? Prvý, najkritickejší krok na tejto ceste je spoznanie. Musela som si priznať, že pre nesústredenosť prichádzam a ďalej budem prichádzať o vzácne životné okamihy. Ťaživý pohľad do vlastného vnútra bol nevyhnutnou podmienkou začiatku prerodu. Keby som najprv nezhodnotila nenapraviteľné škody spôsobené pretechnizovaným a uponáhľaným spôsobom života, neuskutočnila by sa (a nevydržala by) ani moja najúprimnejšia snaha zbaviť sa rozptyľujúcich aktivít. Na ďalších stranách opisujem tri udalosti na svojej ceste – dúfam, že vám umožnia získať cenné poznanie toho, akú cenu platíme za rozptýlenosť. Týždenné predsavzatie ponúka zoznam praktických rád, ktoré vám pomôžu obmedziť rušivé momenty a začať zmysluplnú komunikáciu s blízkymi ľuďmi. Tieto predsavzatia zodpovedajú kroku na uvoľnenie opísanom v príbehu. V prvej kapitole vás nabáda k úprimnej sebareflexii, pri ktorej posúdite cenu, akú platíte za nesústredenosť. Aj keď vám čítanie tejto kapitoly spôsobí bolesť, nedajte sa odradiť. Na ceste za pochopením dôležitých vecí v živote často prichádza najprv skľúčenosť, až potom prerod, najprv bolesť, až potom uzdravovanie, najprv ľútosť, až potom prísľub. V najtemnejších kútoch svojej duše objavíme svetlo. Prvý a najťažší krok cesty nám poskytne príležitosť na nový začiatok – šancu navždy uchopiť naozaj dôležité okamihy.

O ČO BY SOM SA BOLA PRIPRAVILA

Tú obálku mám doteraz. Je odložená spolu s mojimi najdôležitejšími dokladmi – rodným a sobášnym listom, pasom, kartičkou sociálneho poistenia –, ktoré svedčia o tom, že existujem. Veľkú obálku opečiatkovanú logom miestnej zoologickej záhrady som si neodložila pre jej obsah, ale pre poznámky na nej. Tie slová som na ňu napísala v deň, keď som sa zaprisahala, že sa prestanem ukracovať o vzácne chvíle, pre ktoré sa oplatí žiť. Tie slová sa mi vynorili v mysli s takou silou ako voda v rozvodnenom potoku a nedokázala som ich v sebe udržať. Prehrabávala som sa v kuchynskom priečinku, hľadala som niečo na písanie – akoby môj život závisel od toho, či tie slová zaznamenám. Na prvý pohľad kostrbatý text vyzerá ako nákupný zoznam načmáraný počas šoférovania – predstavte si, že jednou rukou držíte volant a druhou píšete: vajcia, mlieko, brokolica… Nie sú tam veľké písmená. Nie je tam interpunkcia, ani bodky na konci vety. Všetko svedčí o chvate. Bola som presvedčená, že si musím zapamätať každé slovo svojho posolstva, ktoré zmenilo chod môjho života. Ponúkam upravenú verziu svojho vtedajšieho zápisu:

Čo ak si nevypočuješ najzaujímavejšiu časť rozprávania svojho dieťaťa o dnešných zážitkoch zo školy, lebo budeš práve telefonovať? Čo ak prepasieš príležitosť nadýchať sa sladkej vône svojej rozšantenej dcéry, lebo budeš trvať na tom, že pred spaním musíš upratať kôš vypratej bielizne? Čo ak prídeš o šancu utešiť ustarosteného manžela, lebo máš kilometrový zoznam povinností? Čo ak prepasieš príležitosť vypočuť si od svojho starnúceho rodiča zážitok z detstva, lebo si si nenašla čas, aby si mu zatelefonovala? Čo ak si nestihneš pozrieť úžasné oblaky, lebo si sa hnala do banky, na poštu či do čistiarne, aby si potom stihla vyzdvihnúť deti? Čo ak si jedného dňa uvedomíš, že všetky príležitosti, ktoré si prešvihla, zmizli v nenávratne? Že je neskoro. Čo ak si jedného dňa uvedomíš, že najkrajšie okamihy v živote prichádzajú v obyčajných, každodenných situáciách? Ale ty si si na ne našla čas len pri mimoriadnych príležitostiach. Čo keby si sa namiesto naháňania za maličkosťami občas pristavila a našla si čas na svojich blízkych? Čo keby si sa odvrátila od aktivít, ktoré ťa oberajú o čas a pozornosť, a sústredila sa na krehké vzácne chvíle? Vypni hudbu v aute. Sadni si k svojmu hrajúcemu sa dieťaťu. Polež si pri ňom v posteli aj potom, keď si mu zaželala dobrú noc. Objím ho a podrž chvíľu v náručí. Povedz mu niečo, čo si mu chcela povedať. Skloň sa a hľaď mu do očí, keď s tebou hovorí. Rob to a sleduj, čo sa bude diať. Keď ten okamih pominie, zamysli sa nad ním a priznaj si bolestnú pravdu: Keby som nezastala, unikol by mi.

Keď som na obe strany obálky popísala svoje myšlienky, zahľadela som sa na ňu. Hoci som si nebola istá, s akým zámerom som položila svoje myšlienky na papier, jednoducho som nebola schopná odložiť obálku do zásuvky. Z kedysi bezvýznamnej obálky teraz vyžarovala dôležitosť, preto som ju s akýmsi očakávaním položila na pracovnú dosku v kuchyni – akoby som čakala, že ožije. Nemusela som čakať dlho. Sotva v priebehu hodiny sa mi vyjasnil význam napísaných slov. Keď som, ako zvyčajne, pripravovala obed pre mladšiu dcéru Avery, na kuchynskej linke som mala otvorený notebook, mobil mi ležal na dosah ruky. Prístroje bzučaním a pípaním bojovali o moju pozornosť. Hneď som poslušne odpovedala na ich požiadavky. Medzi prichádzajúcimi esemeskami a emailmi som chvatne natierala chlieb arašidovým maslom. Čím rýchlejšie pripravím dieťaťu jedlo, tým skôr si budem môcť zapísať do zoznamu ďalšie povinnosti. Myseľ mi zamestnávalo nadchádzajúce vítanie novorodenca, ktoré som organizovala, znížený tlak v pra­-vej prednej pneumatike a kopírovanie pozvánok na susedský piknik. Čosi ma však prinútilo zdvihnúť hlavu. Vedela som, že dcéra je v kuchyni, no tentoraz som si ju všimla, sústredila som na ňu pozornosť. Moje drahé kučeravé dievčatko sedelo na pohovke, cmúľalo si palec a ostatnými prstami si zľahka hladkalo nos. Odrazu som mala pocit, že sa nevládzem nadýchnuť. Prvý raz som cítila nové nástojčivé nutkanie – znepokojujúce, nepríjemné, takmer bolestivé. Čas sa kráti. Potom som urobila niečo celkom netypické pre moju plodnú povahu, niečo cudzie môjmu spôsobu myslenia založenom na princípe prečo by som to mala urobiť neskôr, keď to môžem urobiť hneď. Bez toho, aby som zlepila krajce chleba, položila som zababraný nôž na otvorený pohár s arašidovým maslom. Ani som nezatvorila vrecko s chlebom, nepomyslela som na čas, neuvažovala som o povinnosti, ktorá ma čaká, podišla som k svojmu dieťaťu. Cítila som, ako ma božská prítomnosť nabáda nechať všetko ostatné bez povšimnutia; nič nebolo dôležitejšie ako moja dcéra. Sadla som si k nej a objala ju okolo útlych pliec. Zahľadela sa mi do očí, tvárička sa jej rozžiarila. Obrovské oči sa jej okamžite premenili na radostné štrbiny šťastia. Rýchlo zaplnila priestor medzi našimi telami, primkla sa bližšie a splynula so mnou. A potom sa stalo čosi, čo mi dovtedy nik neurobil. Pritiahla mi ruku k ružovým perám a neskutočne nežne ma pobozkala na dlaň. Zaliali ma slzy a vedela som, že to je ono. Potvrdenie. Božie znamenie. Moja dcérka jediným jednoduchým gestom spečatila moje úsilie žiť s uvoľnenými rukami. Jasne som si uvedomila, že toto – zastavenie, keď sa celý svet valí ďalej – je ozajstný život. Chcela som viac takých nežných okamihov. No najprv som si musela priznať, že nebudú zriedkavé až vtedy, ak na chvíľu zastanem. Uvedomila som si pravdu: Nezáleží na tom, je jedno, ako veľmi to chceme, potrebujeme alebo by sme chceli, naše dieťa nemôže pobozkať pohybujúci sa cieľ. Nesústredený život ma pripravil o vzácne okamihy, no tento som, vďakabohu, neprepásla – lebo ním sa všetko zmenilo. Dni, keď bol zo mňa pohybujúci sa cieľ, sa oficiálne skončili.

TÝŽDENNÉ PREDSAVZATIE

Každý deň si uvoľnite ruky v presne vymedzenom čase

Život s uvoľnenými rukami neznamená, že sa celkom vzdáte komunikačných vymožeností, a neznamená to ani, že budete ignorovať pracovné povinnosti, dobrovoľnícku činnosť alebo domáce práce. Život s uvoľnenými rukami znamená, že urobíte vedomé rozhodnutie dočasne odložiť nabok rušivé momenty a venovať všetku pozornosť niekomu alebo niečomu významnému vo vašom živote. Svoju cestu som začala určením časových úsekov, počas ktorých som sa odpojila od elektroniky a prepojila som sa na svojich blízkych. Pretože som bola neskutočne závislá od elektroniky, musela som začať s krátkymi, desaťminútovými časovými úsekmi. Hoci sa nezdajú dlhé, výsledok je pozoruhodný. Ponúkam niekoľko postrehov, ktoré som na sebe vypozorovala v počiatočných fázach:

• Keď som sa naplno venovala svojim blízkym, obostrel ma pocit pokoja a spokojnosti. Bola som presvedčená, že som presne tam, kde v tej chvíli potrebujem byť.
• Počas minút, keď som nadväzovala spojenie, aktivity na internete a domáce práce odrazu prestali byť naliehavé. Emaily, telefonáty, špinavá bielizeň, vyhľadávanie nových informácií, to všetko bude existovať aj potom, keď sa postarám o potreby svojich blízkych – no čas s nimi plynie rýchlo.
• Príležitosti nadviazať spojenie s blízkymi boli čoraz zrejmejšie. Začal sa ozývať vnútorný uvoľnený hlas a jemne ma nabádal: „No tak, polož telefón. Vypni počítač. Uniká ti život!“ Uvedomila som si, že aj uprostred rušného dňa mám množstvo príležitostí zastať a nadviazať spojenie s ľuďmi, ktorí sú pre mňa najdôležitejší. Doteraz som bola taká zaneprázdnená, že som im nevenovala pozornosť.
• Úsilie byť vždy k dispozícii ľuďom mimo mojej rodiny a sústavne sledovať novinky na internete ohrozuje moju schopnosť žiť a ľúbiť. Jediný človek, ktorý môže ochrániť môj čas, som ja sama. A aby som to dosiahla, musela som si určiť hranicu medzi technikou a životom.

Výsledok týchto pozitívnych zmien ma motivoval predĺžiť čas strávený bez rušivých prvkov. Po každom zážitku s láskyplným prepojením sa moja rozptýlenosť každým dňom zmenšovala. Tento týždeň si začleňte do denného programu čas strávený bez elektroniky. Vypnite všetky zariadenia – telefón, tablet, počítač, čokoľvek – potom ich odložte do zásuvky alebo, ak je to potrebné, zamknite v aute. Urobte všetko preto, aby ste sa odpojili od prístrojov aspoň raz za deň a nadviazali zmysluplné prepojenie s milovaným človekom.

Ponúkam niekoľko príkladov vhodného času bez rušivých prvkov

• hneď ráno
• tesne pred popoludňajším alebo nočným odpočinkom
• po príchode detí zo školy
• pri jedle
• od večere po uloženie na spánok.

Keď si určíte priestor pre tieto odpojené časové úseky, venujte pozornosť pozitívnym výsledkom. Aké máte pocity, keď sa vzdávate svojich zariadení, aby ste strávili čas s blízkym človekom? Všimli ste si niečo mimoriadne na sebe alebo na blízkom človeku, čo doteraz ušlo vašej pozornosti? Znižuje sa pre vás dôležitosť pripojenia na elektroniku, keď sa venujete milovanej osobe? Začínate vnímať ďalšie príležitosti prepojenia na to, na čom vám záleží? Každodenným pravidelným obmedzovaním používania prístrojov si dokážete ochrániť voľný čas, upevniť vzťahy a zachovať vlastné zdravie a blaho. Ak využijete príležitosť na to, že si budete všímať maličkosti, pre ktoré sa oplatí žiť, strávili ste čas užitočne. CHYTANIE DÚHY

Práve sme s dcérami vyšli z domu a chceli sme ísť na plavecký tréning. Sadli sme do auta a boli sme asi päť minút od domu, keď sme si všimli nezvyčajne temné oblaky formujúce sa nad miestom, kam sme smerovali. Uvažovali sme, či sa nevrátime, no vtom sa ozvalo neomylné zadunenie hromu. Dievčatá sa potešili nečakanému voľnému popoludniu a blížiaci sa dážď začali oslavovať záchvatmi smiechu. Keď som sa otáčala autom na spiatočnú cestu, staršia dcéra Natalie nakrátko prerušila improvizovanú oslavu a opýtala sa, či je oslava naozaj namieste. „Budeme po príchode domov musieť niečo robiť?“ opýtala sa obozretne veliteľky za volantom, známej tým, že každý voľný okamih má presne zaznamenaný a naplánovaný. Odpoveď: „Nie, vôbec nič,“ vyvolala prejavy nadšenia. No keď sa zdvihla brána garáže, voľný program, ktorý som krátko predtým sľúbila, sa rýchlo zaplnil. Pri chvatných odchodoch a príchodoch som si akosi nevšimla znepokojujúci stav našej garáže. Na dlážke sa povaľovali hračky do bazéna, zimný výstroj, vianočné ozdoby a prázdne obaly od nápojov. Stala sa z nej dočasná skládka. Keď som chytila do rúk obrovskú metlu, blažilo ma, že mám nečakanú príležitosť dať garáž opäť do poriadku. Dievčatá sa vystrojili do havajských girlánd a lyžiarskych okuliarov a bez ladu a skladu začali dvíhať veci z dlážky, aby som mohla zamiesť. Vystrela som sa a hľadala som vrecia na odpadky, keď sa po dome rozľahlo tlmené šumenie vytrvalého dažďa. Napriek lejaku ešte stále prenikavo svietilo slnko – mimoriadne nezvyčajný poveternostný úkaz. Chvíľu som váhala. Mám na to upozorniť dievčatá, ktoré sa horlivo obracali pri upratovaní? Donedávna by som ostala ticho, aby som ich nevyrušila v práci. Teraz bolo všetko inak. Vnútorný uvoľnený hlas mi pripomenul, že ešte nikdy som netancovala s dcérami v daždi. Rýchlo som hodila metlu na dlážku a rozbehla sa k dievčatám, ktoré snaživo krkvali prázdne plechovice od nápojov. Zakričala som tak nástojčivo, až som ich vyľakala: „Poďme sa pozrieť, či neuvidíme dúhu!“ Vybehla som na príjazdovú cestu, už pokropenú drobnými dažďovými kvapkami. Dievčatá rýchlo vybehli za mnou s nadšenými, ale akoby váhavými úsmevmi. Natalie sa tvárila, akoby každú chvíľu čakala, kedy pokazím zábavu dodatkom: „Ale iba na minútu, aby sme nezmokli: navyše musíme dokončiť prácu!“ No keď som roztiahla ruky a začala som sa krútiť, dcéram sa uľavilo a s rozžiarenými tvárami sa roztancovali aj ony. Krátko som sa s deťmi nadchýnala jemným dáždikom, ktorý nám kropil holé ruky. Naše mlčanlivé čarovné okamihy odrazu bez varovania prerušili nástojčivé mladé hlasy v diaľke. „Dúha! Dúha!“ rozkričali sa dvaja chlapci od susedov a vzrušene ukazovali na západ. V šantení vyvolanom dažďom sme celkom zabudli na pôvodný zámer. Keď sme sa obrátili naznačovaným smerom, naskytol sa nám úžasný pohľad. Videli sme nie jednu, ale dve dúhy cez celú oblohu! Ako zázrakom sme videli celé oblúky z jednej strany obzoru na druhú. Dcéry sa na mňa zadívali a potom, nekonečne udivené, pozreli jedna na druhú. „Ďakujeme! Ďakujeme!“ zvolala som od radosti. Chlapci prešli cez cestu zrejme v domnienke, že ďakujem im, no moja vďaka za úchvatný okamih patrila Bohu. Moje deti inštinktívne vystreli ruky k oblohe. Spočiatku som si myslela, že ešte chcú šantiť v daždi, uvedomujúc si, že zakrátko prestane pršať. Potom sa mi zazdalo, akoby sa usilovali chytiť farebné hodvábne stužky natiahnuté na rozjasnenej oblohe. Napokon som usúdila, že je v skutočnosti jedno, čo robia alebo prečo. Bol to čarovný okamih. Videli sme dvojitú dúhu. A ostane v nás naveky.

TÝŽDENNÉ PREDSAVZATIE

Vykonajte neoceniteľnú investíciu

Kritický krok na mojej ceste za uvoľnenými rukami bolo opätovné zhodnotenie toho, čo som pokladala za zmysluplne strávený čas. Môj celý mimoriadne nesústredený život súvisel s činorodosťou. Ak som si nemohla odfajknúť nejakú činnosť zo zoznamu povinností, taký deň nemal pre mňa význam. No keď som začala vnímať čas, ktorý som venovala rodine alebo niečomu, čo som nazvala neoceniteľná investícia, bola som schopná presunúť tieto okamihy na prvé miesto vo svojom programe. Voľnočasové aktivity, ktoré som kedysi vnímala ako premárnený čas, som teraz hodnotila ako vzácny príspevok do pamäťovej banky svojich detí a ako svoje osobné šťastie. Jedno z cvičení, ktoré mi umožnilo venovať viac času a energie nadväzovaniu rodinných vzťahov, spočívalo v definovaní každodenných rušivých momentov. Z ich súpisu som potom ľahko identifikovala faktory, ktoré mi bránia investovať čas do vzťahov s milovanými ľuďmi. Aby som si lepšie uvedomila rušivé momenty v živote a zabránila im oberať ma o vzácny čas, vymyslela som si vlastnú definíciu.

Moja definícia každodenných rušivých okamihov zahŕňa všetko, čo

• odpútava moju pozornosť od naozaj dôležitých vecí
• bráni mi naplno sa sústrediť na dôležité veci
• prekáža mi venovať čas a energiu ľuďom, ktorých mám rada
• nedovolí mi spomaliť, odpočinúť si alebo si dopriať dostatok spánku
• bráni mi tešiť sa zo života, riskovať a prejaviť svoju skutočnú povahu.

Ďalšie rušivé faktory, okrem iného, zahŕňajú telefón (emaily a esemesky)

• počítač (sociálne siete, blogy)
• televízor
• elektronickú čítačku
• zoznamy povinností
• množstvo záväzkov
• veľkú ustarostenosť, pocit viny, neschopnosti, pochybnosti o sebe či potreba byť dokonalý
• tlak správať sa alebo vyzerať vhodne.

Tento týždeň venujte čas, pozornosť a lásku svojim vzácnym vzťahom. Na čas odložíte všetko, čo na vás pôsobí rušivo, a naplno sa budete venovať milovaným ľuďom. Začnite stanovením rušivých faktorov, ktoré vám bránia v investovaní času do naozaj dôležitých vecí. Položte si otázku: Aké každodenné rušivé momenty mi bránia naplno sa venovať ľuďom, ktorých mám rada? Čo môžem urobiť, aby som obmedzila alebo vylúčila aspoň jeden stanovený faktor alebo aj niekoľko súčasne? Ak identifikujete rušivé momenty, lepšie si uvedomíte ich rušivý vplyv na svoje vzťahy. Takéto vyššie uvedomenie vám umožní urobiť správne rozhodnutia. Treba pripomenúť, že cenné investície do vzťahov s blízkych ľuďmi nie sú časovo náročné. Ponúkam príklady ľahko zvládnuteľných investícií, o ktoré sa so mnou podelili členovia skupiny The Hands Free Revolution:

• Nechala som telefón v aute a išla som do školy, držiac za ruku svoje dieťa.
• Cestou na tréning som sa v aute rozprávala so svojím dieťaťom.
• Po práci odložím telefón a hrám s rodinou spoločenské hry.
• Pred spaním si prečítame o dve rozprávky viac.
• Postavila som so svojím dieťaťom snehuliaka.
• Dovolila som dieťaťu, aby mi pomohlo urobiť šalát.

Pôvodne sa mi videlo desivé narušiť zabehaný režim rozptýleného správania, no podarilo sa mi to, lebo som ho narušila iba jednou aktivitou. Zakaždým keď som sa zbavila určitého rušivého momentu, moje úsilie podporil pozitívny ohlas rodiny na moju prítomnosť. Ani raz som neľutovala, že som sa zbavila rozptyľujúcich činností a investovala čas ich životom. Pravdupovediac, zistila som, že čas venovaný vzťahom ma vzpružil a bola som schopná vykonávať svoju prácu aj povinnosti v domácnosti oveľa efektívnejšie. A tomu, priatelia, hovorím „zlato“ na konci uvoľňujúcej dúhy.